Za čo sme zodpovední? Za to, čo je
Máme zodpovednosť, tzn. že sme zaviazaní voči Bohu za všetko, čím sme, čo myslíme, čo hovoríme a čo robíme. V tomto zmysle sme zodpovední vždy a úplne. V tomto zmysle nemôžeme byť viac alebo menej zodpovední.
“V tomto zmysle môže byť rozdiel v miere zodpovednosti.”
Sme však zodpovední aj zato, čo je, ako sa veci majú. V tomto zmysle môže byť rozdiel v miere zodpovednosti. Ak si Vilo a Jaro užívajú spoločnú tácku koláčov, tak je každý čiastočne zodpovedný za prázdnu tácku. Zodpovednosť v tomto zmysle sa týka dôsledkov našich činov. Lenže výsledky našich činov nie sú nikdy úplne iba dôsledkom našich vlastných rozhodnutí. Udalosti vo svete majú viaceré príčiny, a prirodzene, nikto z nás nespôsobuje nič iba svojím slobodným rozhodnutím. Preto súdy musia často určiť mieru zodpovednosti za zločin či škodu. Zodpovednosť v tomto druhom zmysle určuje mieru viny, ktorú dotyčný človek nesie za výsledok zlého konania.
V ďalšej časti budem rozmýšľať o zodpovednosti v tomto druhom zmysle, ale nemali by sme pri tom zabúdať ani na prvý zmysel. Je dôležité pamätať, že v tom prvom zmysle sme úplne zodpovední za všetko v našom živote.
Zodpovednosť a schopnosť
Doteraz som analyzoval ľudskú zodpovednosť bez toho, aby som spomenul slobodu. Mnohí tvrdia, že sloboda – definovaná takým či onakým spôsobom – je podmienkou ľudskej zodpovednosti, takže zodpovední sme iba za to, čo robíme slobodne.
Iste sú prípady, v ktorých je také tvrdenie opodstatnené. Spočiatku sme mohli byť znechutení z toho, že 11-ročný Maťo postriekal školské dvere grafitmi. Ale keď sa dozvieme, že to urobil nedobrovoľne pod hrozbou fyzického násilia od 18-ročného Ďura, tak budeme súcítiť s Maťom a budeme, samozrejme, naštvaní na Ďura. Povieme, že Maťo by nemal byť braný na zodpovednosť, lebo to urobil pod nátlakom. Jeho čin nebol „slobodný“. Nemohol konať inak.
Nuž, Maťo bol plne zodpovedný v tom zmysle, že je zodpovedný Bohu za všetko, čo robí. Nikto z nás by však nepovedal, že Maťo je zodpovedný za škodu spôsobenú na školských dverách. Tu vidíme, ako sú sloboda a zodpovednosť (v tomto druhom zmysle) spojené so schopnosťou. Keď posudzujeme niečí čin, tak by sme mali zvážiť, či mohol konať iným spôsobom. Takže schopnosť do istej miery obmedzuje zodpovednosť.
Tento princíp je často užitočný pri posudzovaní iných ľudí. Veríme, že kresťania by mali chodiť na bohoslužby (Heb 10:25). Lenže ak je teta Marta chorá na lôžku, tak chápeme, že na bohoslužbách chýba. Jej neschopnosť v tomto prípade ju zbavuje zodpovednosti. Je toto biblický princíp? Áno, do istej miery. V Písme určité druhy neschopnosti obmedzujú zodpovednosť v určitej miere. Keď špecifické zákony Pentateuchu predpisujú tresty za porušenie zákona, tak často berú do úvahy schopnosť priestupníka. Napríklad zákon v Exodus 21:12-14 odlišuje náhodné zabitie od zámerného. Ten, kto zabil zámerne, mohol konať aj inak, lebo hlavným faktorom vraždy je jeho vlastné zámerné rozhodnutie. Do tej miery, v akej je zabitie náhodné, je aj nevyhnuteľné; dokonca „Boh to dopustil“ (v. 13).
