11. február

Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.

Zatiaľ čo je Ježiš s tromi učeníkmi hore na vrchu, dolu pod vrchom sa odohráva ľudská dráma. K ostatným deviatim učeníkom prichádza otec s prosbou o pomoc pre svojho posadnutého syna. Prítomnosť zlých duchov je dôkazom, že vo svete je aj iné kráľovstvo než to Božie. A cez túto moc temnosti hynie Božie stvorenie. Tak ako syn tohto otca. To, čo robí satan, je najzreteľnejšie práve pri posadnutosti. Znetvorí to, čo Boh stvoril. Znetvorí tvár človeka, ktorého vlastní. A nielen tvár.

Otcova prosba sa však stretne s bezmocnosťou učeníkov. Keď sa medzitým Ježiš vráti z vrchu, otec Mu hovorí: Už som požiadal tvojich učeníkov, aby z neho vyhnali zlého ducha, ale nevládali. V tom nie je len konštatovanie, ale aj skrytá sťažnosť, obžaloba. Svet sa sťažuje na cirkev! Na čo je tu potom cirkev, ktorá nemôže pomôcť?! Ktorá je bezmocná voči biede a potrebám sveta?!

Ako Ježiš hodnotí bezmocnosť svojich učeníkov? Ako ich vinu: Neveriace pokolenie! Ako dlho ešte budem s vami? Dokedy vás budem znášať?! To nehovorí na adresu sveta, ale na adresu svojich učeníkov. Oni nie sú pre Neho pomocou, ale bremenom. Prvý kríž, ktorý tak Ježiš musí niesť, sú práve jeho učeníci. On trpí nielen hriechom sveta, ale aj neverou cirkvi, ktorá nesiaha po pomoci, ktorá je v Ňom. Veď On môže to, čo my nemôžeme. Preto zlyhanie učeníkov ešte neznamená zlyhanie ich Učiteľa. Bezmocnosť cirkvi ešte neznamená bezmocnosť jej Pána.

A naozaj. Ježiš povie učeníkom: Priveďte chlapca ku mne! V tom rozkaze je skryté i zasľúbenie. Priviedli ho teda k nemu. To je naša úloha, keď sa ľudia obrátia na nás s prosbou o pomoc; priviesť ich k Ježišovi. Odkázať ich od seba na Neho. On môže pomôcť tam, kde my stojíme úplne bezmocne. On môže to, čo my nemôžeme. O chvíľu sa o tom  presvedčí otec posadnutého syna. A po ňom aj mnohí ďalší. Ako dobre!

Pane, pomôž nám k Tebe privádzať ľudí, aby si ich zachránil!