Do pekla s peklom?!

Žiaden normálny človek sa neteší, keď vidí iných ľudí trpieť. Akoby sa potom kresťanskí veriaci tešili z večného utrpenia kohokoľvek? Nie je teda prekvapujúce, že mnohí kresťania sa dnes prikláňajú k univerzalizmu – viere, že všetci ľudia budú nakoniec zachránení do nádhernej Božej prítomnosti. Božia láska robí vraj univerzalizmus povinnou vierou. Každý kresťan, ktorý nie je univerzalistom, je potom považovaný za morálneho imbecila.

Čo je peklo?

Peklo je miesto konečného a vedomého vylúčenia z láskavej prítomnosti večného Boha, Pána, Stvoriteľa a Vykupiteľa hriešnikov (Helm, 108).

„Nakoniec budú iba 2 druhy ľudí. Tí, ktorí povedia Bohu: Nech sa stane tvoja vôľa!“ a tí, ktorým Boh povie: „Nech sa stane tvoja vôľa! Všetci, ktorí sú v Pekle, si ho vybrali“ (Lewis, 45).

Peklo znamená všetko to, čo súčasná kultúra odmieta:

• Že Božia láska je prepojená s jeho spravodlivosťou
• Že ľudia sú hriešni svojou podstatou aj vlastnou voľbou
• Že Ježiš je jedinou záchranou
• Že viera v Ježiša je jediným spôsobom ako mať správny vzťah s Bohom
• Že každý hriech musí byť nakoniec potrestaný.

Peklo nie je mučiareň, kde sa získava priznanie viny, ale je to miesto konečnej retributívnej Božej spravodlivosti.

Ľudia tam dostávajú, čo si zaslúžia z rúk spravodlivého Boha, lebo peklo nie je miestom skazenosti či diabolskej spoločnosti mimo Boží dosah. Skazenosť sa tam dokonale trestá podľa prísnej spravodlivosti. V tomto zmysle Boh vládne v pekle rovnako, ako vládne v nebi.

Každý jeden z nás si zaslúži tam tráviť večnosť (Rim 3:23; Rim 6:23; Rim 14:11-12).

3 obrazy pekla:

• Trest
• Skaza
• Vylúčenie

Miesto pekla v kresťanskom učení

Peklo nie je okrajovou teologickou záležitosťou, ale podstatnou súčasťou biblického príbehu o živote, o Bohu a o ľudstve, ktoré stvoril na svoj obraz.

3 obrazy pekla dopĺňajú biblický obraz Boha

3 obrazy pekla vyplývajú z biblických obrazov hriechu

3 obrazy pekla ilustrujú biblické učenie o Ježišovom vykúpení

3 obrazy pekla kontrastujú s biblickými obrazmi spásy

3 obrazy pekla kontrastujú s obrazmi nebeského kráľovstva

Peklo má ústredné miesto v službe Ježiša Krista a apoštolov (Mt 8:12; Mt 10:28; Mt 25:46; Mk 3:29; Mk 9:43).

Jednoduchým faktom kresťanského evanjelia je, že ľudia nie sú automaticky určení pre nebo, ale pre niektorých je peklo – miesto nekonečného trestu. Tí, čo sú bez Krista, sú aj bez nádeje (Ef 2:12). Tento fakt je rovnako súčasťou kresťanskej zvesti, ako biblické učenie o radosti a Božej láske.

Ak Boh je vrcholne spravodlivý – a spravodlivý tak, že to jeho ľudské stvorenia rozpoznávajú – a ak existuje peklo, lebo to určil Boh, tak aj peklo musí byť spravodlivé.

Boh je v pozadí osudu každej ľudskej bytosti. Zaujíma však iný postoj k spaseným a iný k strateným: Aktívne udeľuje milosť tým, ktorí by bez nej zahynuli. Pasívne dovoľuje hriešnikom dostať, čo si zaslúžia.

