Je možno najdôležitejšou doktrínou, o ktorej najmenej premýšľaš.
Nachádza sa v Biblii. Nachádza sa v Apoštolskom vyznaní viery. Cirkev si ju pripomína dnes, 21. mája. Mám na mysli nanebovstúpenie Ježiša (Lk 24:50-51, Sk 1:9-11).
Nie som si istý, prečo tak prehliadame nanebovstúpenie. Možno je zatienené krížom a vzkriesením. Možno sa cítime trochu trápne pri príbehu, ktorý sa podobá tomu ako Superman vzlieta do vesmíru. Akokoľvek to je, mám obavu, že si dostatočne nevážime účinok, ktorý má nanebovstúpenie pre nás – či už v dejinách spásy, rovnako ako aj v našej kresťanskej skúsenosti.
Tu sú štyri dôvody, prečo na nanebovstúpení záleží.
1. Nanebovstúpenie vysvetľuje Ježišovu neprítomnosť
Ak by bol Ježiš mŕtvy, jeho neprítomnosť by si nevyžadovala vysvetlenie. (Napokon nikoho z nás neprekvapuje, že sme nevideli Petra, Pavla, či Júlia Cézara.) On však nie je – a preto si vyžaduje.
Uctievame a milujeme muža, ktorého sme nikdy nevideli. A to nie len my kresťania 21. storočia. Platilo to aj o kresťanoch 1. storočia. Tak to Peter napísal cirkevným zborom v Malej Ázii: „Nevideli ste ho, a predsa ho milujete“ (1Pt 1:8).
Táto horkosladká realita je tak zrejmá, že ju berieme ako samozrejmosť. Avšak bez nanebovstúpenia by to také samozrejmé nebolo. Ježiš je viac živý dnes, ako keď vzkriesil Lazára pred 2000 rokmi. No kresťanstvo nikdy nezahŕňalo pútnické cesty, na konci ktorých sa pútnik osobne stretne s Ježišom, alebo medzinárodné turné s Ježišom po jeho cirkevných zboroch. Existuje len jeden dôvod prečo to tak nie je: pretože 40 dní po tom ako vstal z mŕtvych, vystúpil do neba.
Nanebovstúpenie vytvorilo horkosladké napätie, ktoré kresťania na zemi zažívajú už takmer dve tisícročia: byť prítomný v tele a v neprítomnosti Pána (2Kor 5:6-9). Samozrejme, v určitom dôležitom zmysle je Ježiš vždy s nami (Mt 18:20, Mt 28:20), nie však v plnom a konečnom zmysle. Rovnako ako mohli anjeli ukázať na prázdny hrob a povedať: „Niet ho tu, lebo bol vzkriesený,“ (Mt 28:6), mohli by teraz ukázať na celý svet a povedať: „Niet ho tu, lebo vystúpil na nebesia.“
2. Nanebovstúpenie dosadzuje Ježiša na trón po pravici Otca
Nanebovstúpenie nie je predovšetkým o tom, čo Ježiš zanecháva, ale o tom, kam ide a prečo. Nazval som ho „horkosladkým“ a sústredil sa na horkú časť. Nanebovstúpenie by však malo mať aj sladkú príchuť pre každého, kto miluje Ježiša. Nanebovstúpením sa Ježiš vracia domov. Späť k svojmu Otcovi. Späť na miesto, kde prebýval v preslávnej láske od večnosti (Jn 1:1, Jn 1:18, Jn 13:1, Jn 17:5, Jn 17:11, Jn 17:13, Jn 17:23) – akurát tentoraz zvierajúc kľúče Smrti vo svojich klincami zjazvených rukách (Zj 1:18). Len si predstav tú uvítaciu párty.
Nanebovstúpenie ale nie je iba Ježišov návrat domov; je to aj jeho dosadenie na trón. Písmo opakovane hovorí, že nanebovstúpenie končí usadením Ježiša po pravici Otca (Ž 110:1, Sk 2:33-34, Ef 1:20, 1Pt 3:22). A to nebude nejaká obyčajná stolička. Ježiš o tom povedal cirkvi v Laodicey: „ako som ja zvíťazil a zasadol som so svojím Otcom na jeho trón“ (Zj 3:21).
