„Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“
Poznámka redaktora: Text nadväzuje na svoju úvodnú časť.
2. Kristovo kráľovstvo je neviditeľné a má duchovnú povahu.
On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie a odpustenie hriechov. (Kolosanom 1:13-14)
V Pavlových listoch sa slovo kráľovstvo používa predovšetkým v súvislosti s budúcim „Božím kráľovstvom“ (1Kor 6:9-10; 1Kor 15:50; Ga 5:21; Ef 5:5; 2Tes 1:5). Ale tu, v Kolosanom 1:13, Pavol jasne hovorí, že pred týmto konečným zavŕšením kráľovstva (ktoré môže nazvať „kráľovstvo Kristovo a Božie“, Ef 5:5) existuje prítomné kráľovstvo. Toto kráľovstvo je kráľovská vláda Krista, do ktorej človek vstupuje Božím „vytrhnutím“ a „prenesením“: „On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna“ (Kol 1:13). Inými slovami, toto kráľovstvo obývajú ľudia, ktorých Boh priviedol do spoločenstva so svojím Synom (1Kor 1:9). V tomto vzťahu je „vykúpenie, odpustenie hriechov“ (Kol 1:14).
Kristovo kráľovstvo je neviditeľná vláda Krista nad všetkými, ktorí sú duchovne prenesení z temnoty do tejto vlády. Preto by sa o spôsobe vstupu ani o súčasnej realite tohto kráľovstva nemalo uvažovať tak, že by sa hľadali prostriedky na obhajobu alebo presadzovanie občianskou vládou.
Neviditeľná a duchovná povaha Kristovho kráľovstva medzi jeho dvoma príchodmi zodpovedá Ježišovým slovám z Evanjelia podľa Jána 18:36: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta,“ z čoho Ježiš vyvodzuje dôsledok: „Moji učeníci sa nechopia zbrane, aby ma oslobodili.“ Zbrane štátu nemajú byť kresťanským prostriedkom, ktorým Kristovo kráľovstvo napreduje v tomto svete.
Kristova spásonosná vláda napreduje zvrchovaným zásahom Boha, ktorý ľudí prenáša z moci temna do moci Kristovej. Angažovanie sa síl občianskej vlády ako kresťanského učiteľa, obrancu alebo šíriteľa tohto Kristovho kráľovstva nevyhnutne zatemňuje duchovnú povahu kráľovstva a vytvára falošný dojem o Kristovom pravom poslaní vo svete.
3. Kristovi nasledovníci sú cudzincami a pútnikmi na zemi.
Vy však ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste oznámili veľké skutky toho, čo vás povolal z temnoty do svojho predivného svetla. Kedysi ste neboli ľudom, ale teraz ste Boží ľud; prv ste boli bez milosrdenstva, ale teraz ste milosrdenstvo dosiahli. Milovaní, povzbudzujem vás ako cudzincov a pútnikov, aby ste sa zdržiavali telesných žiadostí, ktoré bojujú proti duši. Vaše správanie medzi pohanmi nech je vzorné, aby tí, čo vás teraz osočujú ako zločincov, videli vaše dobré skutky a v deň navštívenia za to oslavovali Boha. (1. Petrov 2:9-12)
A ak vzývate ako Otca toho, čo súdi nestranne každého podľa jeho skutkov, žite v bázni počas svojho pobytu v cudzine. Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie pominuteľnými vecami, striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista. (1. Petrov 1:17-19)