Tam, kde upadá všeobecná dôvera v kresťanské evanjelium, tam upadá aj viera v peklo. William Booth (1829-1912), zakladateľ Armády spásy povedal: „Najväčším nebezpečenstvom 20. storočia bude náboženstvo bez Svätého Ducha, kresťanstvo bez Krista, odpustenie bez pokánia, spása bez znovuzrodenia, politika bez Boha a nebo bez pekla.“

Nebude peklo prázdne? (anihilacionalizmus)

Mnohí ľudia sú ochotní pripustiť, že pre tých, čo sa nekajajú, je správne, aby po smrti nastalo obdobie trestu v očistci (katolíci).

Niektorí kresťania hovoria, že Boh bude po smrti evanjelizovať všetkých ľudí, čo opustili tento svet bez viery v Ježiša. Emil Brunner považoval peklo za „pedagogický očisťovací proces.“ Nels Ferré hovorí, že „Boh nemá trvale problémové deti. V pekle nám bude priťahovať šrouby tuhšie a tuhšie, až kým prídeme k sebe a prijmeme to dobré, čo nám pripravil“.

Ale ako sa dá ospravedlniť večný trest v pekle?

Peklo je nekonečné, lebo priestupok, ktorý sa tam trestá, je priestupkom proti nekonečnej a nesmiernej svätosti a dobrote (Boha). Písmo učí, že ľudia v pekle uznávajú, že sú tam spravodlivo. Tým je Božia spravodlivosť a charakter oslávený ešte aj tými, ktorí ho v tomto živote znevažovali.

Medzi tými, ktorí uznávajú autoritu Písma, sú niektorí (D. Wenham, J. Stott), ktorí tvrdia, že Písmo neučí večný trest, ale anihiláciu zlých. Keď tí, čo sa nekajajú, zomrú, tak nečakajú na súd, ale doslova prestanú existovať. Už ich viac niet. Pre nich je samotná smrť konečným trestom. V tomto zmysle ak peklo vôbec je, tak je prázdne. Pre človeka je prirodzené smrťou prestať existovať. Peklo je iba meno pre neexistenciu. Z toho odvodzujú, že večný život je výsledkom Božej milosti v Kristovi, ktorý sa prijíma vierou. Preto pozitívne hovoria o podmienečnej nesmrteľnosti.

Dôvody pre anihiláciu/podmienečnú nesmrteľnosť

1. Písmo neučí nesmrteľnosť duše. (Boh) jediný má nesmrteľnosť (1Tim 6:16). Človek nie je v tomto živote ako húsenica, ktorá sa smrťou zakuklí a z kukly/mŕtvoly vyletí motýľ/duša. Keď Písmo hovorí o večnom živote, vždy sa jedná o Boží dar kresťanovi (Jn 10:28, Rim 6:23).
2. Písmo hovorí o tých, čo sú bez Krista, že hynú (Jn 3:16). Čo hynie, to prestane existovať. Takže ani peklo nemôže existovať. Alebo ak, tak je prázdne.

Dôvody proti anihilácii/podmienečnej nesmrteľnosti

1. Písmo neučí nesmrteľnosť duše, lebo človeka považuje za stelesnenú bytosť (s fyzickou aj duchovnou stránkou). Večný život v Jánovom evanjeliu zdôrazňuje kvalitatívnu stránku nekonečnej existencie – život v Božej prítomnosti. Ale v každom prípade je to nekonečná existencia – v Božej prítomnosti, alebo mimo nej!
2. Písmo učí, že nekajúci budú trpieť (Lk 16:23). Ale ten, čo neexistuje, nemôže trpieť. Utrpenie zlých je rovnako večné, ako je večný život vykúpených (Mt 25:46).

Teóriu anihilacionizmu, podľa ktorej neveriaci nie sú v pekle trápení ale zničení, sa nedá z Biblie vyčítať, ale musí sa do Biblie včítať (Lk 16:24).

Ako môže láskavý Boh poslať niekoho do pekla?

Boh je láska (1Jn 4:8,16), ale to neznamená nekonečnú zhovievavosť, aj keby sme si to želali.

