Učenie, že Boh ovláda všetky veci, vrátane ľudských rozhodnutí, v nás zvyčajne vyvoláva otázku: „Ako potom môžeme byť zodpovední za svoje činy?“ Na túto otázku odpovedajú teológovia, ktorí píšu o doktríne Boha.
Výraz zodpovednosť sa v našich prekladoch Biblie nevyskytuje často. Takže ak tento výraz máme používať, tak ho potrebujeme spojiť s nejakým biblickým konceptom a učením. Najprv teda rozlišujme medzi dvomi konceptmi zodpovednosti: (1) záväzok voči vyššej autorite a (2) zodpovednosť za dôsledky našich činov. Postupne si ich rozoberieme.
Komu sme zodpovední? Vyššej autorite
V Písme sú ľudia jasne zodpovední v tomto zmysle, lebo majú záväzok voči Bohu ako najvyššiemu hodnotiteľovi ľudského správania. Ľudská zodpovednosť v tomto zmysle je dôsledkom Božej autority. Boh nás utvoril podľa svojho plánu a pre svoj zámer. Tým zámerom je, aby sme ho oslávili a aby sme sa mu páčili. Základnou normou ľudského správania je, aby sme odrážali Božiu podstatu. Pretože nás utvoril na svoj obraz (Gn 1:27-28), mali by sme sa správať spôsobom, ktorý ho odzrkadľuje: „Buďte svätí, lebo ja, Hospodin váš Boh, som svätý“ (Lev 19:1; por. 11:44; Mt 5:48;1Pt 1:15-16).
Boh zjavuje podstatu svätosti vo svojom Slove. Jeho Slovo s konečnou platnosťou zjavuje zodpovednosti ľudí, a preto ich nazývame ľudskými záväzkami. Ľudská zodpovednosť (záväzok) znamená, že ľudské bytosti sú poddané Božiemu hodnoteniu, a preto majú záväzok poslúchať jeho príkazy a dodržiavať jeho normy. To predpokladá, že Boh je sudca, najvyšší hodnotiteľ, nášho správania. Z toho vyplývajú zmluvné požehnania alebo kliatby.
Pýtať sa na vzťah medzi Božou zvrchovanosťou a ľudskou zodpovednosťou v tomto zmysle znamená pýtať sa na vzťah medzi dvomi atribútmi panstva – medzi Božou vládou a jeho autoritou. Na konci sa pozrieme ešte aj na tretí atribút, na zmluvnú prítomnosť, aby sme získali úplnejšiu perspektívu.
Hoci teológovia majú veľký záujem o „problém“ Božej zvrchovanosti a ľudskej zodpovednosti, nie je to hlavným záujmom biblických pisateľov, hoci si ho uvedomujú. Je im jasné, že Boh všetko ovláda, a rovnako aj to, že má vrcholnú autoritu. Preto sme zodpovední Bohu za naše postoje, myšlienky, slová a činy. Všetko, čo myslíme a robíme – vlastne všetko čím sme – vyvoláva Božie uznanie alebo odsúdenie. Ešte aj činy ako jedenie a pitie, ktoré by sme mohli považovať za eticky neutrálne, sa musia konať na Božiu slávu (1Kor 10:31). Čokoľvek robíme, by sme mali robiť vďačne v Ježišovom mene (Kol 3:17) a z celého srdca (v. 23). Všetko, čo nepochádza z viery, je hriech (Rim 14:23). Prakticky každý list Písma ukazuje Božie zvrchované hodnotenie ľudských postojov, myšlienok, slov a činov.
Dokonca sme zodpovední ešte aj za svoju morálnu podstatu. Keď Ježiš prirovnáva zlé stromy k zlým ľuďom, tak hovorí, že zlé stromy budú rodiť zlé ovocie, a preto ich vytnú a hodia do ohňa (Mt 7:15-20; por. Lk 6:43-45). Pavol učí, že pre Adamov hriech sú jeho potomkovia hriešnici (Rim 5:19) a táto prirodzená hriešnosť, s ktorou sa rodíme, vedie k nášmu odsúdeniu (vv. 15-18), ak nás Boh nepožehná svojou zachraňujúcou milosťou. Sme zodpovední zato, čím sme. Naše dedičstvo od Adama nie je výsledkom našej individuálnej voľby, ale musíme za to niesť vinu.
