Poznámka redaktora: Text je pokračovaním článkov Aký je náš Boh a Cirkev Otca.
Cirkev Syna existuje v rôznych formách podľa toho, na ktorú stránku života a služby Krista táto cirkev reaguje. „Kristus ako oponent a kritik spoločnosti“ vytvára radikálnych učeníkov, ktorí sa vôbec nepodobajú nasledovníkom „Krista ako trpezlivého trpiteľa“. Konkrétna forma cirkvi Syna sa sústreďuje na Spasiteľa a zanedbáva Otca a Ducha.
Bohoslužby v tejto cirkvi sú naliehavou záležitosťou. Existuje tu očakávanie na Božiu moc, ktorá sa prejavuje v Slove a evanjeliu, v moci, ktorá konfrontuje, usvedčuje, vyzýva a obracia ku Kristovi. Bohoslužba je kontextom, v ktorom sa spoločenstvu hlása spasenie Syna a zároveň aj výrazom odpovede spoločenstva. Znakom odpovede na mocné evanjelium je nadšený spev a vrúcne modlitby. Kázeň je hlásaním Krista, Spasiteľa a volaním k pokániu a viere v Krista. Obľúbené sú piesne, ktoré oslavujú toto spasenie: Predivný prišiel k nám človeka Syn; Keby som nemal Teba svojho Pána, spásy zdroj v krvi, skrýšu v Tvojich ranách; Ó, žije Ježiš môj, v ňom pre mňa sily zdroj. Táto teológia zachraňujúceho Boha sa odráža v otvorenom priznaní hriechu, prijatí Božieho súdu a jeho vysokých nárokov a v istote Kristovho odpustenia. Zatiaľ čo v prípade cirkvi Otca jej zanedbávanie spasenia viedlo k zabudnutiu na súd aj milosť, cirkev Syna možno zájde do opačného extrému a presadzuje príliš prísne morálne požiadavky na svojich členov a k zaobchádzaniu s ľuďmi ako „hriešnikmi“, a nie ako s Božím obrazom.
Ústredné témy evanjelia sa odrážajú aj v jej teológii sviatostí. Krst sa považuje za sviatosť obrátenia ku Kristovi, obmytia z hriechov, účasti na smrti a vzkriesení Krista. Pri Večeri Pánovej sa zdôrazňuje skôr Boží dar nám, ako naše obetovanie sa Bohu. Večera Pánova je hlásaním spoločenstva o smrti tohto Pána. Je to sviatosť evanjelia.
Cirkev Syna má presnejšie hranice ako cirkev Otca. Členstvo v cirkvi patrí tým, ktorí vyznávajú Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa a Pána slovom aj životom. Hoci tu existuje nebezpečenstvo, že členstvo sa obmedzí len na takých, ktorí odriekajú správne slová a vedú nudne prispôsobivý život, existuje tu aspoň pokus konať disciplínu svojich členov, čo je pre cirkev Otca také odporné. Vysoká mienka o moci evanjelia, ktorá dokáže zmeniť ľudský život, vedie aj k veľkým očakávaniam na život cirkvi.
Postoj cirkvi Syna k tým, ktorí sú mimo jej hraníc, je v súlade s jej vierou v podstatu kresťanstva. Jej cieľom je úspešná evanjelizácia – privádzanie ľudí k viere v Krista a k zapojeniu do kresťanského spoločenstva. Takže hoci na jednej strane je jej postoj k členstvu v cirkvi exkluzívny (ľudia, ktorí nevyznávajú Krista, nie sú súčasťou tejto cirkvi), na druhej strane je jej postoj inkluzívny. Táto cirkev vyvíja aktívne úsilie získavať členov z tých, ktorí stoja mimo jej hraníc.
Tento silný dôraz na hranice cirkvi má aj svoje nebezpečenstvá. Zatiaľ čo cirkev Otca je príliš slabá ohľadne kresťanskej identity, cirkev Syna má tendenciu stať sa kresťanským getom. Svet bude vidieť len ako oblasť katastrofy, z ktorej treba zachrániť ľudské duše. Jej silný zmysel pre oddelenosť od okolitého sveta ich vedie k zahľadenosti do seba a vnútorných záležitostí cirkevného spoločenstva, čo je aj sebecké aj deštruktívne. Je to sebecké preto, lebo ignoruje tých, ktorí sú mimo. Je to deštruktívne v dôsledkoch na členov cirkvi najmä tým, že prijíma príliš prísne morálne, intelektuálne a kultúrne hranice, ktoré nedovoľujú odklon. Jej „preduchovnenie“ života sa odráža v tom, že zanedbáva „prirodzené“ dary a na dilemy života reaguje len čisto „duchovnými“ pojmami. Znie to čudne, že cirkev, ktorá verí v poslanie Syna, sa môže stať introspektívnou a sebeckou. Rovnako čudné je aj to, že cirkev, ktorá verí „v Slovo, ktoré sa stalo telom,“ môže podceňovať ľudské telo a osobnosť. Ďalšou poľutovania hodnou tendenciou cirkvi Syna je, že sa natoľko sústreďuje na historické podrobnosti života vteleného Syna, že sa separuje od svojho súčasného sveta.
Iným výsledkom nezávislého presvedčenia a sústavnej evanjelizácie cirkvi Syna je to, že trpí prenasledovanie. Je jednou zo slávnych stránok tejto cirkvi, že je ochotná trpieť za svoju vieru. Toto svedectvo utrpenia je znamením nielen reality viery cirkvi, ale aj reality Kristovho utrpenia.[1] Táto cirkev očakáva prenasledovanie, lebo nasleduje trpiaceho Pána, lebo sú blázni pre Krista, a pretože Kristovi služobníci nie sú väčší ako ich Pán.[2] Zo všetkých cirkví sa cirkev Syna najlepšie dokáže vysporiadať s utrpením, lebo trpiaci Kristus je základom ich viery.
Sila cirkvi Syna pochádza z jej vzťahu s Kristom. Mnohé jej slabiny by ustúpili, keby s rovnakou oddanosťou reagovala na Otca i Ducha.
[1] Ignatius z Antiochie, Epištola do Smyrny, 5.1.