Lebo mnohí, o ktorých som vám často hovoril a teraz aj s plačom hovorím, žijú ako nepriatelia Kristovho kríža. Ich koniec je záhuba, ich bohom je brucho, slávou hanba, lebo myslia iba na to, čo je pozemské. Ale naša vlasť je v nebesiach, odkiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si všetko môže podmaniť, pretvorí naše ponížené telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu. (Filipanom 3:18-21)
Kristov ľud sú tí, ktorých Boh „povolal z temnoty do svojho predivného svetla“ (1Pt 2:9). Táto skupina zodpovedá ľuďom, ktorých „vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna“ (Kol 1:13). Ľud v rámci Kristovej kráľovskej vlády je teda rovnaký ako ľud, ktorý sa nazýva „vyvolený rod… svätý národ“ (1Pt 2:9). Sú to aj tí, ktorí sa nazývajú „cudzincami a pútnikmi“ (1Pt 2:11). A ich čas v tomto veku medzi dvoma Kristovými príchodmi sa nazýva pobytom „v cudzine“ (1Pt 1:17). O tejto skupine ľudí sa hovorí, že majú svoju „vlasť… v nebesiach“ (Flp 3:20) oproti tým, ktorí „myslia iba na to, čo je pozemské“ (Flp 3:19). Toto je pozoruhodný zoznam charakteristík, ktoré odlišujú Kristov ľud od sveta:
♦ vyslobodení z moci tmy
♦ prenesený do Kristovho kráľovstva
♦ povolaní z temnoty
♦ povolaný do Kristovho predivného svetla
♦ ustanovený za vyvolený rod
♦ ustanovený za svätý národ
♦ majúci občianstvo v nebi
♦ sú pútnikmi a vyhnancami
♦ žijúci v čase vyhnanstva
Obdobie medzi dvoma Kristovými príchodmi je pre Kristov ľud „pobyt v cudzine“. Počas tohto obdobia sú sami „cudzincami a pútnikmi“. To znamená, že ich „občianstvo je v nebi“ a nie v prvom rade alebo hlavne či rozhodujúco v tomto svete. Toto nebeské občianstvo ich konštituuje ako „svätý národ“. Slovami gréckeho lexikónu: „Náš domov je v nebi a tu na zemi sme kolóniou nebeských občanov.“[1] Táto kolónia vo vyhnanstve na zemi je poznačená dvoma duchovnými skutočnosťami: „predivným svetlom“ a Kristovou vládou.
Zobrazenie Kristovho ľudu s týmito dramatickými charakteristikami má za cieľ dištancovať ho od pozemských štruktúr tohto veku, pokiaľ by tieto štruktúry definovali, kontrolovali alebo boli identifikované ako duchovné skutočnosti Kristovej vlády. Tieto opisy majú za cieľ uvoľniť vernosť pozemským národom a sprísniť vernosť Kristovmu ľudu medzi všetkými národmi. Naším určujúcim občianstvom, naprieč všetkými národmi, etnikami a rasami, nie je pozemské občianstvo (ako občianstvo v Amerike alebo v akomkoľvek inom pozemskom štáte) alebo pozemská etnická či rasová príslušnosť.
Kým nepríde Kristus, vrtochy a krehká existencia pozemských národov nezodpovedajú nezničiteľnému kráľovstvu Krista a jeho ľudu. Nemajú žiadnu nevyhnutnú súvislosť. Pozemské národy prichádzajú a odchádzajú. Kristov „svätý národ“ nie. Bolo by v rozpore s radikálnym rozdielom medzi exilovou realitou Kristovho ľudu na jednej strane a občianstvom akejkoľvek pozemskej vlády na strane druhej, keby sme si mysleli, že moc tejto pozemskej vlády funguje ako výslovne kresťanský zástupca Kristovho nadnárodného „svätého národa“. To platí bez ohľadu na to, koľko ľudí alebo vedúcich predstaviteľov pozemského národa sú kresťania.