“Biblia vo všeobecnosti predkladá Boha, ktorý zasahuje do všetkého a zároveň potvrdzuje zodpovednosť všetkých mravných aktérov bez toho, aby v tom videla nejaký konflikt.”
Navyše máme záväzok hľadať spásu. Musíme sa rozhodnúť slúžiť Hospodinovi (Joz 24:15-24). Musíme prijať Krista (Jn 1:12); musíme v neho veriť (Jn 3:16; 6:40); musíme sa kajať, veriť a byť pokrstení (Sk 2:38). Ako sme videli, Boh si nás vyvolil skôr, ako sme si my vyvolili jeho; a ak neurobíme správnu voľbu, tak nebudeme spasení.
Takže sme zodpovední za všetko čím sme a čo robíme. Biblickí pisatelia teda nevidia problém v úplnej Božej zvrchovanosti a úplnej ľudskej zodpovednosti. V Rimanom 9 cituje Pavol imaginárnu námietku, ktorá spochybňuje Božiu spravodlivosť (14. v.) a hovorí: „Prečo nás Boh karhá? Veď kto sa môže vzoprieť jeho vôli? (19. v.). Ale Pavol odpovedá: „Ó, človek, ktože si ty, že odvrávaš Bohu? Či vari povie výtvor tvorcovi: Prečo si ma takto urobil? Alebo či hrnčiar nemá moc nad hlinou, aby z tej istej hmoty urobil jednu nádobu na vznešený účel, druhú na podradný?“ (20.-21. v.). Predtým Pavol citoval Hospodina z Exodus 33:19: „Zmilujem sa, nad kým sa chcem zmilovať.“ Takéto debaty sú však v Písme zriedkavé. Biblia vo všeobecnosti predkladá Boha, ktorý zasahuje do všetkého a zároveň potvrdzuje zodpovednosť všetkých mravných aktérov bez toho, aby v tom videla nejaký konflikt.
Významné je, že Písmo často potvrdzuje Božiu zvrchovanosť a ľudskú zodpovednosť na tej istej stránke. Videli sme, že Genezis 50:20 karhá zlý zámer Jozefových bratov, ale spomína aj dobrý Boží zámer s Jozefom v Egypte. Spomínali sme aj Izaiáša 10:5-15, kde Boh používa asýrskeho kráľa ako svoj nástroj na potrestanie Izraela. Napriek tomu asýrsky kráľ je zlý a je za to zodpovedný: „Keď Pán dokončí celé svoje dielo na vrchu Sion a v Jeruzaleme, potrestá pyšný výplod srdca asýrskeho kráľa a povýšenecký pohľad jeho očí“ (v. 12). Všimnite si paralelu v Prísloviach 16:4-5: „Hospodin koná všetko podľa svojho zámeru, podobne aj bezbožník, ale pre deň pohromy. Hospodinovi sa protiví každý namyslenec, zaručene ho trest neminie.“ Boh povoláva zlých ku dňu katastrofy, ale oni sú za svoju zlobu zodpovední a trestu neuniknú.
V 1. Kráľovskej 8:58 prosí Šalamún Boha nech: „si nakloní naše srdcia k sebe, aby sme kráčali po všetkých jeho cestách.“ Potom vyzýva Izrael: „Oddajte sa srdcom úplne Hospodinovi nášmu Bohu, aby ste chodili podľa jeho ustanovení a dodržiavali jeho prikázania ako dnes“ (v. 61; por. Jer 29:10-14).
Aj Ježiš nám ukazuje obidve stránky: „Všetci, ktorých mi dáva Otec, prídu ku mne, a toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem“ (Jn 6:37). Všimnite si aj u Jána 1 rovnováhu medzi veršami 12 a 13: „Tým však, čo ho prijali a veria v jeho meno, dal moc stať sa Božími deťmi; tí, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z vôle muža, ale z Boha.“ Je to Boh, ktorý dáva znovuzrodenie, ale tí, ktorí sa narodili z Boha, prijímajú záväzok prijať Krista a veriť v jeho meno.
Písmo preklína zlých ľudí, ktorí zradili a ukrižovali Ježiša, ale ich činy spája s Božím rozhodnutím (Lk 22:22; Sk 2:23; 4:27-28).
