Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
V ten deň, keď sa zvečerilo, im povedal: Prejdime na druhý breh! Nato opustili zástup a jeho vzali zo sebou, tak ako bol, na lodi. Sprevádzali ho aj iné lode. Tu sa strhla silná búrka s víchricou a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. Ježiš však spal na vankúši v zadnej časti lode. Zobudili ho a povedali mu: Učiteľ, či nedbáš, že hynieme? On vstal, pohrozil víchru a prikázal moru: Mlč, utíš sa! Vtedy víchor ustal a nastalo veľké ticho. A im povedal: Čo ste takí vystrašení? Ešte stále nemáte vieru?
Marek 4:35–40
Čo je to, čo zobudí Ježiša? Nie je to búrka. Počas nej pokojne spal. Sú to jeho učeníci. Búrka Ho nechala hluchým, ale nie ich volanie o pomoc: On vstal … Žiadna búrka nemôže prehlušiť naše volanie. A žiadne naše volanie nenechá Ježiša hluchým. Ale kto je to, kto tu na Neho volá? Bojazliví, maloverní ľudia. Tak Ježiš nazýva svojich učeníkov. (Mt 8:26) Nemusíme byť ľuďmi veľkej viery, aby sme mohli volať k Ježišovi. On počuje aj volanie vystrašených, aj volanie ľudí malej viery. Lebo dôležité nie je to, kto volá, ale na koho volá. Adresátom tohto volania je Pán, ktorý má moc zachrániť hynúcich.
Učiteľ, či nedbáš, že hynieme? Alebo, ako píše Matúš:Pane, zachráň nás, hynieme! (Mt 8:25) Učeníci sú tí, ktorí hynú. Ježiš je Ten, ktorý môže zachrániť. Tak to vidia učeníci a veľmi správne. A predsa sa v niečom mýlia. To, čo tu hynie, nie sú oni, ale ich viera. A čím menšia je ich viera, tým väčší je ich strach.
Ježiš najprv vyrieši vonkajšiu búrku, ktorú predstavujú vlny a vietor. On vstal, pohrozil víchru a prikázal moru: Mlč, utíš sa! Vtedy víchor ustal a nastalo veľké ticho. Taká je Ježišova moc. Stačí Mu pohroziť a všetky hrozby Ho musia na slovo poslúchnuť. Tým uisťuje učeníkov a nás spolu s nimi, že niet takých okolností života, ktoré by neboli pod jeho kontrolou. Kto toto vie, ten sa nemusí báť.
Učeníkom však povie: Čo ste takí vystrašení? Ešte stále nemáte vieru? To znamená, že vnútorná búrka nemá vonkajšiu príčinu, ako si to myslia učeníci. Ona má vnútornú príčinu, ako ukazuje Ježiš. Je ňou strach, čiže nedostatok viery. Prečo sa bojíme? Lebo nedôverujeme Ježišovi. Strachu sa nikdy nezbavíme tým, že sa prestaneme báť. Zbavíme sa ho tým, keď začneme veriť. Z čoho sa však rodí viera, ktorá vyháňa strach? Z poznania, že Ježiš je aj Pánom búrok. A že niet takej búrky, na ktorú by On nestačil. Stačí, vždy stačí. Aj na tie, uprostred ktorých sa práve nachádzame.
Pane, ďakujeme za toto uistenie. Pomôž nám na ňom založiť svoju dôveru v Teba!
