V prvom rade chcem povedať, prečo som zvolil túto tému. Biblia nám hovorí, že Boh hľadá modlitebníkov. Možno sa vám zdá, že ľudia sa veľa modlia a o modlitbe a modlení sa veľa hovorí. Dalo by sa tvrdiť, že každý človek, dokonca aj ateista, sa už skúšal modliť k niekomu, alebo k niečomu. Takmer každý sa takzvane modlí, keď mu tečie do topánok, ale Boh predsa hľadá modlitebníkov. Ako by tu bola nejaká disproporcia.
V knihe proroka Ezechiela 22.kap. vo verši 30 je opísaná dramatická situácia, keď Izraelskému národu hrozil všeobecný súd. Zničenie krajiny, vojna, hlad, vysťahovanie, zajatie v cudzine. Pre mnohých ľudí je to vrchol hrôzy. A Boh do tejto situácie hovorí toto:
Keď som hľadal aspoň jedného muža spomedzi nich, schopného vystavať múr a postaviť sa do trhliny pred moju tvár za krajinu, aby nebola zničená, nenašiel som ho.
To znamená, nenašiel sa nikto, kto by sa modlil: „Pane nedopusť zničenie.“ Boh hľadal človeka a nenašiel. Myslíte si, že sa vtedy Izraelci nemodlili? Každý deň sa modlili. Ak sa nejaký národ kedy modlil, tak to boli Židia. Boh nenašiel toho, kto by sa bol modlil. A pritom sa všetci modlili. Nie je to hrôza? Nehrozí to aj nám? Že sa modlíme a pritom nemodlíme?
Potom chcem poukázať, ak to môžem tak nazvať, na pozitívnejší verš. Prorok Izaiáš v 56. kapitole vo verši 7 hovorí: “(cudzincov) zavediem na svoj svätý vrch, rozradostním ich vo svojom dome modlitby.“
Niektoré cirkvi volajú budovy, kde sa stretávajú ku bohoslužbám, modlitebne. Myslím, že je to celkom dobrý názov, pretože dom Boží sa má volať domom modlitby. Otázka však je, či modlitba je naozaj centrálnym prvkom našej Bohoslužby a či je pre nás potešením.
V Biblii nemáme nikde zaznamenanú požiadavku učeníkov nauč nás kázať, ale kurzov zameraných na výklad Biblie je množstvo. Máme tam však žiadosť nauč nás modliť sa? Ale napriek tomu kurzy o modlitbe nik nerobí, alebo iba veľmi zriedkavo. Prečo to je tak? Učiť modliť sa to nie je rétorika, vedieť niečo povedať. To je ako keby ste chceli mať kurz zaľúbenosti.
Šalamún hovorí: „nerozumiem štyrom veciam a jedna z nich sú cesty mládenca pri panne.“
Modlitba je vzťah, ktorý sa nedá učiť. Tak, ako sa nedá učiť sa, ako sa treba zaľúbiť. Napriek tomu si myslím, že by sa o tom malo kázať.
Novozmluvné miesto, ktoré tiež hovorí, že Boh chce, aby sme sa modlili je zapísané v epištole Pavla Rimanom v 8. kapitole, 26. verši. Tu je napísané, že aj Duch Svätý spolu pomáha naším slabostiam, lebo modliť sa, tak ako treba, nevieme. Preto sám Boh prišiel, aby to robil za nás, aby nám v tom pomohol. Predstavte si, že máte nejaké ťažké bremeno, nejaký trám a chcete to odniesť. Sami ho zdvihnúť nevládzete, preto si zavoláte pomoc. Jeden to chytí na jednej strane a druhý na druhej. Samozrejme čo je tá druhá strana to je závažná otázka, totiž do akej miery nám pomáha Duch a čo nesieme my. Predpokladám, že počas týchto úvah sa k tomu dostaneme.
Takže toto je jeden dôvod prečo tieto úvahy a kázne o modlitbe. Boh chce, aby sme sa modlili. Uprostred množstva modlenia sa však môže stať, že nenájdeme nikoho, kto sa naozaj modli. A ako by sa niekto vedel modliť, keď apoštol Pavol hovorí – nevieme. Preto je možno toľko sklamaní v kresťanskom živote, z nevypočutej modlitby. Možno preto je v kostoloch a modlitebniach toľko prázdnych lavíc, ktoré mohli byť obsadené ľuďmi, ktorí keby boli mali vypočutú modlitbu tak sú tu. Poznáte takých? Mnoho takých bolestí som počul od ľudí, ktorí povedali: Ja som sa modlil a nič sa nestalo.