Keďže láskavý Boh je zároveň aj vrcholne spravodlivý, ktorý vládne v pekle rovnako ako vládne v nebi, tak si môžeme byť absolútne istí, že čokoľvek sa stane v pekle, je tiež spravodlivé. Nikto sa v ňom nemôže oprávnene sťažovať.

Písmo – a priamo Kristus – varuje, že súdny deň prinesie prekvapenia: Mnohí prví budú poslední a posední budú prví (Mk 10:31, zr. Lk 13:23-30). Sebaistí budú sklamaní. Iba tí, čo dôverujú Kristovi, budú zachránení.

Ani v pekle nebude najmenší dôvod k sťažnosti. Všetky ústa zmĺknu. Nie násilím, ale uznaním spravodlivosti. A každý jazyk vyzná, že Ježiš Kristus je Pán (Flp 2:11). Aj jazyk tých, ktorí sú spravodlivo odsúdení v pekle.

Lenže, ak spása je Božou milosťou, a to nielen v tom zmysle, že Boh láskavo ponúka vyslobodenie z hriechu a robí záchranu možnou, ale Boh zabezpečuje spásu hriešnikov dielom Božieho Syna a Božieho Ducha, tak prečo to nezabezpečil tak, aby nikto nebol stratený? Prečo má byť ktokoľvek stratený, ak Boh mohol spasiť všetkých? Na toto nemáme vysvetlenie. Písmo tieto veci odkazuje  na Božiu zvrchovanosť (Prečo existuje vesmír? Prečo je vesmír takýto? Prečo existuje presne takýto počet ľudí? Prečo existuje hriech? Prečo je poskytnutá spása pre hriešnikov? Prečo je kresťanská zvesť ohlasovaná niekde, a inde sa sotva dostala?) (Dt 29:28; Lk 10:21). S istotou vieme, že zvrchovaný Pán nie je vrtošivý či rozmarný, ale koná vždy v súlade so svojím svätým a láskavým charakterom, hoci my všetky jeho dôvody nepoznáme.

Hoci peklo je miestom neopísateľnej hrôzy, napriek tomu v pekle – rovnako ako v nebi – vládne Božia spravodlivosť. Nebo je založené na spravodlivosti Boha, ktorý prijal Kristovu spravodlivosť v prospech hriešnikov. Peklo je založené na spravodlivosti Boha, ktorý trestá hriešnikov. Božia spravodlivosť voči hriechu sa demonštruje trestaním hriešnika v pekle rovnako, ako Božia milosť sa demonštruje vydaním jeho Syna ako náhrady za tých, čo si nezasluhujú Božiu zachraňujúcu dobrotu.

Ako hovoriť o pekle?

Nato, aby sme zvestovali dobrú správu, musíme zvestovať aj zlú. Hovorili sme, že učenie o pekle je podstatnou súčasťou kresťanstva. Ak teda veríme v peklo, ako o ňom hovoriť bez toho, aby sme nezvolávali pekelné plamene?

1. Zvestovanie pekla musí byť vyvážené inými časťami Božieho zjavenia. Peklo je len časťou Božieho zjavenia, preto ho nesmieme zvestovať, akoby bola celým. Nesmieme byť náboženskí monomaniaci, ktorí vždy hovoria iba o pekle, (či o Druhom príchode, predurčení, či zariadení chrámu…)
2. Peklo pochopíme správne iba ako súčasť evanjelia. Peklo nie je jednoducho nekončiaca bolesť, a už vôbec nie spôsobená krutým a sadistickým Bohom. Ako nebo je konečným vyslobodením od hriechu pre veriaceho, tak peklo je konečným odsúdením hriechu pre neveriaceho.
3. Zámer dôrazu na peklo nie je sadistický. NZ zdôrazňuje peklo, aby nás varovala. Hovorí o budúcom hneve, aby sme mu unikli (Mt 3:7). Varuje však, že mu neunikneme, keď zanedbáme takúto veľkú spásu (Heb 2:3).

