Bol si už niekedy ako kresťan obvinený zo zákonníctva? V kresťanskej subkultúre je toto slovo často nesprávne používané. Napríklad, niekoho môžete vnímať ako zákonníka, pretože ho považujete za úzkoprsého. Pojem zákonníctvo sa však nevzťahuje na úzkoprsosť. V skutočnosti sa zákonníctvo môže prejavovať mnohými nenápadnými spôsobmi.
Podstatou zákonníctva je vytrhnutie Božieho zákona z jeho pôvodného kontextu. Niektorí ľudia sa vo svojom kresťanskom živote zaoberajú výlučne dodržiavaním pravidiel a predpisov pričom kresťanstvo vnímajú ako sériu príkazov a zákazov, bezduchý súbor morálnych zásad. Je to jedna z foriem zákonníctva, ktorá vidí svoj hlavný zmysel v dodržiavaní Božieho zákona.
Je potrebné zdôrazniť, že Bohu určite záleží na tom, aby sme dodržiavali Jeho prikázania. Avšak nesmieme zabúdať, že tu ide o niečo viac. Súčasťou zmluvy, ktorú Boh uzatvoril so svojím vyvoleným národom bolo desať Božích prikázaní. Boh svojmu ľudu prejavil milosrdenstvo keď ho vyslobodil z otroctva v Egypte a vstúpil s Izraelom do láskyplného otcovského vzťahu. Potom, ako vznikol tento vzťah, založený na milosti, Boh dal svojmu ľudu konkrétne zákony, ktoré považoval za dobré. Na vysokej škole som mal profesora ktorý raz povedal: „Podstatou kresťanskej teológie je milosť a podstatou kresťanskej etiky je vďačnosť.“ Zákonník sa snaží oddeliť zákon, ktorý Boh dal od Boha samotného. Nemá záujem poslúchať Boha ani si ctiť Krista, ide mu len o dodržiavanie pravidiel bez akéhokoľvek osobného vzťahu.
Nie je tam láska, radosť, život ani vášeň, ale len bezduchá, mechanická, vonkajšia forma dodržiavania zákona. Zákonník sa zameriava iba na dodržiavanie holých pravidiel pričom ignoruje širší kontext zákona, ktorým je Božia láska a vykúpenie.
Aby sme porozumeli druhému typu zákonníctva, musíme si uvedomiť, že Nový zákon rozlišuje medzi literou zákona t.j. jeho vonkajšou formou a duchom zákona. Tento typ zákonníctva sa usiluje oddeliť literu zákona od ducha zákona. Snaží sa zachovať literu, ale pritom popiera ducha. Medzi týmto typom zákonníctva a tým, ktorý sme spomenuli v predchádzajúcom odseku je len nepatrný rozdiel.
Ako môže človek dodržať literu zákona, ale pritom popierať jeho ducha? Predstavme si, že niekto rád šoféruje svoje auto maximálnou povolenou rýchlosťou bez ohľadu na podmienky na ceste. Ak je na diaľnici maximálna prikázaná rýchlosť 130 km za hodinu pôjde 130 km za hodinu a nie menej. Bude tak jazdiť za každých okolností, aj počas prívalových dažďov, hoci jazda touto rýchlosťou ohrozí jeho aj iných ľudí, ktorí majú dosť rozumu a prispôsobia rýchlosť svojej jazdy kvalite vozovky, aby sa vyhli šmyku. Človek, ktorý bude naďalej trvať na jazde rýchlosťou 130 km za hodinu aj za týchto nepriaznivých podmienok, je bezohľadný sebec. Aj keď sa nezainteresovanému pozorovateľovi môže javiť ako uvedomelý občan, ktorý dodržuje predísanú rýchlosť, jeho poslušnosť je iba vonkajšia a vôbec ho nezaujíma hlbší zmysel zákona. Tento druhý typ zákonníctva sa riadi vonkajšími predpismi, zatiaľ čo srdce človeka je vzdialené od akejkoľvek túžby uctiť si Boha, Jeho zákon, alebo Krista.
Obraz druhého typu zákonníctva sa dá najlepšie ilustrovať farizejmi, ktorí vyčítali Ježišovi uzdravovanie v sobotu ( Mt 12:9-14). Farizeji sa usilovali dodržať zákon tým, že sa vyhýbali akejkoľvek práci v sobotu. Títo učitelia nepochopili ducha zákona, ktorý sa vzťahoval len na bežnú prácu, a nie na prácu súvisiacu s liečením chorých a záchranou životov.
Tretí typ zákonníctva pridáva k Božiemu zákonu naše vlastné pravidlá a stavia ich na Božiu úroveň. Je to najbežnejšia a pritom najsmrteľnejšia forma zákonníctva. Ježiš v tejto veci pokarhal farizejov a povedal: „Vyučujete ľudské tradície akoby boli Božím slovom.“ Nemáme právo obmedzovať ľudí tam, kde ich neobmedzuje Boh.
Každá cirkev má právo stanoviť si pravidlá v určitých oblastiach. Napríklad Biblia nehovorí nič o občerstvení po bohoslužbách. Cirkev sa môže rozhodnúť mať ho, alebo ho nemať. Ak však týmito pravidlami budeme apelovať na ľudské svedomie a urobíme ich záväznými a určujúcimi pre spasenie, riskujeme, že sa dostaneme na územie, o ktorom rozhoduje výlučne Boh.
Mnoho ľudí si myslí, že podstatou kresťanstva je dodržiavanie pravidiel, dokonca takých o ktorých sa Biblia nezmieňuje. Napríklad Biblia nám nezakazuje hrať karty, alebo si dať večer pohár vína. Tieto vonkajšie znaky nemôžeme používať ako test pravého kresťanstva. Bolo by to tragické popretie evanjelia ak by sme skutočné ovocie Ducha nahradili ľudskou tradíciou . Takýmto nepravdivím prezentovaním Krista, môžeme ľahko skĺznuť k rúhaniu. Nemali by sme zotročovať ľudí tam, kde Boh dáva slobodu. Je dôležité, aby sme odmietli tento typ zákonníctva.
Evanjelium volá ľudí k pokániu, svätosti a pravej zbožnosti. Práve tieto atribúty evanjelia sú pre svet pohoršením, ale beda nám ak k tomuto pohoršeniu pridáme zákonníctvo a tým pokrivíme skutočný obraz kresťanstva. Keďže kresťanstvu záleží na morálke, spravodlivosti a etike je veľmi ľahké posunúť sa od úprimného záujmu o Boží zákon ku zákonníctvu.
Poznámka editora: Úryvok z knihy R.C. Sproula Ako si možem rozvinúť kresťanské svedomie? Preložené z: https://www.ligonier.org/blog/3-types-legalism