Ak sa zlodej vláme do domu Izraelitu v noci, vlastník domu má právo brániť seba a svoju domácnosť. Ak pri tom zabije zlodeja, „nepreviní sa preliatím jeho krvi“ (Ex 22:1). Ak však zabije zlodeja po východe slnka, tak je vinný. Zákon teda počíta s tým, že vlastník domu má v noci zníženú schopnosť privolať pomoc alebo zvážiť primeraný prostriedok obrany. Jeho znížená schopnosť obmedzuje jeho zodpovednosť. Predpokladám, že izraelskí sudcovia rozlišovali aj iné situácie medzi týmito krajnými prípadmi. Čo ak zlodeji prenikli vodne, ale majiteľ nemohol hovoriť a preto privolať pomoc? Čo ak žije sám, ďaleko od susedov a konfrontujú ho traja silní chlapi, ktorí ho ohrozujú na živote? V týchto prípadoch by sudcovia stanovili trest podľa alternatív, ktoré mal majiteľ k dispozícii a do akej miery mohol konať inak.
Nevedomosť je formou neschopnosti a do určitej miery obmedzuje zodpovednosť. Exodus 21:28-32 uvádza príklady, keď býk pokole človeka a ten zomrie. Ak býk už aj predtým klal a majiteľ bol na to upozornený, ale zviera neuviazal, tak bude potrestaný prísne. Ale ak sa to stalo bez varovania, „majiteľ býka bude bez viny“ (v. 28). Podobne aj Ježiš učí, že poznanie je dôležitým faktorom:
Ten sluha, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a neplnil jeho vôľu, bude veľmi bitý. Ten však, ktorý ju nepoznal a urobil by niečo, čo si zaslúži bitku, bude menej bitý. Od každého, kto mnoho dostal, bude sa mnoho žiadať. Od toho, komu veľa zverili, budú aj viac žiadať (Lk 12:47-48).
Nevedomosť obmedzuje zodpovednosť, ale v tomto prípade ju neruší. Prečo má byť nevedomý sluha „menej bitý“? V typických prípadoch pri takejto neznalosti ide o nedbalosť. Za normálnych okolností majú sluhovia zodpovednosť zistiť, čo od nich pán očakáva. Takáto neznalosť je trestuhodná. Ježišovo učenie u Lk 12:47-48 je podobenstvom, v ktorom pán predstavuje Boha. Aj Pavol učí, že ľudská neznalosť Boha a jeho požiadaviek je trestuhodná, lebo je zámerná:
pretože hoci poznali Boha, neoslávili ho ako Boha ani mu neprejavili vďačnosť. Vo svojom uvažovaní upadli do márnosti a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Tvrdili, že sú múdri, a stali sa bláznami. Slávu nepominuteľného Boha zamenili za zobrazenú podobu pominuteľného človeka, vtákov, štvornožcov a plazov (Rim 1:21-23).
Títo neveriaci dostali jasné zjavenie Božej podstaty a moci (vv. 18-20) a jeho vôle (v. 32), ale potlačili toto poznanie a zamenili ho za lož (v. 25), a tak sa stali nevedomými. Výsledkom je, že hoci stále majú isté poznanie Boha, zámerne toto poznanie potláčajú (1Kor 1:21).
Levitikus 4:13-26 pojednáva o nezámernom hriechu celého spoločenstva a jeho vedúcich ohľadom predpísaných obetí: Ak celá izraelská pospolitosť spácha niečo neúmyselne, bez toho, aby si to zhromaždenie uvedomilo, a koná proti niektorému z Hospodinových príkazov, čo sa konať nesmie, previní sa (Lv 4:13). Verš 22 hovorí podobne o previnení vodcu. V týchto prípadoch ide o objektívnu vinu, ktorá sa musí odstrániť preliatou krvou. Prečo je komunita zodpovedná za zlo, o ktorom nevedela? Písmo zdôrazňuje, že my myslíme a konáme nielen ako jednotlivci, ale aj ako rodiny a spoluobčania. To, čo robíme, ovplyvňuje druhých, a tak sme za nich zodpovední. Videli sme, že keď Adam zhrešil, jeho potomkovia zdedili jeho vinu. Otcovia po Adamovi neprenášajú vinu na svoje deti takým istým spôsobom. My nezomierame za hriechy svojich rodičov (Ezech 18:1-32), ale za svoje vlastné. Hriechy rodičov však vedú deti k hriechu, a tak hriechy rodičov môžu viesť k odsúdeniu ich detí (Ex 20:5). Podobne (a tento princíp je dôležitý pre našu dobu) spoločnosť, ktorá súhlasí, ba dokonca podporuje hriech, sa musí zodpovedať Bohu za hriechy, ktoré sa páchajú uprostred nej, a to aj za hriechy, ktoré si neuvedomuje.
