Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Preto sa ho farizeji a zákonníci spýtali: Prečo tvoji učeníci nedodržiavajú tradície predkov a jedia chlieb nečistými rukami? On im odpovedal: Veru, výstižne proroctvo o vás pokrytcoch vyslovil Izaiáš, ako je napísané: Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko. Zbytočne ma však uctievajú…
Marek 7:5–7a
Tento ľud ma ctí… Ježiš cituje z proroka Izaiáša slová, ktoré Boh povedal na adresu obyvateľov Jeruzalema, ich uctievania Hospodina. Ako Boh v Starej zmluve tak ani Ježiš v Novej zmluve neodsudzuje samotné uctievanie, ale nesprávne uctievanie. Veď uctievať Boha máme všetci. Máme Mu prejaviť úctu. Uctiť si Ho úctivým spôsobom, pripísať Mu česť a slávu, ktorej je hoden.
V uctievaní prichádzame k Nemu ako stvorené bytosti, aby sme si Ho uctili ako nášho Stvoriteľa. Prichádzame k Nemu ako hriešnici, aby sme si Ho uctili ako nášho Spasiteľa a Vykupiteľa. Prichádzame k Nemu ako deti, aby sme si Ho uctili ako nášho Otca. Prichádzame k Nemu ako sluhovia, aby sme si Ho uctili ako nášho Pána. Uctievanie Boha nie je „voliteľný“, ale povinný „predmet“.
Preto Ježiš v spore s farizejmi nevystupuje proti uctievaniu ako takému, ale proti falošnému, pokryteckému uctievaniu: Veru, výstižne proroctvo o vás pokrytcoch vyslovil Izaiáš… Slová proroka Izaiáša rovnako platili o uctievaní ľudu v Starej zmluve ako aj o uctievaní farizejov v Novej zmluve. Bolo to pokrytecké uctievanie, pokrytecká zbožnosť. Slovo pokrytec vtedy označovalo herca v divadle. Herci vystupovali v maskách. Na javisku mali na tvári masku, ktorú si po predstavení zložili z tváre. Herec bol teda človek dvoch tvárí.
Keď Ježiš nazve farizejov pokrytcami, tým ich označí za hercov. Za ľudí dvoch tvárí, ktorí jedno hrajú a druhé žijú. Na verejnosti hrajú úlohu zbožných, pričom ich zbožnosť a uctievanie Boha bola len hereckým predstavením pre verejnosť. Skutočnosť však bola úplne iná: Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko. Čo platí o ústach, už neplatí o srdci. Je to hlboký rozpor medzi vonkajším prejavom a vnútornou skutočnosťou. Ústa sa totiž rozchádzajú so srdcom. A srdce s ústami. Tomu patrí Ježišovo odsúdenie. Rovnako vtedy ako i dnes.
Pane, prosíme, odpusť nám, keď jedno vyznávame a druhé žijeme!