4. Kresťania majú v rukách duchovné zbrane, nie pozemské.
Ja sám, Pavol, vás prosím pre Kristovu miernosť a vľúdnosť — ja, ktorý bývam pokorný, keď som osobne medzi vami, no keď som vzdialený, mám voči vám odvahu. Prosím vás, aby som sa, keď prídem, nemusel správať trúfalo, na čo mám podľa svojho presvedčenia právo, a to voči tým, čo si myslia, že konáme iba podľa ľudských zámerov. Veď hoci žijeme v tele, nevedieme boj podľa tela. Zbrane nášho boja nie sú telesné, ale od Boha majú moc zboriť hradby. Nimi rúcame ľudské výmysly a každú povýšenosť, čo sa dvíha proti poznávaniu Boha, a nimi viažeme každú myšlienku na poslušnosť Kristovi, a sme pripravení potrestať každú neposlušnosť, kým vaša poslušnosť nebude úplná. (2. Korinťanom 10:1-6)
Otázka nestojí, či sa kresťania zapájajú do boja v tomto svete. Otázka znie: Aké zbrane a stratégie by sme mali používať v boji proti protikresťanským silám a pri vyvyšovaní Krista? Pavol pripúšťa, že kresťania zdieľajú s nekresťanmi v tomto svete bežné fyzické telá a iné ľudské a kultúrne spoločné črty (jedlo, oblečenie, jazyk, spoločenské štruktúry atď.). To má na mysli, keď hovorí: „žijeme v tele“ (verš 3). Slovo telo označuje to, čo je len ľudské, len prirodzené, bez premieňajúceho pôsobenia Ducha Svätého (pozri Rim 1:3; Rim 4:1; Rim 9:3,5; 1Kor 1:26; Ga 4:23,29). Kresťania zdieľajú tento svet s neveriacimi.
Napriek tomu, keď ide o bitky pri obrane a šírení kresťanskej viery, Pavol určuje hranicu. Môžeme „žiť“ v tele, ale „nevedieme boj podľa tela“ (verš 3). Alebo inak: „zbrane nášho boja nie sú telesné“ (verš 4). Aj keď Pavol v tomto texte nehovorí o moci občianskej vlády, princíp platí: nesnažíme sa poraziť vyslovene protikresťanské učenie používaním zbraní tela – konkrétne mečom občianskej vlády.
Je to prakticky to isté, ako keď Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, služobníci by sa za mňa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je odtiaľto“ (Jn 18:36). Inými slovami: „Moje kráľovstvo nie je z tela. Keby moje kráľovstvo bolo z tela, moji sluhovia by používali zbrane tela.“ Ak v našom úsilí o napredovanie Kristovho spasiteľného kráľovstva obraciame na občiansky meč tela namiesto na duchovný meč Ducha, neposlúchame Krista a nesprávne chápeme podstatu kresťanstva.
Pavol teda hovorí, že zbrane nášho boja nie sú „telesné“ (sarkika), ale sú skôr „mocné od Boha“ (dunata tō theō). Zdá sa, že má na mysli Duchom Svätým pomazané kázanie kresťanskej pravdy, ktoré by rúcalo „ľudské výmysly a každú povýšenosť, čo sa dvíha proti poznávaniu Boha“ (verš 5).
Preto sa 2. Korinťanom 10:3-5 stavia proti pokušeniu použiť moc občianskej vlády na zničenie názorov vznesených proti pravému Bohu. Tento text by sa napríklad postavil do cesty používaniu občianskej moci na trestanie rúhania. V tomto svete treba bojovať veľký boj a kresťania majú používať zbrane Ducha Svätého, nie zbrane štátu.
5. Kráľovstvo bolo odňaté národu a dané cirkvi.
Preto vám hovorím, že vám bude odňaté Božie kráľovstvo a bude dané národu [ethnei], ktorý bude prinášať úrodu. (Matúš 21:43)
Vy však ste . . . svätý národ [ethnos hagion] . . . aby ste oznámili veľké skutky toho, čo vás povolal z temnoty do svojho predivného svetla. (1. Petrov 2:9)
Ale teraz som vám napísal, aby ste sa nestýkali s takým, ktorý sa nazýva bratom, no pritom je smilník, lakomec, modloslužobník, rúhač, opilec alebo vydierač; s takými ani len nejedávajte! (1. Korinťanom 5:11)
Neviete vari, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa! Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani prostitúti mužov, ani ich súložníci, ani zlodeji, ani lakomci, ani opilci, ani rúhači, ani vydierači nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. A takýmito ste niektorí boli. No boli ste obmytí, ba posvätení a aj ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha. (1. Korinťanom 6:9-11)
Kristov príchod priniesol zmenu v spôsobe, akým je v tomto svete ustanovený viditeľný Boží ľud. Viditeľný Boží ľud už nie je politický a etnický ľud Izraela. Namiesto toho sa zvláštne Božie spasiteľné pôsobenie vzdialilo od Izraela ako skupiny a zameralo sa na cirkev.