Ako zvíťazil? Smrťou a vzkriesením. Vidíme to v (Zj 5:5-6), kde Lev, ktorý zvíťazil, je videný ako baránok, ktorý bol zabitý, no teraz stojí. Tento opis stojaceho Baránka nemá byť v konflikte s početnými zmienkami o usadenom Ježišovi; skôr má poukázať na to, že je Ježiš je živý, keďže zabití baránkovia obyčajne nestoja. Avšak nanebovstúpenie umiestňuje Ježiša tam, kde ho Ján vidí stáť – v nebeskej trónnej miestnosti obklopeného zástupmi starších, živých bytostí, svätých uctievajúcich jeho a jeho Otca (Zj 5:6-14).
Toto je posolstvo najčastejšie citovaného starozmluvného textu v Novej zmluve, Žalmu 110:1: „Výrok Hospodina môjmu Pánovi: ‘Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám.‘“ Nanebovstúpenie je spôsob ako sa tam dostal (Sk 2:33-34). Dosadilo ho na trón ako kráľa „vládnuceho nad svojimi nepriateľmi“ ( 110:1).
3. Nanebovstúpenie mu umožňuje pokračovať v jeho kňazskej službe
Ako to však Žalm 110 jasne hovorí, nanebovstúpenie je aj o Ježišovom kňazstve (v. 4). Keď premýšľame o Ježišovom kňazstve, prirodzene myslíme na to, že dal samého seba ako obeť na kríži. A to je správne. Kríž má najvyššiu dôležitosť (1Kor 15:3-4). Na ňom Ježiš prehlásil: „Je dokonané!“ (Jn 19:30).
Nesmieme však chápať slová Je dokonané! tak, že už sa nič iné nemuselo udiať, aby sme boli zachránení. Napríklad, ak by Kristus nebol vstal z mŕtvych, jediné, čo by bolo „dokonané,“ sme my (1Kor 15:14-19). Nie. Hoci plný trest za naše hriechy bol splatený na kríži, Kristovo kňazské dielo neskončilo tam.
Pokračuje do dnešného dňa v nebi, kde Kristus „sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou“ (Heb 9:24). Vošiel tam iba vďaka svojej obeti. „Raz navždy vošiel do svätyne. . . so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie“ (Heb 9:12). Všimnite si toto: naše večné vykúpenie bolo získané – nie len Ježišovou smrťou na kríži – ale Ježišovým vstupom do neba skrze svoju krv. V skratke: bez nanebovstúpenia niet vykúpenia.
Z tohto dôvodu nazýva Robert Peterson nanebovstúpenie „veľkou závlačkou Kristovho spásneho diela“ – pretože vytvára prechod z Ježišovej pozemskej služby do jeho nebeskej služby. Bez tejto závlačky by sme stratili kolesá nášho vykúpenia.
Nanebovstúpenie neumenšuje kríž a vzkriesenie pri uskutočňovaní nášho vykúpenia. Skôr je ich nevyhnutným predĺžením pre aplikáciu nášho vykúpenia. Dôvod prečo nás Kristus môže „dokonale spasiť“ je nielen ten, že on zomrel na zemi, ale ten, že „žije neustále, aby sa za nás prihováral“ (Heb 7:24-25). Skutočnosť, že Ježiš vystúpil do neba a zasadol je dôkazom, že jeho dielo na kríži bolo úspešné.
A každý kňaz stojí a koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy. Ale keď Kristus priniesol jednu obetu za hriechy, navždy zasadol po pravici Boha a odvtedy čaká, kým mu nebudú jeho nepriatelia položení ako podnožka pod nohy. Jednou obetou totiž navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú. (Heb 10:11-14 porovnaj Heb 1:4)
Preto sa môžeme pevne držať nášho vyznania – veď nemáme iba veľkého kráľa, ktorý zomrel na kríži, ale aj „veľkňaza, ktorý prenikol nebesia“ (Heb 4:14).
