Biblia a teológia

Univerzalizmus: Budú nakoniec všetci spasení?

4 týždne

DEFINÍCIA

Kresťanský univerzalizmus tvrdí, že osud jednotlivca nie je po smrti pevne stanovený a že nakoniec bude Kristom spasený každý.

ZHRNUTIE

Hoci popularita kresťanského univerzalizmu vzrástla, nikdy nebol súčasťou historického kresťanstva a jeho vyznaní viery. Táto esej sa zameriava na hermeneutiku, ktorú univerzalisti používajú a v ktorej je ústredným bodom učenie o Božej láske. Následne si predstavíme námietky voči univerzalizmu, pričom sa pozrieme najmä na silnú biblickú tému oddelenia. Na záver sa vrátime k učeniu o láske a ukážeme si, že Božia láska nie je v rozpore s konečnosťou pekla.

Univerzalizmus: Definícia a príťažlivosť

Je nepopierateľné, že evanjelium Ježiša Krista je vo svojom rozsahu nesmierne a nádherne univerzálne — je to pravda, z ktorej sa radujeme a ktorú zvestujeme. Takúto šírku potvrdzuje apoštol Ján, ktorý vidí „veľký zástup, ktorý nikto nemohol spočítať; z každého národa, kmeňa, ľudu a jazyka stáli pred trónom a pred Baránkom“ (Zj 7:9). Pavol hovorí o Synovi, skrze ktorého Boh „zmieril všetko, čo je na zemi i v nebesiach, keď nastolil pokoj preliatím jeho krvi na kríži“ (Kol 1:20). Na druhej strane, univerzalizmus – presvedčenie, že v konečnom dôsledku budú všetci ľudia spasení – nikdy nebol súčasťou historického hlavného prúdu kresťanstva, definovaného vyznaniami viery, ktoré vo všetkých svojich hlavných tradíciách potvrdzovalo existenciu dvoch konečných a nezvratných koncov: neba a pekla.

Hoci bol univerzalizmus často považovaný za neortodoxný a dokonca kacírsky, na periférii kresťanskej viery bol prítomný neustále. Univerzalizmus je presvedčenie, ktoré má rôzne teologické podoby a veľkosti, pokiaľ ide o sprievodné presvedčenia, na ktorých stojí, a silu presvedčenia – niektorí v neho „veria“, iní v neho „dúfajú“ a v diele ďalších sa „predpokladá“. Je pravdou, že v posledných niekoľkých storočiach si univerzalizmus a kvázi-univerzalizmus získali na akademickej aj populárnej úrovni niekoľkých významných a hlasných zástancov. Títo obhajcovia netvrdia len to, že je pravdivý a nevyhnutný; argumentujú tiež tým, že ide o prijateľnú a legitímnu možnosť kresťanskej viery — a preto žiadajú, aby bol akceptovaný, alebo aspoň tolerovaný, v rámci hraníc pravovernosti. Aj keby sme mali univerzalizmus rázne odmietnuť, bolo by ťažké poprieť, že viera v konečné spasenie každého človeka má istú existenčnú a pastoračnú príťažlivosť, najmä pre naše moderné a neskoromoderné srdcia a mysle. Avšak tak ako všetky teologické presvedčenia — ba vlastne presvedčenia o čomkoľvek — musíme ich podriadiť autorite Boha, ako sa sám zjavil v Biblii. Biblické zjavenie hovorí pravdu vo všetkých kultúrach a v celých dejinách a usmerňuje akékoľvek naše osobné alebo kultúrne chúťky, priania či túžby.

Univerzalistická hermeneutika

Toto tvrdenie týkajúce sa biblickej autority je kľúčové, pretože nám umožňuje vylúčiť mnohé verzie univerzalizmu, ktoré neuznávajú najvyššiu autoritu Biblie, ale sú vo svojej teologickej metóde (niekedy aj samovoľne) „liberálne“. „Najsilnejšie“ formy univerzalizmu, ktoré si vyžadujú pozornosť, sú tie, ktorých obhajcovia sa hlásia k evanjelikálnej metóde a chcú mať celú Bibliu — vrátane všetkých pasáží, ktoré hovoria o súde a pekle — za svoju najvyššiu autoritu. Títo obhajcovia zvyčajne potvrdzujú mnohé fundamentálne a biblicky ortodoxné presvedčenia, okrem dvoch:

  • Po prvé, že osud jednotlivca nie je po smrti pevne stanovený (t. j. tí, ktorí sú v pekle, majú naďalej možnosti byť spasení Kristom prostredníctvom viery).
  • Po druhé, že nakoniec to urobia všetci.

