Dnes sa budeme venovať pojmu „pokušenie“. Máme pred sebou záverečné prosby modlitby: „neuveď nás do pokušenia, zbav nás zlého.“ Všimnime si, že celá druhá časť Pánovej modlitby sa týka hriechu. Prvá časť sa venovala Božiemu kráľovstvu a túžbe po tom, aby prišlo Božie kráľovstvo, aby sa stala Božia vôľa. A druhá časť modlitby sa venuje hriechu. Naposledy sme hovorili o prosbe: „odpusť nám naše viny,“ čo je možné chápať ako minulé hriechy; to čo sa už stalo. Hneď vzápätí za tým je prosba „neuveď nás do pokušenia,“ čo sa môže nazvať ako možné budúce hriechy.
Neuveď nás do pokušenia. Prečo? Aby sme nehrešili. Nejde len o vybavenie minulých hriechov, ale v modlitbe nám ide aj o to, čo sa bude diať najbližšie, za chvíľu, zajtra. Samozrejme, že s hriechom ide o našu spásu. Lenže pokiaľ ostane len pri tomto pohľade, tak to celé minimalizujeme na koľko ešte hriechov môžem urobiť, aby som sa pretlačil do neba. Keď takto rozmýšľame, tak žijeme veľmi neslávne. Keď sa pýtame koľko hriechov si môžem dovoliť, aby ľudia chválili Boha, keď vidia ako žijem, alebo čo robím, keď chcem, aby ľudia na mne videli, čo Boh so mnou urobil, tak asi prídeme k úplne inakšiemu názoru.
Tu teda budeme hovoriť o slove pokušenie. Pokušenia by sme mohli nazvať potenciálne hriechy. Možný hriech. To čo sa môže stať zlé. Čo môžem urobiť a môže sa stať mojim hriechom. Tému pokušenia som rozdelil na dve časti. Nabudúce, ak Pán dá, by som chcel hovoriť o tom, čo znamená, neuvádzaj nás do pokušenia. Dnes sa toho len trochu dotknem. Je to ako keby sme Otca nebeského obviňovali, alebo počítali s tým, že nás môže uvádzať do pokušenia. Apoštol Jakub však k tomu hovorí veľmi jasne. Boh nepokúša nikoho.
Ježíš nás učí modliť sa, a On povedal, že jedna z prvých podmienok modlitby je, aby sme sa modlili inteligentne, aby sme rozumeli tomu, čo hovoríme. Hovorí, nebuďte ako pohania, ktorí bľabocú, nevedia čo hovoria, nemyslia na to, čo hovoria, hovoria to len preto, lebo sa to naučili, ale ich vnútro nemá nič spoločné s ich slovami. My niekedy z modlitby Otče náš robíme to isté. Čo je to Otče, neviem. Čo je to posväť sa, neviem. Čo je pokušenie, neviem. Hlavná vec, že sa modlím. Keď sa modlíme „neuveď nás do pokušenia,“ je to niečo, čoho sa vlastne bojíme. Je to negatívna prosba, alebo žiadosť. Bože ,Otče, prosím Ťa, nedaj na mňa pokušenia.
Biblia hovorí, že pokušenia sú nutné. Boh dopustil pokušenie aj na prvého človeka. Mal sa Adam modliť neuveď nás do pokušenia a nebol by zhrešil? Čo myslíte? Teológia nám povie, že asi nie. Tak kde sa stala chyba, alebo kde je problém? Myslím si, že je dobré zastaviť sa nad týmto pojmom a urobiť z toho akúsi štúdiu.
Bol by som rád, aby sme veľmi jasne vedeli, aký máme mať postoj k pokušeniu. Čo to znamená, keď túto prosbu Otcovi prednášame v mene Pána Ježiša. Keď prosíme: Otče, nechcem pokušenie, nechcem, aby si ma do toho uviedol, čo vlastne od Neho žiadame? Čo to nechceme?