Keď som bol ešte mladý, dostala sa mi do rúk knižka s názvom: Modlitebný život veriacich. Zaujala ma a tak som si povedal: Idem sa naučiť modliť sa. Ale nedarilo sa mi tak ako som si to predstavoval a preto som bol sklamaný. Nie však z tej knihy. Myslím že autor, čo ju napísal vie, čo hovorí a aj dnes si ju môžete prečítať. Je to dobrá kniha. Môj problém bol v tom, že som sa nevedel naučiť modliť sa podľa návodu a preto mi to pripadalo, ako mlátenie prázdnej slamy. Viete čo je mlátenie slamy. Namáhate sa a žiadny výsledok. Ja som sa vrhal do modlitby a chcel som to zvládnuť presne podľa plánu. A to bolo jednou z príčin mojich sklamaní.
Ďalšou príčinou našich sklamaní z modlitby môže byť, že z neznámych príčin sa nám modlitba stala mŕtvym zvykom. Večer si kľaknete a zrazu prídete k bodu, že si poviete, načo to robím? Čakám od toho niečo? Stojí to za tu námahu? Robíte niečo, čo vás naučili rodičia, ale už to pre vás nemá žiaden zmysel a dosah.
Bol by som preto rád, keby sme sa pri týchto našich uvažovaniach povzbudili k realistickej modlitebnej praxi a odstránili prekážky pri modlitbe. Nebudeme sa venovať tomu, o koľkej vstávať, či kľačať, či stáť, či sa modliť nahlas, alebo potichu. Chcem poukázať na osobnostný rozmer modlitby, ktorý nebude zdôrazňovať činnosť, ale kontakt s osobnosťou. Vašej osobnosti s Božou osobnosťou. Len keď sa tieto dve bytosti stretnú, tak dochádza k modlitbe. Samo-zrejme náš dôraz bude na tom, že sa niečo hovorí. Ale pozadie modlitby, nemôže byť len slovo. Pozadie modlitby je vzťah. Ty a tvoj stvoriteľ. Ty a tvoj spasiteľ. Ty a tvoj vykupiteľ. A tento osobnostný rozmer je centrálnym znakom modlitby. O tomto budeme hovoriť. Myslím si, že sklamanie, ktoré pochádza z modlitby je často z toho, že sa zdôrazní činnosť. A činnosť je povinnosť. A povinnosť je námaha a kto z nás nemá dosť námahy?
To začo sa modlíme som rozdelil do troch oblastí:
1. Najčastejšie sa modlíme za seba.
Modlitba Pánova, Otče náš, však začína presne naopak. Keď sa my začíname modliť, modlíme sa:
Otče náš, ktorý si v nebesiach, daj mi jesť, uzdrav ma, daj mi zamestnanie.
Problém modlitby za seba, je asi najťažším problémom, pretože nemodliť sa za seba, to chce zbaviť sa sebectva. A modliť sa za seba ako nie za seba to je, povedal by som, vysoká škola spirituality. Preto sa tak ťažko modlí za seba, lebo my sa potrebujeme pozerať na seba tak, ako keby sme to neboli my, ale ako by sme boli Boží nástroj.
Apoštol Pavol hovorí v 1. liste do Korintu 4:1: „Nech tak o nás rozmýšľa človek, ako o sluhoch Kristových.“
Teda apoštol Pavel učí Korinťanov a teda aj nás, aby sme sa na seba pozerali, ako by sme to neboli my, ale ako nástroje v Božích rukách – jeho sluhovia. Keď patríme Kristovi a keď sa modlíme za seba, tak sa vlastne modlíme za vec Kristovu.