Evanjelizačná práca ranej cirkvi bola Božím dielom, ale aj produktom kázania ľudí. Sk 13:48 spomínajú, že „uverili všetci, ktorí boli určení pre večný život,“ ale 14:1 pripisuje vieru kázaniu Pavla a Barnabáša. V Rimanom 9 Pavol pripisuje neveru Izraela Božiemu zvrchovanému pôsobeniu, ale v 10. kapitole ju pripisuje neochote Izraelcov odpovedať na hlásané evanjelium (vv. 14-21, najmä 21.). Pavol neváha povedať, že je jeho zodpovednosťou, „aby získal čím viacerých“ (1Kor 9:19; por. vv. 20-22), ba dokonca aby sa pre všetkých stal všetkým, aby zachránil aspoň niektorých (v. 22). Ako po-reformační kresťania sa necítime komfortne pri takej reči. Chce sa nám povedať: „Nie! Je to Boh, ktorý zachraňuje, nie ľudskí kazatelia.“ Ale Pavol sa inde pýta: „Ako však počujú bez kazateľa?“ (Rim 10:14). Ľudskí kazatelia sa nesmú usilovať o nič menej ako o spásu stratených, a to aj s vedomím, že nikto nebude zachránený bez toho, aby Boh v ňom pôsobil.
Počas celého Pavlovho misionárskeho pôsobenia Boh zvrchovane ovláda všetko, čo sa deje, ale Pavol sa nanajvýš usilovne namáha (2Kor 4:7-12; 11:23-33). V Sk 27 Pavol ako väzeň cestou do Ríma prorokuje o stroskotaní lode (v. 10). Počas búrky hovorí o Božej autorite (v. 24), že nikto z lode nezahynie (v. 34). Ale keď sa námorníci pokúšajú utiecť na záchrannom člne, Pavol hovorí: „Ak títo neostanú na lodi, ani vy sa nemôžete zachrániť“ (v. 31). Takže Boh si zaumienil, že všetci prežijú, ale námorníci sú za záchranu zodpovední.
Kresťanský život je Božím dielom v nás, ale je to aj naše úsilie odolávať pokušeniu a poslúchať Pána: „S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď Boh pôsobí vo vás, že chcete i konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2:12-13). Pavol tu nielen spája obidva dôrazy, ale ukazuje aj ich vzájomný vzťah: My pracujeme, lebo Boh pôsobí v nás.
Nová zmluva často prezentuje kresťanský život formou indikatívu a imperatívu. Indikatív zdôrazňuje zvrchované dielo Boha, a imperatív zdôrazňuje náš záväzok, našu zodpovednosť. Napríklad v Kolosanom 3:1-3 čítame:
„Ak ste teda boli spolu s Kristom vzkriesení, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha. Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi. Lebo ste umreli a váš život je skrytý s Kristom v Bohu.“ „Boli ste vzkriesení“ je indikatív, a z toho vyplýva imperatív: „hľadajte to, čo je hore.“ Boh nás vzkriesil, to sme my nedokázali. Pavol však od nás očakáva, aby sme dávali prioritu Bohu. Kresťanský život je úžasný Boží dar, ale aj duchovný zápas, ktorý si vyžaduje veľké úsilie (por. 1Kor 9:24-27; Ef 6:10-20). Zvrchovaný Boží dar motivuje naše úsilie(Flp 2:12-13). V Písme nie je nikde ani náznak toho, žeby Božia zvrchovanosť povzbudzovala našu pasivitu či lenivosť.
Kniha Zjavenia znova a znova ukazuje Boží hnev, ktorý sa vylieva na Satana jeho prisluhovačov. Satan je zodpovedný za to, čo robí. Avšak Boh je na tróne. On predpokladá, čo Satan urobí a obmedzuje to podľa svojho plánu.