Prvá otázka je: Je pokušenie len zvádzanie na hriech? Biblia toto slovo neinterpretuje ako pokušenie na hriech. V slovenčine, keď poviete pokušenie, tak hovoríte o zvádzaní, o nabádaní na niečo zlé. Biblia v tomto slove aj v gréčtine, aj v hebrejčine pozná druhú, veľmi vážnu časť a to je skúška, alebo test. Keď sa modlíme „neuveď nás do pokušenia,“ nemodlíme sa len „nedovoľ, aby sme boli zvádzaní na hriech,“ ale modlíme sa „nedaj nás skúšať“. Nenechaj našu vieru testovať. Boh nás testuje, skúša a my, keď sa modlíme neuveď nás do pokušenia, modlíme sa aj: netestuj nás, nedaj nás skúšať.
Chcel by som hovoriť, aký to má zmysel, že aj keď sa modlíme, aby sme neprišli do skúšky, aj tak tá skúška príde a musí prísť, lebo to je súčasť Božieho plánu s nami. Keď chceme, aby nás Boh vôbec netestoval, tak nemáme sľub, že sa to nikdy nestane, len môžeme počítať s tým, že nám to bude dávkovať presne tak, koľko sme schopní zniesť. Ide skôr o dávkovanie skúšok ako o to, že by nemali vôbec prísť. V Biblii je mnoho obrazov o pokušení. Ľudia od Adama cez Abraháma, Dávida, apoštolov. Každý pozná pokušenia Ježiša Krista na púšti. Ježiš bol naplnený Duchom, bol vedený Duchom na púšť, aby bol pokúšaný od diabla. Čo toto má byť? Zastavili ste sa niekedy nad tým? Naplnený Duchom a rovno do rúk diablových? No isteže, je to Pán Ježiš Kristus. Lenže neviem, či môžeme povedať, že toto sa veriacemu nemôže stať? Niekedy si myslíme, že prítomnosť Ducha svätého v nás znamená koniec problémom a pokušeniam.
Pozrime sa na to, čo Biblia hovorí na zdroje pokušenia.
Dá sa povedať, že sú tri zdroje pokušenia a sú vždy prepojené. Zdroj pokušenia môže byť satan, moje vlastné telesné žiadosti a sám Boh. Veľmi pekne to vidieť, že Boh a satan sú v tomto akoby stotožnení. Vyzerá to, akoby si tu Biblia odporovala v 2. knihe Samuelovej 24:1 (Roháčkov preklad), kde je napísané: „..zahorel hnev Hospodinov na Izraela. Lebo Satan naviedol Dávida,“ aby spočítal Izrael. V 1. knihe kroník v 21. kapitole je tiež napísané, že satan povstal proti Izraelu a naviedol Dávida, aby spočítal Izrael. Tu vidíme, že aj Boh bol pri tom, aj satan bol pri tom. V tom je to „neuveď nás,“ že aj keď to robí satan a satan používa pokušenie a skúšky na to, aby nás zničil, tak Boh ako zvrchovaný vládca to musí dopustiť. Tento fakt je veľmi plasticky a dramaticky znázornený v príbehu Jóba. Satan mal zálusk na Jóba, aby spochybnil jeho vieru, jeho zbožnosť a jeho odovzdanosť Bohu. Ale na to, aby to mohol urobiť, si musel vyžiadať povolenie. Môžeš to urobiť a urobíš to odtiaľ – potiaľ. Boh nikoho osobne sám nepokúša. Ale môže dovoliť a dovoľuje, a s tým musíme počítať, aj keď sa za toto modlíme. Dovoľuje nepriateľovi, aby nás vyskúšal. Zdroj pokušenia je predovšetkým satan. Na začiatku on začal pokušením a celý náš problém hriechu začal tým, že satan dostal povolenie od Boha, aby to mohol urobiť.