4. Nanebovstúpenie slúži ako štartovací blok pre jeho návrat
Ježiš nevystúpil do neba len tak pre nič. Zasadol síce na trón, no určite tam nesedí nečinne. Naopak. Po tom ako v deň D rozdrvil hlavu Satanovho odporu na Kalvárii, z nebeského trónu spustil svoj záverečný útok.
Začalo to na Letnice, keď vylial Svätého Ducha a začal vyslobodzovať národy. Toto bol, podľa Ježiša, jeden z najdôležitejších zámerov nanebovstúpenia: „Pre vás je lepšie, keď odídem. Ak totiž neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ak však odídem, pošlem ho k vám“ (Jn 16:7). Ľudia z rôznych národov boli vykúpení; teraz musia byť zhromaždení – a to nedokážeme sami. Je to práca Ducha svätého. Kým nebol zoslaný, Veľké poverenie sa nemohlo uskutočňovať; kým však Ježiš nevystúpil, ani nemohol byť zoslaný (Lk 24:49; Jn 7:39). Iba po tom ako „bol vyvýšený Božou pravicou,“ mohol Ježiš vyliať Ducha (Sk 2:33).
Duch svätý ako osoba Trojice sprostredkúva moc a prítomnosť Otca i Syna, takže Ježiš je v pravom zmysle slova s nami aj teraz (Rim 8:9-10; 2Kor 3:17; Ga 4:6). Takto Ježiš, napriek tomu, že je v nebi, môže sľúbiť, že bude s nami až do konca veku – kým sa neskončí žatva a nezavŕši misia (Mt 28:20).
Táto doba však nebude trvať večne a misia sa nenaplní kým bude Ježiš sedieť. Jedného dňa povstane a keď tak urobí, celý svet o tom bude vedieť. Jeho nepriatelia sa stanú podnožkou pod jeho nohami, jeho priatelia budú ustanovení za spoluvladárov a jeho stvorený svet sa premení na Raj ( 110:1; 110:5-6; Zj 3:21; Rim 8:21).
Nanebovstúpenie nie je konečnou stanicou, ale štartovacím blokom. Z nebies „očakávame aj Spasiteľa,“ ktorý „pretvorí naše ponížené telo,“ a „všetko obnoví“ (Flp 3:20; Sk 3:21). Jedného dňa opäť zostúpi (1Tes 4:16). A keď ten deň nastane, už si nebudeme musieť vybrať, či chceme byť prítomní v tele a byť s Pánom.
Dovtedy čakáme.
Nepremrhajme nanebovstúpenie
Neseďme ale spokojne ďalej, pretože naša práca ešte neskončila. Namiesto toho, aby sme „premrhali“ nanebovstúpenie, dovoľme mu robiť svoju dokonalú prácu.
Ježiš je neprítomný – tak teda poďme pestovať túžbu „zomrieť a byť s Kristom,“ čo je „oveľa lepšie,“ hoci sa stále usilujeme zostať vernými aj tu na zemi (Flp 1:21-26). Ježiš je kráľ – tak sa teda skloňme a uctievajme ho, uznajme, že vesmír nie je demokracia. Ježiš je veľkňaz – tak teda smelo predstupujme pred trón milosti vediac, že tam máme Prímluvcu, ktorý kráčal po našich cestách a cítil našu bolesť (Heb 4:14-16; 1Jn 2:1). A Ježiš sa vracia – tak sa teda pripojme k misii Ducha a oznamujme Ježišove meno každému kmeňu a národu.
A keď vám toto všetko pripadá príliš nebeské, je to v poriadku. Také totiž nanebovstúpenie je (Kol 3:1-4).
Poznámka editora: Preložené z anglického jazyka. https://www.thegospelcoalition.org/article/4-reasons-ascension-matters/