Takže schopnosť (ktorej jedným druhom je poznanie) obmedzuje zodpovednosť v niektorých prípadoch, ale obyčajne ju celkom neruší.
Väčšie schopnosti často prinášajú aj väčšiu zodpovednosť. Izaiáš 5:1-7 predstavuje Božiu milosť voči Izraelu obrazom starostlivého vinohradníka, ktorému však vinohrad rodí iba plánky. On im dáva viac, ako dáva ostatným národom, ale oni ho zrádzajú. Od tých, ktorým je viac dané, sa bude viac požadovať (Lk 12:48). Jedinečné zjavenie a skúsenosť s Božou záchranou a starostlivosťou zvyšujú prísnosť jeho súdu. Preto Ámos 3:2 hovorí: „Iba vás som poznal zo všetkých rodov zeme, preto vás potrescem za všetky vaše previnenia.“ Ježišove divy zväčšujú zodpovednosť neveriacich miest (Mt 11:20-24). Keby sodomčania boli videli divy, ktoré Ježiš konal pre Korazin a Betsaidu, tak by sa kajali. Takže s Korazin a Betsaidou to dopadne horšie. Pozri, ako Ježiš plače nad Jeruzalemom:
Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli poslaní k tebe! Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste! Hľa, váš dom vám zostáva spustnutý. Lebo hovorím vám: Odteraz ma neuvidíte dovtedy, kým nebudete hovoriť: Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“(Mt 23:37-39; por. Lk 19:41-44)
Málo miest sa môže pochváliť, že sám Boží Syn ich volal k pokániu. Ale tá výhoda sprísňuje ich súd.
Videli sme v rôznych prípadoch, ako je zodpovednosť úmerná schopnosti. V Písme však neschopnosť zriedkakedy ruší všetku vinu. Exodus 21-28 a 22:2 sú dva prípady, keď neschopnosť ruší občiansky trest. Vo väčšine prípadov však neschopnosť nezbavuje človeka zodpovednosti úplne. Napríklad nevedomosť je neschopnosťou, ale často máme schopnosť vyhnúť sa jej.
V našom vzťahu s Bohom nie sme nikdy neschopní tak, aby nás to robilo pred ním nevinnými. Naše neschopnosti sú kombinované so schopnosťami, takže sme usvedčení ako zámerní hriešnici. V tomto zmysle je hriešne všetko, čo robíme bez Božej milosti. Preto aj v druhom význame zodpovednosti sme úplne zodpovední pred konečným sudcom. Teraz vidíme, že odlišnosť medzi týmito dvomi významami zodpovednosti mizne, keď hovoríme o Božom konečnom súde. Boh súdi všetky naše činy svojou dokonalou normou a nachádza ich nedostatočnými. On vie, ktoré dôsledky sú výsledkom našich činov a vyhlasuje nás zodpovednými za tie dôsledky. Keď stojíme pred Bohom, tak sme jednoducho zodpovední. To iba ľudskí sudcovia nedokážu vždy presne určiť zodpovednosť.