Prečo je pre biblických pisateľov také prirodzené spájať tieto témy, keď sa ich spojenie zdá byť takým paradoxným pre moderných čitateľov? Prečo sa Pavol vo Flp 2:12-13 odvoláva na Božie zvrchované konanie, aby nás motivoval k zodpovednému konaniu? Tu je niekoľko návrhov, prečo ich spojenie dáva zmysel v kontexte biblického svetonázoru:
1. Ako sme videli v 5. kapitole, Božia zvrchovanosť zahŕňa nielen jeho ovládanie všetkého, ale aj jeho autoritu nad všetkým. On je najvyššou normou, zdrojom každej hodnoty. Ovládanie a hodnotenie sú dve stránky panstva, ktoré sa vzájomne predpokladajú. Preto nie je vôbec prekvapujúce, že sú v Písme spojené. Svojím ovládaním Boh predurčuje naše činy; svojou autoritou naše činy hodnotí. Pre túto jeho autoritu sa mu musíme zodpovedať.
2. Božie sľuby úspechu motivujú veriacich, aby konali v súlade s tými sľubmi. Teoreticky by niektorí mohli reagovať na také sľuby tým, že by pasívne čakali, že Boh to všetko vykoná. Teoreticky sú teda možné dve reakcie na istotu Božích sľubov. Ale konať v ústrety Božím cieľom nie je iracionálna odpoveď na zjavenie. Je to nanajvýš racionálne, keď uvážime, že naša poslušnosť je nielen prikázaná, ale je to aj prostriedok, ktorým Boh uskutočňuje svoje zámery. Tí, ktorí poslúchajú, majú radosť z toho, že sú Božím nástrojom a že žnú jeho odmeny.
3. Keď sme si najviac vedomí Božej prozreteľnej vlády nad nami, vtedy si najviac uvedomujeme nutnosť žiť pred ním zodpovedne. Keď nás premôže jeho milosť a láska – alebo jeho hnev a súd – vtedy na nás doľahne potreba kajať sa a veriť. Keď sme užasnutí Božím dielom v nás, vtedy sme motivovaní pracovať na svojej vlastnej spáse. Všimnite si vo Flp 2:12-13, že máme pracovať na svojej spáse „s bázňou a chvením.“ „Bázeň a chvenie“ znamená v Písme uctievanie, typickú odpoveď ľudskej bytosti na Božiu prítomnosť. Božia prítomnosť v nás a s nami nás motivuje preberať zodpovednosť. V prítomnosti veľkého kráľa sa neodvážime odmietnuť jeho príkazy.
4. Bez Božieho ovládania vesmíru by neexistovala ľudská zodpovednosť. Žijeme v teistickom vesmíre, ktorý je ovládaný osobou, a nie neosobnými silami. Keďže Boh naplánoval, stvoril a ovládal prírodu a dejiny, on aj hodnotí každú udalosť podľa svojich dokonalých noriem. Ak by však Boh neexistoval, neexistovali by ani žiadne morálne normy. Hmota, pohyb, čas a priestor sami o sebe nespôsobujú záväzky. A keby Boh neovládal všetko, čo sa stane, tak by nebol konečným interpretom a konečným hodnotiteľom všetkého. Hodnota niektorých vecí by bola nezávislá od Boha, čo znamená, že tie veci by nemali žiadnu hodnotu. Naša zodpovednosť v takom prípade by podliehala dvom rovnako definitívnym normám. V Písme však existuje iba jediná norma: Všetko máme robiť na Božiu slávu.
5. Písmu teda zďaleka nejde tak ako nám o presadzovanie našej seba-úcty. My by sme si radi mysleli, že význam a zmysel nášho života závisí od toho, čo my robíme, bez akýchkoľvek vonkajších vplyvov a obmedzení. V Písme je však cieľom ľudského života to, aby oslávil Boha. Naša dôstojnosť nespočíva v tom, čo my robíme, ale v tom, čo Boh urobil pre nás a robí v nás. Náš význam a zmysel sa nachádza v skutočnosti, že Boh nás stvoril na svoju podobu a vykúpil nás krvou svojho Syna. Biblickí pisatelia – na rozdiel od moderných – nie sú takí zhrození z myšlienky, že sme pod kontrolou iného. Ak ten iný je Boh, ktorý nás stvoril pre svoju slávu, tak si nemôžeme ani želať významnejšiu existenciu.
Poznámka editora: Článok je časťou kapitoly “Ľudská zodpovednosť a sloboda” preloženej z FRAME, J.M. The Doctrine of God. Phillipsburg: P & R Publishing, 2002, s. 119-159.