Pri druhom zdroji pokušenia niekedy obviňujeme satana z niečoho, čo sme si sami zapríčinili. My radi hovoríme, že satan a diabol toto spravil. Lenže niekedy tie hriechy, ktoré sú v nás máme tak radi, a sú nám zdrojom pokušenia, aj keby satan prestal existovať. Nevyhovárajme sa na satana. Zdá sa mi, že väčšina našich pokušení nie sú natoľko pokušeniami od satana ako pokušeniami z nášho vlastného tela, ktoré si radi pestujeme. Toto je pokušenie, ktoré je v nás. Samozrejme, že diabol o tom veľmi dobre vie a on vie veľmi dobre hrať na naše slabé struny. Každý má slabú strunu a on na tú vždy brnkne. Diabol to vie a ja nechcem podceňovať jeho úlohu. On vie, kedy to pripomenúť a kedy nás dostať do takej situácie, aby sa mu to podarilo. My všetci dobre vieme, kde máme slabé stránky a kedy budeme hrešiť, kedy vybuchneme, kedy ukradneme, alebo oklameme, alebo začneme podvádzať. My tie situácie poznáme a diabol presne vie, ako to tak naaranžovať.
A o tom je táto modlitba. Pane nedopusť, aby takéto situácie dochádzali. Ja viem, že som slabý, ja si nedôverujem, ja viem, že zlyhám, neuveď ma do pokušenia, do takejto skúšky. To je naša telesnosť.
A tretí zdroj pokušenia, či skôr skúšania, môže byť Boh sám. Boh sám nás nepokúša na hriech, ale skúša nás.
Boh skúšal Abraháma. Ako ho skúšal? Povedal: „Choď a obetuj mi svojho syna.“ Kto bol ten syn? Bol to syn zasľúbenia. Syn Božieho prísľubu. Ak Abrahám pre niečo žil, tak môžeme povedať, že žil pre tohto syna. Niektorí viete, čo je žiť pre deti. Nie každý tomu rozumie. Aj ľudia, ktorí majú deti, niekedy nevedia čo je to žiť pre deti. Ale niektorí sa mimoriadne upnú na deti. Ak niekto taký je, tak si skúste predstaviť, čo to mohlo pre Abraháma znamenať. Z tohto syna, pre ktorého žiješ, ktorý ti reprezentuje Boží sľub, to najcennejšie čo si mal od Boha, teraz choď a zabi ho, obetuj. On mohol teologicky povedať: Pane, veď Boh taký nie je. Toto je od satana, toto nie je od Boha. Abrahám to musel mať ťažké. Ale Boh ho vyskúšal a my poznáme výsledok jeho viery.
Pokušenie prichádza na nás zo všetkých strán. Nemôžme si nejako gnosticky myslieť, že náš duch už je dobrý a už nikdy nepodlieha pokušeniu a že len telo je zlé. To nie je pravda. Aj náš duch, ktorý je zachránený, ktorý má večnosť, vie byť pokúšaný. Najhoršie pokušenie je spochybnenie Boha. Najhoršie pokušenie je pokušenie viery, Ježiš mal toto pokušenie, keď mu satan povedal: „Skoč dole z toho chrámu.“ Však Boh to povedal. Uvidíš, či splní sľub. Človek musí podliehať pokušeniu, ale Boh nikdy nemá byť skúšaný. My, pretože sme neoverení, musíme byť skúšaní. Ale ak skúšame Boha a nestačí nám Jeho Slovo, tak si dovoľujeme príliš veľa. Izraelci preto blúdili po púšti 40 rokov, lebo neverili Bohu. Skúšali ho, pokúšali, testovali, či naozaj hovorí pravdu. A pretože to urobili desať krát, Boh povedal: Stačí.