Prichádza Boží hnev. Ale dôvod, pre ktorý to zdôrazňoval Kristus a po Ňom jeho verní služobníci 2000 rokov, je varovať všetkých, čo sú na ceste do pekla, aby sa utiekali ku Kristovi, ktorý je jediným a dostatočným Premožiteľom hriechu, smrti a pekla! Neexistuje žiadna biblická podpora pre posmrtnú evanjelizáciu.

Ako zvestovať peklo nominálnym kresťanom

Sú to ľudia s tradičným zmýšľaním o Bohu, s morálnym presvedčením a záväzkom konať dobro (tradiční katolíci, konzervatívni protestanti). Chápu vážnosť hriechu. Evanjelium prijmú iba zo strachu, ak im neukážeme, že Ježiš zakúsil na kríži nielen bolesť, ale samotné peklo.

Nominálnym kresťanom musíme predstaviť peklo ako ten najistejší dôkaz o tom, ako ich Kristus miloval.

Tim Keller uvádza takýto príklad:

Kým nepochopíme hrozné učenie o pekle, dovtedy nepochopíme ani hĺbku toho, čo pre nás urobil Ježiš na kríži. Jeho telo bolo potrhané bičovaním so železnými guličkami, ale to bolo iba ako štípanie komárom v porovnaní s tým, čo sa dialo v jeho duši. Keď volal, že jeho Otec ho opustil, vtedy prežíval Ježiš peklo.

Ako to? Ak ťa odmietne vzdialený známy, tak ťa to raní. Ak to spraví dobrý priateľ, bolí to oveľa viac. Ak ti však tvoj manžel/manželka povie: „Už ťa nikdy viac nechcem vidieť,“ tak to je ešte hroznejšie. Čím dlhší, hlbší a intímnejší je vzťah, tým mučivejšie je odlúčenie. Vzťah Božieho Syna s Otcom bol večný a nekonečne intímnejší než akýkoľvek ľudský vzťah. Preto keď bol Ježiš odlúčený od Boha, tak sa ocitol v tom najmučivejšom ohni utrpenia. A On to urobil dobrovoľne pre nás!

Ako zvestovať peklo sekulárnym ľuďom

Sekulárni ľudia sú pohoršení už len myšlienkou o pekle. Takí ľudia majú iba hmlistú predstavu o nejakom bohu, neprijímajú absolútnu morálku a pociťujú záväzok iba voči svojim vlastným túžbam.

Tim Keller im pri zvestovaní pekla uvádza takéto argumenty:

1. Hriech je otroctvom

Hriech nedefinujem iba ako porušenie pravidiel, ale aj to, keď čomukoľvek okrem Boha prisudzujeme najvyššiu hodnotu. Tieto dobré veci sa stávajú modlami, ktoré nás zotročujú mentálne a duchovne a neľútostne nás ženú až do pekla. Hovorievam im: Vy ste vlastne nábožní, hoci o tom ani neviete – hľadáte spásu vo veciach, ktoré vás nakoniec ovládnu a zničia.“

Tu nám môže pomôcť Veľký rozvod od C. S. Lewisa. Opisuje tam autobus ľudí, ktorých privezú z pekla na okraj neba. Nabádajú ich tam, aby zanechali hriechy, ktoré ich uväznili v pekle. Hriech nás oddeľuje od Boha (Iz 59:2), ktorý je zdrojom každej radosti (Ž 16:11), lásky, múdrosti a všetkého dobrého (Jk 1:17).