Ak sa vrátime k našej diskusii o zodpovednosti, tak musíme hovoriť aj o našej neschopnosti vyhnúť sa udalostiam, ktoré sú Bohom predurčené. V 4. kapitole sme videli, že všetko sa deje podľa Božieho plánu. Mnohé udalosti sú predpovedané Božími prorokmi a tak sú v istom zmysle nevyhnutné. Aj ľudské hriechy sú predurčené. Niekedy Písmo opisuje Boha, ako „zatvrdzuje“ ľudí, takže ich robí ešte hriešnejšími. Taký hriech je istom zmysle nevyhnutný.
Asýrski bojovníci v Iz 10:5-11 nemôžu nebyť Božím nástrojom súdu. Napriek tomu sú však plne zodpovední a sami sú pod Božím súdom (vv. 15-19). Ježiš vopred predpovedal, že Judáš ho zradí a viaceré texty zahŕňajú túto zradu pod Božie rozhodnutie (Lk 22:22; Sk 2:23; 4:27-28). Judáš je však aj tak plne zodpovedný za to, že Ježiša zradil.
Určite z pohľadu ľudskej schopnosti sa Judáš mohol vyhnúť svojmu hriešnemu činu. Fyzicky mohol konať inak, mentálne dokázal pochopiť svoj čin a posúdiť jeho morálny a náboženský význam. Mohol poznať jeho dôsledky. Nekonal v nevedomosti. Nebol donútený zradiť Ježiša. Urobil to, čo urobiť chcel. Takže podľa biblického posúdenia viny bol Judáš vinný. Mal schopnosť konať inak. Jeho odsúdenie bolo teda oprávnené. Ale vo vyššom, tajomnom zmysle bol jeho čin nevyhnutný, lebo nemohol prekonať Božie rozhodnutie.
Ďalším druhom neschopnosti, ktorá neznižuje zodpovednosť, je morálna neschopnosť. Táto neschopnosť sa, samozrejme, týka Judáša tiež. Týka sa nás všetkých. Ako sme už videli, my sme sa Adamovou neposlušnosťou „stali hriešnikmi“ (Rim 5:19). Od prirodzenosti sme nepriateľskí k Bohu (Rim 3:9-18). Takže:
zmýšľanie tela vedie k smrti, zmýšľanie Ducha však vedie k životu a pokoju. Pretože zmýšľanie tela je nepriateľstvom voči Bohu — nepodrobuje sa totiž Božiemu zákonu; veď sa ani nemôže. Tí, čo žijú v tele, nemôžu sa páčiť Bohu (Rim 8:6-8).
Všimni si slová „nemôže“. My nielenže hrešíme, ale ani nemôžeme inak. Táto naša neschopnosť zmierňuje našu zodpovednosť? Predstavte si Hitlera, ako stojí pred Božím trónom a hovorí: „Nemohol som sa vyhnúť všetkým tým zlým veciam, ktoré som robil. Nemal som morálnu schopnosť robiť dobre. Ja som bol taký skazený, že som nemohol nehrešiť.“ Pozemský sudca by takú obranu nebral vážne. A Boh by ju prijal?
Určite nie: „Lebo mzdou za hriech je smrť“ (Rim 6:23). Bez milosti sme všetci postihnutí morálnou neschopnosťou. A bez milosti všetci zahynieme v našich hriechoch. Zlá prirodzenosť zväčšuje a nie zmenšuje vinu. Označuje nás ako pokazenú nádobu, ktorú treba len rozbiť (Rim 9:21-22).
Neexistuje teda jednoduchá odpoveď na otázku, či neschopnosť obmedzuje zodpovednosť. Neschopnosť v niektorých prípadoch obmedzuje zodpovednosť do určitej miery a z určitých dôvodov. Niektoré neschopnosti sme si však spôsobili sami (zámerne), a preto sú trestuhodné. Len zriedkakedy neschopnosť zbavuje človeka viny úplne. Morálna neschopnosť a naša neschopnosť narušiť Boží zámer vôbec nezmenšuje našu vinu.
Poznámka editora: Článok je časťou kapitoly “Ľudská zodpovednosť a sloboda” preloženej z FRAME, J.M. The Doctrine of God. Phillipsburg: P & R Publishing, 2002, s. 119-159.