Chcel by som uzavrieť tým, aký je cieľ pokušenia. A k tomu vlastne naša úvaha smerovala. Satan samozrejme chce, aby sme zahynuli. Keby sme sa dostali do dostatočne veľkého pokušenia, ja si myslím, že mnohí by sme jednoducho odpadli a povedali: Ja nemôžem byť kresťan. Ja toto nevydržím. Satan chce, aby nás naše pokušenia viedli do pekla. To je jeho cieľ. A preto sa modlíme: „Neuveď nás do pokušenia.“ Nenechaj nás skúšať.
Lenže Boží cieľ s pokušením a so skúškou je, aby sme boli posvätení. Tá istá vec má dva odlišné ciele. Cieľ u satana, diabla, nášho nepriateľa je, aby sme skončili v zatratení. Ale Boh skúšaním sleduje naše posvätenie. My musíme byť skúšaní, aby sa ukázalo kto sme. Keď čítate príbeh Izraela na púšti, tak tam je napísané: „aby sa ukázalo čo je v jeho srdci.“ Mannu som ti dal preto, aby som zistil, čo máš radšej. Čo máš ty radšej? Chýba nám mäso, cibuľa, cesnak, ktorý bol v Egypte? Táto manna mi nechutí. Čo máte dnes na obed? Zemiaky s cibuľou. Ja nie, my máme mäso. Keby nebolo mäso, tak hundreme ako Izraelci na púšti. Mäso, to je životná úroveň. Ale priznajme sa, že len obyčajné nepohodlie, keď si nemôžme poriadne sadnúť, alebo nám nevyslovia poriadne uznanie, alebo sa na nás niekto neusmeje, tak nás to tak vyruší, že zabudneme na naše posvätenie, lebo nám sa nedostalo, čo si zaslúžime. O tom hovorí aj dnešná reklama. Daj si, čo si zaslúžiš. Zaslúžiš si lepšie. Máš na to právo, aby si mal lepší mobil, aby si mal lepšie auto, aby si lepšie jedol. Boh hovorí. Nič si nezaslúžiš. Ja ťa vyskúšam, či si schopný milovať ma bez toho, aby si mal všetky tieto pohodlia.“ Tento svet na nás útočí reklamou, aby sme si nič neodopreli, nevydržali pokušenie. Ja mám obavy ako my kresťania naučení na zábavu zvládneme pokušenia. My musíme byť skúšaní a každý deň sme skúšaní. Neustále ste skúšaní čo si volíte: Boha, alebo svet. Boha, alebo hriech. Boha, alebo ľudí. Boha, alebo modly. Máme neustále tieto skúšky. A ak sme v nich nevydržali, tak nie sme kresťania. Pokušenie ešte neznamená hriech. Ale na to je tu skúška z Božej strany, na to je tu pokušenie z Božej strany, aby sme vedeli akí sme, ktorým smerom sa rozhodujeme a potom, aby sme boli vytrénovaní.
Apoštol Jakub hovorí, že človek alebo muž, ktorý je vyskúšaný, vytrénovaný skúškami, dostane korunu života. Boží cieľ pri skúškach je mať posvätených, overených, vyskúšaných ľudí. Keď sa modlíme „Neuveď nás do pokušenia,“ tak hovoríme o skúške, ale zároveň hovoríme: Pane viem, že niečo na mňa musí prísť, aby si ma poznal a aby si ma mohol posvätiť. Ale vždy to dávkuj presne, len toľko, koľko znesiem a tak, aby v tom nebol hriech. O tom je modlitba „Neuveď nás do pokušenia.“
Dnes sme hovorili viac o tom, čo je to pokušenie. O druhej časti tejto prosby a ako sa vyhnúť pokušeniu, by sme radi hovoril s Božou pomocou nabudúce.
Poznámka redaktora: Tento výklad Modlitby Pánovej je k dispozícii aj vo zvukovej podobe na CD nosiči vo forme programov pre rozhlasové vysielanie. CD si môžete objednať na internetovej adrese Rádia Logos