Aby sme pochopili peklo, musíme chápať hriech ako otroctvo. Rimanom 1:21-25 nám hovorí, že sme boli utvorení žiť pre Boha, ale namiesto toho žijeme pre lásku, prácu, úspech či morálku, ktoré nám majú dať hodnotu. Takže každý človek niečo uctieva. Tieto veci nás však zotročia vinou (ak sa nám to nepodarí dosiahnuť), alebo strachom (ak sú ohrozené), alebo hnevom (ak nám niekto bráni dosiahnuť ich), či honbou (lebo ich musíme mať). Vina, hnev, strach a honba sú ako oheň, ktorý nás zožiera. Najväčším paradoxom ľudí z Lewisovho autobusu z pekla je to, že oni sú zotročení, lebo si to slobodne zvolili. Radšej majú svoju slobodu (ako si ju sami predstavujú) než spásu. Preto Lewis hovorí, že „peklo je najväčším pamätníkom ľudskej slobody.“

2. Peklo nie je výlučnejšie než tolerancia

Univerzálne náboženstvo ľudstva je takéto: Zbierame si dobré body, potom ich odovzdáme Bohu a Boh nám je dlžný nebo.

Evanjelium je takéto: Boh zbiera dobré body a dáva ich nám, a potom sme mu dlžní (Rim 1:17). Vidíš? Môžeš veriť, že ľudia sú spasení svojou dobrotou, alebo môžeš veriť, že ľudia sú spasení Božou milosťou. Ale nemôžeš veriť obom súčasne.

3. Kresťanský názor na peklo je osobnejší než alternatívne názory

Občas stretneme ľudí, ktorí povedia: „Ja mám osobný vzťah s láskavým Bohom, ale vôbec neverím v Ježiša Krista, lebo Boh je príliš milujúci, než aby uviedol nekonečné utrpenie na kohokoľvek.“ V snahe urobiť Boha láskavejším, ho často robíme menej milujúcim. Ak si jeho láska nič nevyžadovala, tak to bola iba sentimentalita, ale vôbec nie láska. Povedať, že každý dobrý človek môže nájsť Boha, znamená vytvoriť náboženstvo bez sĺz, bez zážitku, bez kontaktu. Podstatou spásy je poznať Osobu (Jn 17:3).

4. Bez hnevu niet lásky

Mnohým ľuďom dnes vadí Boží hnev: „Nemôžem predsa veriť v takého Boha, ktorý posiela ľudí do večného trápenia.“

Tim Keller na to reaguje takto:

Spomeňte si, ako reagujeme, keď vidíme niekoho, koho naozaj milujeme, ako ho ničia zlé činy či vzťahy. Reagujeme nato toleranciou ako voči cudzím? Určite nie! Hnev nie je opakom lásky. Tak aj Boží hnev nie je podráždeným výbuchom, ale jeho pevná opozícia proti rakovine hriechu, ktorá zožiera ľudstvo, ktoré On tak miluje.

Preto verné a vyvážené zvestovanie musí znázorňovať peklo ako dôsledok voľby človeka (pamätník ľudskej slobody), ako aj Boží súd. Boh musí aktívne odsúdiť a odmietnuť tých, čo odmietli Jeho.

Iba pre doktrínu súdu a pekla je Ježišovo zvestovanie  milosti a lásky také skvelé a úžasné. Na to nikdy nezabudnime!

Hovoriť o pekle je riskantné. Ale nehovoriť o pekle je oveľa riskantnejšie!

Preto Spoločenstvo evanjelia zvestuje celú radu Božiu – vrátane pekla. Robme to s vrúcnou láskou k Pánovi Ježišovi, s presvedčením o pravdivosti Božieho slova a so srdečným súcitom so stratenými!

Použité zdroje

EDWARDS, Jonathan, Hriešnici len milostivo držaní v rukách rozhnevaného Boha. Enfield, 1741.

HELM, Paul. The Last Things; Death, Judgment, Heaven and Hell. Edinburgh: Banner of Truth Trust, 1989. ISBN 085151515444.

KELLER, Timothy et al. Is Hell for Real or Does Everyone Go To Heaven? [kindle]. Grand Rapids, Mi: Zondervan, 2011.

LEWIS, C. S. Velký rozvod. Praha: Návrat, 1992.

PAWSON, David. The Road to Hell; Everlasting Torment or Annihilation?. London: Hodder & Stoughton, 1992. ISBN 0-340-53964-X.