To je zmysel Matúšovho evanjelia 21:43. Ježiš interpretuje podobenstvo o vinici ako podobenstvo o bezúrodnosti Izraela a následnej strate spásnej Božej vlády: „vám bude odňaté Božie kráľovstvo a bude dané národu [etnei], ktorý bude prinášať úrodu.“ Tento „národ“ je cirkev Ježiša Krista. Ako hovorí Robert Gundry: „Cirkev sa nazýva ‘národom’, pretože nahradí izraelský národ učeníkmi zo všetkých národov, zmiešanými do nového Božieho ľudu.“[2] Preto Peter nazýva cirkev „svätým národom [ethnos hagion]“ (1Pt 2:9).
Zmeny v kráľovstve, ktoré sa presúva z Izraela k Cirkvi, sú mnohé.
♦ Cirkev tvoria všetky národy, nie iba jeden (Mt 28:19-20; Kol 3:11; Rim 4:10-11; Rim 9:24-25; Ga 3:28; Ef 2:11-22; Ef 3:6).
♦ Všetci veriaci sú kňazi (1Pt 2:9; Zj 1:6; Zj 5:10).
♦ Obetný systém sa končí dokonalou a poslednou Kristovou obetou za hriech (Heb 7:27; Heb 9:12; Heb 10:10).
♦ Zákony o jedle ustupujú kresťanskej slobode (Mk 7:19).
♦ Obriezka sa už nevyžaduje ako znak príslušnosti k Božiemu ľudu (Ga 2:3).
A teokratické oprávnenie na občiansky trest popravy napríklad pre nekajúcich modloslužobníkov, cudzoložníkov a homosexuálov je nahradené exkomunikáciou z cirkvi. Očakávaným cieľom exkomunikácie je pokánie a obnova, a preto sa neobracia na štát, aby dokončil trest smrti v záujme cirkvi.
Tu sú texty, ktoré ukazujú legitímnosť trestu smrti pre modloslužobníkov, cudzoložníkov a aktívnych homosexuálov v starom teokratickom režime Izraela:
Joáš povedal všetkým, ktorí stáli proti nemu: „Vy chcete obhajovať Baala? Nazdávate sa, že ho ochránite? Kto ho chce obhajovať, nech do rána zomrie! (Sdc 6:31; pozri tiež Lv 24:16; Dt 17:2-5)
Kto sa dopustí cudzoložstva s vydatou ženou, teda kto cudzoloží so ženou svojho blížneho, musí zomrieť — cudzoložník i cudzoložnica. (Lv 20:10)
Keby niekto súložil s mužom, ako sa súloží so ženou, dopustili by sa ohavnosti a obaja musia zomrieť. Sami ponesú vinu za svoju krv. (Lv 20:13)
Pod duchovnou vládou Krista v Novej zmluve sa modloslužba stáva závažnejšou nie tým, že by sa za ňu ukladali väčšie tresty, ale tým, že sa stotožňuje so stavom srdca, ktorý sa prejavuje v hriechoch, ako je lakomstvo. „Umŕtvujte teda to, čo je vo vašich údoch pozemské: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, ktoré je modloslužbou“ (Kol 3:5).
Závažnosť cudzoložstva sa umocňuje tým, že sa stotožňuje so žiadostivosťou srdca. „Ja vám však hovorím: Každý, kto sa žiadostivo pozerá na ženu, už s ňou v srdci scudzoložil“ (Mt 5:28).
