Bol som učiteľom dejín kresťanského učenia a dejiny teológie sú už dávno predmetom môjho akademického záujmu. Práve som dočítal veľkú 1264 stranovú knihu od Geralda Braya s názvom God Has Spoken: A History of Christian Theology [Boh hovorí: Dejiny kresťanskej teológie].
Väčšina z vás nemá čas ani silu čítať také knihy, hoci ja si myslím, že sú aj pre nás z viacerých dôvodov veľmi dôležité. Tak sa vám tu pokúsim tých 1200 strán zhrnúť do dvoch. Pozrieme sa, odkiaľ sme prišli a pokúsime sa porozumieť, kde sme.
Kresťanská teológia začala jej židovským dedičstvom, ktoré si osvojila a chápala skrze Ježiša Krista. Preto musíme začať židovským dedičstvom a jej vplyvom na ranú cirkev.
Potom prichádza osoba Boha Otca, ktorého Ježiš predstavil svojim učeníkom. Oni ako dobrí židia poznali jedného Boha, ale neoslovovali ho ako svojho Otca. Ježiš sa stal známym svojím učením o Bohu ako Otcovi. Jeho charakteristickým zvolaním bolo Abba (aramejsky: Otec). Toto je jedným z jeho mála slov, ktoré sa nám zachovali v pôvodnej reči.
Kresťania, ktorí sa modlili k Bohu ako svojmu Otcovi, zdôrazňovali, že je Bohom Starej zmluvy – Stvoriteľ a Vykupiteľ je jeden. Toto spochybňovali tzv. gnostici, ale bolo to základom integrity kresťanstva. Otec nebol vyšším božstvom, ktorý zasiahol, aby zachránil dielo nižšieho boha, Stvoriteľa. On sám je Stvoriteľom, ktorý zostúpil, aby napravil to, čo sa v jeho stvorení pokazilo.
Keď sa toto ujasnilo, potom prišla na rad identita Syna. Vtelenie Syna sa nedalo pochopiť dovtedy, kým nenastala zhoda v tom, že stvorená hmota nie je dielom nižšieho božstva. V takom prípade by sa totiž Boh nemohol stať človekom bez toho, aby tým prestal byť bohom. Veľké dišputy o osobe Krista v 4. a 5. storočí boli snahou vyjadriť toto veľké tajomstvo spôsobom, ktorý by potvrdil božskosť aj ľudskosť Syna bez toho, aby zmenšili jedno či druhé. To bola ťažká úloha a vyvolala mnoho vážnych nedorozumení, ale výsledkom bola teológia veľkých vyznaní, ktoré získali súhlas celého kresťanského sveta a obstáli v skúške času až doteraz. Najznámejšie z nich sú Všeobecná viera kresťanská, Nicejsko-konštantinopolské vyznanie, Atanáziovo a Chalcedonské vyznanie.
Keď sa osoba Syna zadefinovala k spokojnosti väčšiny ľudí, cirkev vykročila dvomi odlišnými smermi. Jednak musela spojiť osobu Syna s jeho dielom tak, ako predtým spojila osobu Otca s tým, čo Otec robí. Ale potrebovala aj definovať osobu Svätého Ducha, ktorý nie je ani druhým Synom ani vlastnosťou Otcovej božskosti. Východné (ortodoxné) cirkvi vo všeobecnosti vykročili smerom k osobe Svätého Ducha. Jeho identita a vzťah k ostatným osobám ich zamestnávala stáročia. Zatiaľ západná cirkev (predchodkyňa dnešnej Rímsko-katolíckej a protestantských cirkví) sa viacej zameriavali na Kristovo dielo.
Do roku 1500 bolo už jasné, že Východ a Západ sa vybrali rozdielnymi cestami, lebo sa nedokázali dohodnúť o identite Svätého Ducha. V tom čase už bolo jasné, že to, čo bolo ústredným pre Východ, bolo relatívne okrajovým pre Západ. Vychádzanie Ducha od Otca (alebo od Otca a Syna) sa na Západe diskutovalo väčšinou len v polemikách s Východom. Západ sa sústreďoval na Kristovo dielo. Reformácia v 16. storočí sa vôbec netýkala dvojitého vychádzania Svätého Ducha, ale sústreďovala sa na Kristovu obeť: Bola to neopakovateľná (raz a navždy) historická udalosť, alebo sa zázračne deje vždy, keď kňaz slávi svätú omšu? Tejto otázke zas málo ľudí na Východe rozumelo, ale ona rozdelila západnú cirkev na dvoje.