Táto forma univerzalizmu sa nespolieha len na zanedbávanie alebo odfiltrovanie mnohých textov, ktoré hovoria o treste a pekle, a zároveň na uprednostňovanie pasáží, o ktorých by sa dalo povedať, že univerzalizmus podporujú. Skôr prijímajú univerzalistickú hermeneutiku, o ktorej sú presvedčení, že ju možno legitímne vyvodiť z celého rozprávania Písma, od Genezis až po Zjavenie. Pokiaľ ide o súd, trest a peklo, títo univerzalisti tvrdia, že dokážu držať pohromade prvky kresťanskej tradície uspokojivejším spôsobom (teologicky, filozoficky i pastoračne), než to dokážu historické formulácie vyznaní viery.

Z hľadiska doktríny sú v tejto debate ústredné otázky týkajúce sa Božej lásky. Typ univerzalizmu, ktorý sa tu opisuje, tvrdí, že ak je Boh láska a ak je kresťanská nádej taká, kde má Boh nakoniec triumfovať a zvíťaziť, potom všetky jeho činy musia byť zlučiteľné s jeho láskou — vrátane jeho svätosti, hnevu a spravodlivosti. V dôsledku toho musí byť každé vysvetlenie pekla prejavom božskej lásky a milosrdenstva. Základným tvrdením tu je, že účel každého Božieho súdu a trestu nie je nikdy výlučne retributívny (odplatný), čo by legitimizovalo to, že ľudia skončia v pekle; naopak, v konečnom dôsledku ide vždy o nápravu, očisťovanie a rehabilitáciu. Cez tento filter sa musí čítať nielen každý samostatný oddiel Písma, ale celá dejová línia Biblie.

Problém univerzalizmu

Hoci je tento „evanjelikálny“ univerzalizmus na prvý pohľad príťažlivý, existuje veľa dôvodov, prečo ho nemožno akceptovať a prečo sa musíme držať ortodoxného historického postoja cirkvi založeného na vyznaniach viery.

Po prvé, Biblia predkladá to, čo by sa dalo nazvať priamym rozdelením ľudstva, ktoré opisuje v sérii kontrastov: tí v Kristovi a tí v Adamovi, ovce a kozly a podobne. Vzťah medzi týmito dvoma skupinami sa vyznačuje nepriateľstvom a protivníctvom. V prípade „oviec“ a tých, ktorí sú „v Kristovi“, možno hovoriť o otcovskej disciplinárnej a rodičovskej láske. U tých, ktorí nakoniec ovcami nie sú, a tak zostávajú mimo Krista, Biblia hovorí o nezvratnom a konečnom treste v podobe súdu po smrti. Kristus hovorí o tejto realite ako o strate vlastnej duše (Mk 8:36), o zapretí z jeho strany (Mk 8:38) a o zatvorení dverí (Mt 25:10-11). Nová zmluva zdôrazňuje naliehavosť rozhodnutia v tomto živote, kým je to ešte možné — inak človek čelí vylúčeniu v budúcom veku. Podobenstvá o pšenici a kúkoli, dobrých a zlých rybách, rozumných a pochabých pannách, ovciach a kozloch sú vyslovené neúprosnými slovami. Neexistuje ani najmenší náznak toho, že by sa miesta určenia dali „na konci sveta“ (Mt 13:40) zameniť.

Po druhé, takýto jazyk nepredstavuje len „varovania“, ktoré by sa nakoniec nemuseli naplniť; zdá sa, že v tejto kategórii reálne budú konkrétni jednotlivci:

Spravodlivé je totiž u Boha, že súžením odplatí tým, čo vás sužujú, ale vám, ktorí ste sužovaní, odplatí odpočinkom spolu s nami, keď sa z neba zjaví Pán Ježiš s anjelmi svojej moci, aby v plameni ohňa trestal tých, čo nepoznajú Boha, ako aj tých, čo sú neposlušní evanjeliu nášho Pána Ježiša.Za trest sa dostanú do večnej záhuby, ďaleko od Pánovej tváre a od slávy jeho moci. To bude v ten deň, keď príde, aby bol oslávený vo svojich svätých a obdivovaný všetkými, ktorí uverili… (2Tes 1:6-10)

Dve apokalyptické pasáže zo Zjavenia (Zj 14:9-11 a Zj 20:10-15) to, ako sa zdá, potvrdzujú.

