Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Upokoj sa, moja duša, lebo Hospodin ti dobre urobil. Zachránil si ma pred smrťou, moje oko pred slzami, moju nohu pred úrazom. Pred Hospodinom budem chodiť v krajine živých. Uveril som, preto hovorím: Bol som veľmi pokorený. V úzkosti som si povedal: Každý človek klame.
Žalm 116:7–11
Neraz sa v žalmoch stretneme s tým, že žalmista osloví svoju vlastnú dušu. Tak, ako to robí aj v tomto prípade, keď hovorí: Upokoj sa, moja duša… Zdá sa, že záchrana, ktorú žalmista prežil, sa odohrala len nedávno. Všetko je to ešte príliš čerstvé nato, aby sa jeho duša stihla upokojiť. A tak hoci hrozba smrti už pominula, nebezpečenstvo je zažehnané, dozvuky úzkosti ešte pretrvávajú.
Preto žalmista musí tíšiť svoju dušu. Pripomenie jej, že už je po všetkom. Už sa netreba báť, lebo Hospodin ti dobre urobil. Dobre robiť môže len dobrý Boh. Veď preto žalmista volal na Neho vo svojom trápení. A nebol sklamaný! Aké je to potom vzácne, keď môžeme svojej duši pripomínať Božie dobrodenia! To, koľko dobra nám urobil! Preto aj žalmista Dávid zdôrazňuje svojej duši: … moja duša, nezabúdaj na nijaké z jeho dobrodení (Ž 103:2).
Žalmista sa od svojej duši obráti k svojmu Bohu, aby to dobré, čo mu Boh urobil, „rozmenil“ na drobné: Zachránil si ma pred smrťou, moje oko pred slzami, moju nohu pred úrazom. Tam, kde hrozila smrť, Boh poslal záchranu. Kde žalmista prežíval trápenie a žiaľ (v. 3), Boh vysušil jeho slzy. Slová o slzách prezrádzajú, že žalmista nebol len telesne strápený, ale i citovo zlomený. Ešte donedávna boli slzy jeho denným pokrmom. Ale už to viac neplatí. Lebo záchrana od smrti znamenala i koniec slzám. A kde žalmistove nohy od slabosti klesali, Boh ho ochránil pred úrazom. Telesným i duchovným.
Takáto záchrana nemôže zostať bez odozvy:Pred Hospodinom budem chodiť v krajine živých. Boh zachoval jeho život, aby opäť mohol chodiť v krajine živých a tak naďalej žiť tu na zemi. Ale nie je jedno, ako bude žiť. Ako naloží so svojím zachráneným životom. Žalmista sa však zaväzuje, že ho bude žiť pred Hospodinom, pred Božou tvárou, v spoločenstve s Ním. To znamená žiť v poslušnosti, oddanosti a lásky k Bohu. Teda tak, ako si to praje Boh. Veď zachránený život už viac nepatrí nám, ale Bohu, ktorý nás zachránil.
Pane, odpusť nám, keď na to zabúdame!
