Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Prinesiem ti obetu vďaky a budem vzývať meno Hospodina. Čo som Hospodinovi sľúbil, splním pred všetkým jeho ľudom, v nádvoriach Hospodinovho domu, v tvojom strede, Jeruzalem. Haleluja!
Žalm 116:17–19
… a budem vzývať meno Hospodina. Už druhýkrát dáva žalmista tento sľub (Ž 116:13b).To, čo sa zaväzuje robiť v budúcnosti, už raz urobil v minulosti. Bolo to vo chvíli veľkého súženia a trápenia, keď ho zovreli putá smrti (Ž 116:3). A žalmista hovorí: Vzýval som však meno Hospodina. Prosím, Hospodin, zachráň mi život (Ž 116:4)! Bolo to tiesňové volanie, núdzový signál, ktorý žalmista vyslal smerom k Bohu. A Hospodin ho vypočul: Zachránil si ma pred smrťou… (Ž 116:8a).
Ale žalmista si nechce modlitbu ponechať v rezerve len pre prípad núdze. On vzýval, teda volal na Hospodina v utrpení a rovnako Ho chce vzývať aj v radosti. Nechce sa modliť len vtedy, keď od Boha niečo potrebuje. Chce sa k Nemu modliť aj vtedy, keď od Neho v danej chvíli nič nepotrebuje. Lebo modlitba nie je len zoznam našich žiadostí, ktoré z času načas Bohu predložíme. V modlitbe ide o vzťah, o spoločenstvo s Bohom. O stretnutie, v ktorom nehľadáme niečo, ale Niekoho. V ktorom nám nejde len o nás a o naše potreby, ale o nášho Boha. Preto chce žalmista vzývať meno Hospodina, lebo Hospodin nie je pre neho len prostriedkom k dosiahnutiu niečoho. Je samotným cieľom jeho modlitby.
Prinesiem ti obetu vďaky a budem vzývať meno Hospodina. Toto sú žalmistove sľuby Bohu, ktoré sa zaväzuje splniť: Čo som Hospodinovi sľúbil, splním… A svedkom jeho splnených sľubov má byť Boží ľud: …splním pred všetkým jeho ľudom, v nádvoriach Hospodinovho domu, v tvojom strede, Jeruzalem. Žalmista nemôže a ani nechce zostať sám so svojou skúsenosťou záchrany. Naopak. Chce ju využiť na verejné svedectvo v chráme. Aby sa všetci dozvedeli, čo sa s ním stalo. Ako ho Hospodin predivne zachránil zo smrti. Aj druhí majú počuť, aký milostivý je Boh. Ako sa zľutúva nad biednymi (Ž 116:5a). A jeho obeť vďaky, ktorú v chráme prinesie, i jeho verejná oslava Boha, ktorá zaznie z jeho úst, sa tak stanú súčasťou jeho svedectva o Bohu. Veď kde inde ak nie práve v nádvoriach Hospodinovho domu, v tvojom strede, Jeruzalem, uprostred zhromaždenia Božieho ľudu, má zaznieť vďačné sólo zachráneného Božieho dieťaťa! Aby potom ako odozva mohlo z úst Božieho ľudu zaznieť spoločné Haleluja!
Pane, odpusť nám, ak sme ešte tvojmu ľudu zostali dlžní svedectvo o tvojej záchrane!