Spory medzi prívržencami pápeža, ktorých dnes nazývame rímskymi katolíkmi, a ich oponentmi, ktorých súhrnne voláme protestantmi, sa však v skutočnosti netýkali Kristovho diela. Týkali sa toho, ako sa účinky Jeho spasiteľského diela prijímajú v cirkvi. A to je predsa dielom Svätého Ducha. Pôsobí Duch predovšetkým skrze objektívne prostriedky, akými sú pápežstvo, inštitučná cirkev a sviatosti, ako tvrdili rímski katolíci, alebo Duch pôsobí subjektívne v srdci a mysli jednotlivých veriacich, ako tvrdili protestanti?
Aby si pochopil rozdiel, polož si nasledovnú otázku: „Kedy si sa stal kresťanom?“ Verný rímsky katolík by odpovedal: „Keď som bol pokrstený.“ Lenže žiaden skutočný protestant by to nepovedal. Akokoľvek je krst dôležitý, protestanti tvrdia, že rituálna voda nemôže nikoho urobiť veriacim. Bez vnútorného pôsobenia Svätého Ducha vonkajší obrad, ktorý nazývame „krst“, nemá žiadnu hodnotu sám osebe. Rovnaký princíp platí aj na všetko ostatné. Povolanie cirkevného služobníka je „platné“ nie pre jeho ordináciu, ale pre jeho povolanie Bohom. Protestanti aj rímski katolíci uznávajú, že hocikto môže byť ordinovaný cirkevnou autoritou, ale nie každý je povolaný Bohom. Väčšina protestantov prijíma službu ľudí, akými boli John Bunyan či Billy Graham bez ohľadu na to, či boli správne „ordinovaní“, ale nesedeli by pod kazateľnicou nemorálneho kazateľa. Na druhej strane mnohí rímski katolíci by asi radšej tolerovali zlého kňaza než samozvaného evanjelistu, lebo pre nich je dôležitejšia autorita cirkvi než osobná svätosť jej individuálnych predstaviteľov.
V modernom svete historické spory medzi rôznymi skupinami kresťanov ustupujú do úzadia preto, lebo kresťania musia čeliť celkom iným výzvam: Alebo vôbec žiaden Boh neexistuje, alebo že všetky náboženstvá vedú k tomu istému božstvu. Od triumfu kresťanstva vo 4. storočí až do 17. storočia žiaden teológ nemusel dokazovať novozmluvný monoteizmus (viera, že existuje jeden Boh, ktorý sa zjavuje v troch osobách).
Toto všetko sa zmenilo v 18. storočí, keď ľudia vychovaní v „kresťanskej“ Európe a Amerike začali spochybňovať svoje náboženské dedičstvo v mene „rozumu“. Prvé, čoho sa zbavili, bola Trojica, ktorá sa im zdala nelogická až nepochopiteľná. Odtiaľ bol už iba malý krok k otvorenému ateizmu, lebo ak Boh je iba vzdialená moc bez priameho spojenia s každodenným životom na zemi, tak aký zmysel má veriť v neho? Iste, mnohí ateisti sa radšej vyhlasovali za „agnostikov“, lebo poprieť existenciu Boha bolo ešte ťažšie než ju dokázať, ale praktický výsledok bol rovnaký. Boh bol odstránený z mentálnej obývačky vzdelaných západniarov. Táto situácia pokračuje aj v súčasnosti. Kresťania majú v západných krajinách „náboženskú slobodu“, ale len dovtedy, kým na ich viere nezáleží. Ak náboženské presvedčenie narúša ateistické zmýšľanie, tak musí byť umlčané, alebo aspoň marginalizované. Také je babylonské vyhnanstvo modernej cirkvi.
Práve v tomto vyhnanstve sa však doktrína Trojice nedávno opäť vrátila do centra. V nej sa kresťania rôznych tradícií spájajú, lebo si uvedomili, že ak nebudú držať spolu, tak zahynú. Potiaľto sme sa dostali a nevieme, kam sa odtiaľto dostaneme. Avšak tí, ktorí veríme v Božiu prozreteľnosť, dôverujeme, že On uskutoční svoje zámery s nami a svojou cirkvou rovnako, ako to robil v minulosti. Boh, ktorý hovoril v minulosti, hovorí aj v súčasnosti a Jeho zvesť je rovnaká dnes, ako bola vždy. Časom sa formy menia, objavujú sa nové spôsoby, ktorými je tá pravda vyjadrená, ale jej podstata zostáva nezmenená, lebo Ten, kto hovorí, je stále Ten istý! Tým si môžeme byť aj v neistých časoch istí.
