Niektoré skutočnosti sa môžu stať také známe, že ich začneme prehliadať. Obraz pevne spojený so stenou v obývačke nakoniec celkom vybledne. Čo dobre poznáme, to nie vždy dobre vidíme.
Tak môže dopadnúť aj Dávidove majstrovské dielo v Žalme 23. Text, ktorý milujeme, visí v obývačke Cirkvi, ale po nejakom čase môžeme stratiť schopnosť vidieť ho. Vidíme ho na toľkých šálkach na kávu s malebným pozadím, že sa pre nás stane akousi obľúbenou frázou, a nie Bohom naplnenou útechou. Bez iného pozadia — takého, ktoré často pôsobí nepokojným dojmom — zostáva pokoj, ktorý tento milovaný žalm sľubuje, neviditeľný.
Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku.
Na pastvách zelených ma pasie
a k vodám osviežujúcim ma privádza.
Dušu mi občerstvuje,
po spravodlivých cestách vodí ma
pre svoje meno.
Keby som kráčal hoci temným údolím,
nebojím sa zlého,
lebo Ty si so mnou;
Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.
Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi,
hlavu mi pomazávaš olejom,
je preplnený kalich môj.
Len dobrota a milosť bude ma sprevádzať
po všetky dni môjho života
a bývať budem v dome Hospodinovom
dlhé časy. (Ž 23:1-6)
Dobre si všimnite celý terén, ktorým vedie cesta. Keď znovu pozorne hľadíme na tento žalm, všimneme si, že na ceste nie sú iba pokojné riečky a zelené pastviny. Dávid píše: „Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého.“ Toto je údolie hlbokej tmy. Údolie, v ktorom sa skrývajú banditi a dravce. Údolie, kde číhajú zamaskovaní nepriatelia a strach vysoko presahuje predstavivosť — nejde o výjav pre šálky na kávu. Ale čo robí z tohto žalmu ten najdrahší v celých dejinách, je útecha, ktorá zaplavuje dokonca aj toto miesto.
Dobre si všimnite, kto tam vedie. Často prehliadame, kto nás vedie do údolia. Túto cestu hrobových tieňov sme si nevybrali sami. Ovce, ktoré sú typicky nesmelé, nevojdú ochotne na neosvetlené miesta. Nie sú levom, aby na to nedbali; tmavé chodníky sú miestami, kde ovce prichádzajú o život. Ako to, že sa tam Dávid ocitne? Viedol ho jeho Pastier.
Kristus, dobrý Pastier, nás kladie na zelené pastviny, vedie popri tichých vodách, a vedie nás cez tmavé údolia. Aké dôležité je uvedomiť si to. Keď nás život ochromí, sme v pokušení nazdávať sa, že — ak by sme mu naozaj patrili — nikdy by sme neprechádzali takými miestami. Ale Dávid má opačný názor. Keď píše: „Nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou,“ Dávid nevidí takého Pastiera, ktorý si šúcha čelo a rozmýšľa pritom, kde zle odbočil. Dávid verí tomu, že jeho Pastier chcel, aby išiel po tejto ceste.
„Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi.“ Jeho Pastier, náš Pastier, pôsobí, že Jeho ľud večeria pred zrakom tých, ktorí ho chcú pripraviť o život.
Dobre si všimnite, že prichádza pripravený. Aj Pastier ukazuje, že prišiel na túto cestu pripravený. Uprostred tieňov Dávid videl obrysy zbraní. Zraniteľná ovca, ktorá vidí svojho Majstra ozbrojeného, spieva: „Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.“
Dávid, ktorý bol sám pastierom, vedel, že tieto zbrane nie sú na ozdobu. Poznal svojho Pastiera dosť dobre na to, aby vedel, že nie je nájomníkom, ktorý utečie, keď príde vlk (Jn 10:12) — keďže ho neopustil ani vtedy, keď proti nemu vyrazil Goliáš. Vedel, že sa mu klaňajú tiene. Dávid nevidel pred sebou všetky nebezpečenstvá, ale videl, kto je s ním — čoho by sa mal báť?
Dobre si všimnite, prečo vedie po týchto cestách. Sú obdobia, keď nám láskavo umožní posedávať na zelených pastvinách a užívať si slnečné dni. Niekedy nás vedie popri tichých vodách, nie rozbúrených vodných tokoch, ktoré často stiahnu ovce s ťažkými kožuchmi na dno rieky. Sú to príjemné obdobia.
Ale v celom svojom vedení, na svojich mnohých cestách, na ktoré nás privádza „Po spravodlivých cestách vodí ma pre svoje meno.“ Vovádza nás do situácií, ktoré nás menia, aby sme sa Mu viac podobali. Niekedy to znamená učiť sa odpočívať na zelených pastvinách. Inokedy to znamená prežívať pohodlie, keď kráčame s Ním popri tichých vodách. Inokedy to znamená ísť za Ním do tieňov. Na všetkých tých rôznych cestách sú vedúcimi princípmi naše večné dobro, Jeho sláva a to, aby sme podobali Pastierovi.
Dobre si všimnite životne dôležitú myšlienku. Dávid používa slová, ktorými dobre vystihuje myšlienku: „Keby som kráčal hoci temným údolím.“ On nás ním prevádza. To temné údolie nebolo cieľovou stanicou. Hlboká tma nebola jeho konečným miestom odpočinku. Bola akousi chodbou vedúcou inam. Je obkľúčený veľkým nebezpečenstvom, nepriateľmi a neistotou, ale vie, že cez to prejde so svojím Pánom, ktorý ho vedie.
Dobre si všimnite, kde vedú všetky jeho cesty. Niekedy sa Pastier postará o to, že tieto tmavé údolia zostanú len tieňmi. Po tom, čo traja židovskí chlapci už nespočetne veľa ráz zaspievali Dávidovu pieseň, vzopreli sa Nebúkadnecarovi, pričom vedeli, že ich Pastier je tu, aby ich zachránil, ak sa tak rozhodne. Ale ak nie, urobili predsavzatie, že zostanú verní. Keď vošli do plameňov, ich Pastier tam stál s nimi. A neskrivil sa im ani vlas na hlave.
Ale niekedy nezostaneme bez ujmy. Príde smrť. Prídu tragédie. Srdcia sa zlomia. Príde prenasledovanie. Niekedy to vykúpenie, v ktoré tak dúfame, nepríde. Čo vtedy? Vedie nás aj tak „cez“ také údolia? Áno.
Ježiš, veľký Pastier, viedol Štefana, prvého mučeníka, cez toto temné údolie samotnej smrti na miesto, kde v konečnom dôsledku vedú všetky jeho cesty: k sebe samému. Štefan „vzhliadol k nebesám, videl slávu Božiu a Ježiša stáť na pravici Božej.“ A On ho viedol do slávy. Dobrota a milosť ho sprevádzali po všetky dni jeho života — vrátane tohto dňa (Ž 23:6).
Nezáleží na tom, kedy príde smrť, Ježiš, jeho a náš Pastier, ho vedie cez samotnú smrť, aby „naveky býval v Pánovom dome“ (Ž 23:6, angl. preklad ESV). Boh sám je koncom Dávidovej cesty v Žalme 23. Temné údolie smrti, hoci je horšie ako tiene, vedie priamo k samotnému Pastierovi. Sú to iba rieky, cesty a údolia, ktoré vedú k nášmu večnému domovu, k Nemu.
Prebraté zPreložené z anglického jazyka. Zdroj: Chcem viac
