Hovoríme o evanjelikálnej identite a nie o evanjelickej identite preto, lebo označenie „evanjelický“ sa v našom kontexte stalo takmer totožným s označením „luteránsky.“ To nám je blízke, lebo evanjelikálne kresťanstvo nadväzuje na učenie a zbožnosť reformácie 16. st., ba dokonca v prípade českej reformácie až z 15. st. Medzi evanjelikálnych kresťanov sa však zaraďujú nielen luteráni, ale aj bratia a sestry kalvínskeho, wesleyánskeho a letničného typu. Túto rôznorodosť chceme vyjadriť označením „evanjelikálne“ kresťanstvo.
Začnime krátkym historickým exkurzom. V r. 1910 sa v škótskom Edinburgu konala Svetová misijná konferencia. Neskôr sa ukázalo, že táto konferencia bola skôr začiatkom svetového ekumenického hnutia, ktoré vyústilo po II. sv. vojne do vzniku Svetovej rady cirkví. Napriek tomu však edinburgská konferencia bola evanjelikálnou udalosťou s evanjelikálnou náplňou. Jej delegáti sa rozchádzali s veľkým nadšením a rozhodnutím získať s pomocou Božou svet pre Krista. Ich nadšenie však netrvalo dlho. O 4 roky vypukla I. sv. vojna a 20 rokov po skončení prvej vypukla ešte strašnejšia II. sv. vojna. Toto pustošenie otriaslo mnohé predvojnové sny a zmenilo tvár sveta.
Popri politických otrasoch, v dvadsiatych a tridsiatych rokoch, začal prenikať teologický liberalizmus aj do konzervatívnych cirkví a podkopával dôveru ľudí v evanjelikálnu pravdu. Ešte aj vo Veľkej Británii, v kolíske evanjelikalizmu, boli evanjelikáli na konci II. sv. vojny malou, pohŕdanou a odmietanou hŕstkou. Táto hŕstka bojovala o svoje holé prežitie s vonkajšou presilou, ale aj s vlastnou porazeneckou mentalitou.
Za posledných 60 rokov sa však svetové evanjelikálne hnutie zmenilo na nepoznanie. Vzrástlo počtom, vnútornou súdržnosťou, vzdelanosťou a vplyvom. V r. 1951 bolo v Holandsku založené Svetové evanjelikálne spoločenstvo. V r. 1966 sa konala Svetová konferencia o evanjelizácii v Berlíne. V r. 1974 sa konal Medzinárodný kongres svetovej evanjelizácie v Lausanne. Toto všetko sú príklady vzrastajúcej dôvery a súdržnosti evanjelikálneho hnutia vo svete. Pripomínať si toto je dôležité aj nám na Slovensku, kde evanjelikálni kresťania netvoria ani 0,5 % obyvateľstva. Je to nielen malá, ale ešte stále rozdrobená a do seba uzavretá hŕstka s porazeneckou mentalitou.
Hovoríme tu o evanjelikálnej identite, teda odpovedáme na otázku: Kto sú evanjelikáli? Na túto otázku je možné odpovedať historicky, alebo ekumenicky. Do nedávna sme namiesto evanjelikálnych cirkví hovorievali o prebudeneckých cirkvách. Toto označenie pochádza z pietistickej tradície luteranizmu. Išlo pritom o zdôrazňovanie praktického duchovného života popri pravom učení. Toto zostáva našou tradíciou, ale z jazykového hľadiska je trochu divné hovoriť ešte aj po 200 rokoch o „prebúdzaní.“ Označenie „prebudenecká“ už neobstojí ani z misiologického hľadiska. Približne do 50.-60. rokov 20. st. išlo totiž pri evanjelizácii o prebudenie ľudí. Boli to akísi spiaci kresťania, ktorí vyrastali v kresťanskom svetonázore, len ich bolo treba prebudiť, aby podľa neho aj žili. Dnešná stredná a mladá generácia však nepozná ani najzákladnejšie koncepty kresťanstva. Tú je preto treba obrátiť, a nie prebudiť. Pozorujeme aj silný vplyv anglosaskej literatúry a stykov, kde v ekumenicky rôznorodejšom prostredí sa presadilo označenie „evanjelikálny“ a „evanjelikalizmus.“ Aj teologicky toto označenie lepšie vyjadruje jadro a podstatu nášho učenia a života. Evanjelikalizmus je širšie označenie ako jedna konkrétna cirkevná denominácia. Evanjelikálnymi kresťanmi sú totiž príslušníci rôznych kresťanských cirkví. Prvoradou lojalitou evanjelikálnych kresťanov je ich oddanosť evanjeliu a nie nejakej cirkevnej denominácii. Preto je nevyhnutné z času na čas si ujasniť, čo je evanjelikálna identita.