Po tretie, dôkazy o akejkoľvek forme posmrtnej „evanjelizácie“, alebo o možnosti zvrátiť rozhodnutia urobené v tomto živote sa zdajú byť chabé a špekulatívne. Ústrednou motiváciou kresťanskej misie je práve naliehavosť počuť evanjelium prostredníctvom ľudského posla v tomto živote. Minimálne z týchto dôvodov sa zdá byť veľmi náročné dotlačiť biblické texty k univerzalistickému záveru.

Prinavrátenie Božej lásky z rúk univerzalizmu

Aké je teda teologické vysvetlenie zlučiteľnosti Božej lásky s Božou svätosťou, hnevom a spravodlivosťou? Vyžaduje si univerzalistický záver? Nevyžaduje — ak pamätáme na to, že hoci Božia láska, ktorá nám bola zjavená, je skutočnou a pravou láskou (ba priam definíciou skutočnej a pravej lásky), Božia láska je kvalitatívne odlišná od ľudskej lásky. Boh je Boh a ľudia sú ľudia. V Písme vidíme Jeho lásku zjavenú, komunikovanú a prispôsobenú tak, aby sme ju dokázali pochopiť. Nikdy sa nemôžeme domnievať, že sme spravodlivejší alebo milosrdnejší ako sám Boh. Nejde tu o odvolávanie sa na tajomstvo, ktoré by sa dalo nazvať „útekom pred odpoveďou“, ale skôr o uznanie, že Biblia zjavuje aspekty Božej lásky, ktoré je potrebné načrtnúť a rozlíšiť.

Existuje sebestačná a dokonale sebadávajúca Božia láska, ktorú vidíme medzi osobami Trojice. Potom je tu univerzálna Božia láska, ktorá stvorila a udržiava svet a všetko v ňom v Jeho pretrvávajúcej prozreteľnosti a všeobecnej milosti. Napokon je tu partikulárna, spasiteľná, zmluvná láska, ktorú má Boh k svojmu vlastnému ľudu. Boh nikdy nie je vnútorne v rozpore so sebou, ani jeho vlastnosti nie sú oddelené, a preto jeho dokonalá láska nie je v rozpore s jeho svätosťou, spravodlivosťou alebo hnevom. Napríklad v Žalme 136 opakujúci sa refrén „lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“ nasleduje hneď po slovách „pozabíjal egyptských prvorodencov“ (Ž 136:10) a „porazil veľkých kráľov“ (Ž 136:17), a predsa je s nimi v súlade.

V konečnom dôsledku nie je Božia láska v rozpore s tým, že peklo bude po celú večnosť obývané tými stvoreniami, ktoré sa opakovane búria a odmietajú svojho Stvoriteľa. Vzhľadom na hriešnosť hriechu je skutočnosť, že Boh zachraňuje čo i len jedno zo svojich stvorení — nehovoriac o tom veľkom zástupe, ktorý nikto nemôže spočítať — čírym aktom milosrdenstva a milosti. Kristov kríž je miestom, kde sa stretáva Boží retributívny (odplatný) hnev a milosrdenstvo tak, že Božia spravodlivosť je uspokojená. Toto je srdce evanjelia, ktoré máme hlásať všetkým a pre všetkých, ktorí prídu.

 

Odporúčaná literatúra

Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition

Témy:
FacebookX

O autorovi

Zobraziť všetky články autora

Daniel Strange

je riaditeľom Crosslands - centra pre kultúrnu, náboženstvo a misiu, ktorého cieľom je posilňovať Cirkev v jej kultúrnej angažovanosti, misijnej inovatívnosti a konfrontovať naliehavé výzvy súčasnej doby s dôverou v evanjelium. V minulosti prednášal kresťanský svetonázor, apologetiku a verejnú teológiu. Je ženatý a s manželkou Elly majú 7 detí. Rád počúva jazz a sleduje futbalový klub West Ham United. Bol hlavným rečníkom na konferencii Máme čo zvestovať 2022.