Homosexuálne praktiky boli zaradené medzi tieto hriechy „nespravodlivých“. A všetky tri (modloslužba, cudzoložstvo, homosexuálne praktiky, okrem iných) boli považované za dostatočne závažné na to, aby človeka vylúčili z Božieho kráľovstva:
Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani prostitúti mužov, ani ich súložníci . . . nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. A takýmito ste niektorí boli. No boli ste obmytí, ba posvätení a aj ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha. (1. Korinťanom 6:9-11)[3]
V novozmluvnej Kristovej vláde Boží ľud rieši hriechy modlárstva, cudzoložstva a homosexuálneho správania tak, že sa najprv snaží o pokánie. Keď sa tak stane, nastane obnova. Vidíme to v milostivom výroku „takýmito ste niektorí boli“ (1 Kor 6,11). Ak však modloslužobníci, cudzoložníci a aktívni homosexuáli nečinia pokánie, cestou vpred je cirkevná disciplína, ktorá v prípade potreby vedie k exkomunikácii.
Dokonca počuť, že je medzi vami smilstvo, a to také smilstvo, akého niet ani medzi pohanmi, totiž, že niekto obcuje s manželkou svojho otca. A vy sa ešte vystatujete, nie aby ste sa radšej rmútili a vylúčili spomedzi seba toho, kto sa takéhoto činu dopustil. . . . Toho, čo to urobil, treba . . . vydať satanovi na záhubu tela, aby bol duch v Pánov deň zachránený. (1. Korinťanom 5:1-2,5)
Exkomunikácia mala na zreteli buď pokánie vedúce k spaseniu a, ak je to možné, k obnove (1Kor 5:5; 2Kor 2:6-10; 2Tes 3:14-15), alebo Kristov trest smrti v posledný deň.
Ale zbabelci, neveriaci, nemravníci, vrahovia, smilníci, čarodejníci, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v ohnivom jazere, horiacom sírou; to je tá druhá smrť.“ (Zjavenie 21:8; pozri tiež 2. Tesaloničanom 1:8)
Skutočnosť, že napríklad vrahov v tejto dobe oprávnene trestá štát, nie je v rozpore s tu uvedeným, pretože pri trestaní vrahov štát nefunguje ako vyslovene kresťanský agent kresťanskej viery. Táto činnosť štátu nie je aspektom Kristovej vlády nad jeho cirkvou. Keď štát trestá vraha, nemal by tak robiť v rámci explicitného presadzovania náboženskej viery – kresťanskej alebo inej.
Ježiš neučil, že kráľovstvo bolo odobraté Izraelu a odovzdané občianskej vláde každého národa. Povedal, že bolo odobraté Izraelu a dané cirkvi (Mt 21:43). A v tomto procese zaviedol nový spôsob, ktorým teraz Boh vládne svojmu ľudu až do druhého príchodu Krista. Od starozmluvných zákonov a trestov teda nemožno viesť priamu líniu až po súčasnosť. Štát nie je v kontinuite s Izraelom. A Kristov ľud – nový svätý národ – je inak konštituovaný „Izrael“.
POZNÁMKY:
[1] Frederick W. Danker, Walter Bauer, William F. Arndt a F. Wilbur Gingrich, Greek-English Lexicon of the New Testament and Other Early Christian Literature, 3rd ed. (Chicago: University of Chicago Press, 2000), s.v. politeuma.
[2] Robert H. Gundry, Commentary on the New Testament: Gundry: Verse-by-Verse Explanations with a Literal Translation (Peabody, MA: Henrickson, 2010), 95.
[3] Snažím sa poukázať nie na to, že ak cirkev odpustí nejaké správanie, štát ho nesmie trestať. Skutočnosť, že niektorí korintskí veriaci boli „zlodeji“ (1Kor 6:10), neznamená, že právom nestrávili nejaký čas vo väzení. Ide o to, že od starozmluvných zákonov a trestov po súčasnosť nevedie žiadna priamka. Funkcia štátu v súčasnosti nie je v jednoduchej kontinuite so štátom v starozmluvnom Izraeli. A Kristov ľud, ktorému bolo dané kráľovstvo (Mt 21:43), je inak konštituovaný Izrael.
Poznámka redaktora: Článok pokračuje poslednou časťou.
Preložené z anglického jazyka. Zdroj: Desiring God