2. Druhý predmet modlitby je modlitba za iných. Nebuďme romantickí a povedzme si pravdu. Pane, neviem sa modliť nesebecky, pomôž mi aby som bol nesebecký. Ježíš nás však učí, ako byť nesebecký. Povedal, modlite sa za svojich nepriateľov. Ak to dokážeš, tak to je naozaj odosobnenie sa. Pretože tam sa modlíš za svoju smrť. Niekto ti ide po živote a ty sa modlíš: Pane pomôž mu. Modlitba nie je činnosťou, ale vzťah. Preto apoštol Ján môže povedať takú provokatívnu vetu: „Jeho prikázania nie sú ťažké.“
Ako to myslel? Sú ťažké pre človeka, ale sú ľahké pre Ducha Svätého. A kde je Duch Svätý? Predsa vo mne. Ja to zjednodušujem, aby sme si uvedomili ten princíp, keď niečo ťažké musíme preniesť, čakajme, že nám Boh dá modlitbu, že sa Duch začne modliť. Modlitba je v Duchu Svätom skrze Ježiša Krista k Otcovi. To je trojjediný Boh, ktorý nás takto učí modliť. V liste Efežanom v 2. kapitole vo verši 18, apoštol Pavol hovorí: „Máme prístup k Otcovi skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom.” Celý trojjediný Boh je účastný v modlitbe. V tom je úžas modlitby.
3. Tretí predmet modlitby je, že nemôžme povedať modli sa za Boha, ale môžeme povedať uctievaj Boha. To
je začiatok modlitby Otče náš – nech sa posvätí tvoje meno. Vlastný cieľ modlitby je vzdávať úctu Bohu. Vtedy často dochádza k situácii, že sa nehovorí, len sa prežíva, medituje a človek je v Božej prítomnosti. Vzťah k Bohu je preto počiatočným predpokladom modlitby. Ak chceš mať radosť so stretávania s Bohom, Boh nesmie byť hrozivou predstavou – akýsi policajt za rohom, ktorý len čaká kedy ťa môže klepnúť, prichytiť pri niečom a potrestať. Alebo je to computer, ktorý nič necíti, a všetko má už dopredu naprogramované. Ja som mal s tým niekedy problém: staň sa Tvoja vôľa. Boh všetko vie vopred, a tak načo sa budem modliť. Budem sa modliť za to čo má Boh aj tak hotové? Má to zmysel? To je dôležitá teologická otázka. Som presvedčený, že množstvu ľudí zatvára táto otázka ústa ku modlitbe. Prípadne sa modlia formálne. Človek sa modlí, modlí, a nakoniec povie – a staň sa Tvoja vôľa. To je ako keby to všetko čo povedal preškrtol. Aj o tomto si chceme pohovoriť. Ak ku Bohu nemáme vzťah, nemáme jasno ani v tom kto je, a potom ho nemáme ani radi a nemáme ani túžbu stretnúť ho. Potom modlitba bude pre nás buď náboženský zvyk, ktorý nás poviaže, alebo sa prestaneme modliť, ak sme k sebe úprimnejší.
Ale, Boh hľadá uctievačov. Apoštol Ján vo 4. kapitole,vo verši 23, hovorí: „Lebo Boh hľadá uctievačov, ktorý by Ho uctievali v Duchu a pravde.“ Niektorý preklad hovorí modlitebníkov miesto uctievačov. Takže modlitba je predovšetkým uctievanie Boha. Nemá Boh dosť úcty v nebi? Určite má! Potrebuje vôbec mňa k tomu? O tom si tiež povieme. Znovu hovorím, základom modlitby je vzťah. Skontroluj si či tam je Duch, ak tam nie je Duch nikam to nejde. Ak nenaložíš svoje slová na vozidlo Ducha Svätého, nikam nedojdú. Nehovorím, že sa máme modliť k Duchu Svätému, ale si máme skontrolovať, či je pri nás Duch, ktorý interpretuje naše slová Ježišovi Kristovi, ktorý sa za nás prihovára Otcovi.
A na záver tejto časti chcem povedať, že modlitba je absolútna potreba, modlitba je príkaz, modlitba je dar vykúpenia v Ježišovi Kristovi. Ježiš zomrel za nás, aby sme mohli hovoriť s Bohom. A o je Evanjelium – dobrá správa.
Modlime sa:
Otče náš prosíme Ťa o milosť, aby sme mohli nahliadnuť do našich vzťahov k Tebe, k ľuďom, k samým seba a rozumieť čo je potrebné, aby modlitba, ktorú si nám daroval konala Tvoju vôľu v živote cirkvi v našich rodinách, našej vlasti. Veľmi Ťa prosím, aby deformácie, ktoré sa vždy dostávajú do našich rečí, do mojich rečí, aby nepokazili Tvoj cieľ, ktorý v mojom, v našich životoch máš. Amen.
