Modlitba Pánova

Poznanie o Otcovi

HANES, Pavel: Otče náš – Poznanie o Otcovi

Naše uvažovanie chceme teraz zamerať na oslovenie „Otče.“
Minule sme hovorili o tom, že oslovenie „Otče“ znamená – že máme s Bohom osobný príbeh. Niečo sme s Ním prežili, už to nie je pre nás niekto vzdialený, ale je nám veľmi blízky. Teraz chceme hovoriť o tom, že oslovenie Otče znamená aj poznanie.

Chcel by som vám dať materiál pre našu meditáciu pred Bohom. Lebo východiskom modlitby má byť to, že sme stíšení pred Ním, že ho uctievame, že sa mu klaniame a obdivujeme Ho. Ježiš nás upozorňuje, že pred Bohom nemôžeme niečo len tak odriekať. Preto sa chcem sústrediť na to, čo vieme o Bohu a čo by malo vstupovať do našej modlitby. Božie meno to nie je len názov, nejaká nálepka, pomenovanie, označkovanie. Keď sa hovorí o Božom mene, tak je to vždy Božia osobnosť, Boží charakter. Potvrdené to máme aj v Žalme 9, vo verši 11: „V teba dúfajú tí, čo poznajú tvoje meno, veď ty, Hospodine, neopúšťaš tých, ktorí ťa hľadajú.…“ Slová Žalmu by sme mohli parafrázovať takto: Ten, kto vie, kto si, uvedomuje si, aký si, a ten v Teba dúfa a hľadá Ťa!

Židia v modlitbách oslovovali Boha desiatimi až dvanástimi prívlastkami. Napríklad Všemohúci, Veľký, Večný, Všadeprítomný. Takého hromadenie oslovení bez meditácie, bez toho, aby som si uvedomil, čo hovorím, je len kvetnatá reč. Veď On vie, aký je. To my sa potrebujeme pristaviť pri každom oslovení Boha, aby sme mohli naň reagovať vo svojom vnútri. Keď poviem o Bohu, že je veľký, tak ja sám sa cítim malý. Keď poviem, že je dobrý, tak sa pri ňom cítim istý. Keď poviem Otec, tak cítim k Nemu dôveru. Niekde hlboko vo svojej bytosti potrebujeme prežívať to, o čom v modlitbe hovoríme. Inak asi platí to, čo povedal Spurgeon: „Modlitba, ktorá sa nedotýka môjho srdca, sa nedotýka ani Božieho srdca.“

Takže zmysel toho, čo chcem hovoriť nie je v tom, aby sme niečo nahromadili, ale aby sme mali materiál pre meditácie. Chceme sa skontaktovať s Bohom, chceme Ho v tichom zamyslení uctievať. Chceme sa pri každom slove pristaviť a rozmýšľať aspoň o jednej Božej vlastnosti.

Pozrime sa na oslovenie „Otče“ z troch hľadísk. Z pohľadu Starej zmluvy, ktorá zdôrazňuje Jeho veľkosť, potom si ukážeme, že Nová zmluva k tomu pripája nádherné doplnenie, že Otec je ako niekto blízky, ako niekto, ku komu sa môžem s dôverou obrátiť, lebo je to môj Otecko. Nakoniec by som chcel hovoriť o tom, že Boh, Otec ako súčasť svätej trojice ostáva pre nás tajomstvom, ktoré nevieme vysvetliť, no má zmysel pre našu modlitbu.

1. Veľkosť Boha v Starej zmluve

Židia, Izrael, oslovovali Boha: “náš Otec” – Wnybia (avínú). Chceli tým najprv povedať, že Boh je Stvoriteľ. On ma utvoril a formuje ma, podobne ako hrnčiar formuje hlinu. Aj Žalm 100 hovorí: „Hospodin je Boh, stvoril nás On, patríme jemu, sme jeho ľud, ovce jeho pastvy.

My si niekedy trúfneme povedať: „Toto som vybudoval vlastnými rukami. Toto je firma, ktorú som založil.“ Pozor na to! Zabúdaš, že si sám od seba nič nedosiahol. Verš 7 z 1. listu Korinťanom, zo 4. kapitoly hovorí: „Čo máš, čo by si nebol dostal? Keď si teda dostal, prečo sa chváliš, ako by si nebol dostal?“ Takže oslovenie Otče aj pre teba znamená – ty si môj pôvodca, hrnčiar. Ja som sa sám nevytvoril. Moje schopnosti, čokoľvek čo je na mne dobré, som dostal od Teba.

Židia sa modlili „Ty si všetko stvoril, si majiteľ, nad všetkým panuješ. Ty mi všetko zabezpečuješ! Ty si môj Pán, ty ovládaš môj život. Môžeš rozhodovať, čo budem robiť. Ja som tvoj sluha.“ Ak sa viem pristaviť pri jednom oslovení, ak viem zostať v takom postoji pred Bohom, a povedať: „Ty si môj kráľ, ktorý vládne mojím životom,“ tak mám správne východisko k modlitbe, pretože to oslovenie prešlo meditáciou. Prešlo mojím zážitkom.

Z Božieho kraľovania vyplýva pre nás niekoľko vecí, ktoré môžu vstupovať do našej modlitby a uctievania Boha. Žalm 97 hovorí, že Hospodin kraľuje, nech jasajú národy. Žalm 93 hovorí o tom, že v jeho kraľovaní je nádhera, vznešenosť. Žasnem nad Božou nádherou. Oslovenie Boh ako kráľ podľa Žalmu 10 pôsobí strach, pretože to znamená spravodlivé panovanie a smrť, zahynutie pre bezbožných (môžete si pozrieť verše 10 a 16). Nemôžem hovoriť Kráľ, ak ho nechcem poslúchať! Ak som bezbožný, tak je so mnou koniec! Lebo On, Otec, je tiež aj Sudca. Je sudca celej zeme. Je Pán, je Kráľ a Sudca, ktorý vykonáva spravodlivosť. Tak niekedy pri tom oslovení, že Boh je kráľ prežívame radosť, inokedy to môže vo mne vyvolať strach. To isté slovo, tá istá myšlienka môže mať vo mne rôzne emocionálne pôsobenie.

Nakoniec sa pristavme pri mene Jahve. To znamená: Boh, ktorý je verný. Najdramatickejšie vysvetlenie je v 2. knihe Mojžišovej, v 3. kapitole, vo verši 14. Boh sám hovorí o sebe: „Som, ktorý som! Povedz ľudu, že Som ma poslal k vám.“ Ak si uvedomím túto Božiu absolútnu nezávislosť, tak cítim, že nie On mňa, ale ja potrebujem Jeho. On ma miluje a chce, aby som Ho aj ja miloval. On nie je na tom závislý, ale ako Boh, Otec je voči mne verný.

2. Blízkosť Boha v Novej zmluve

Chcem pokračovať novozmluvným chápaním, ktoré nadväzuje na veľkolepé chápanie Starej zmluvy. Novozmluvné oslovenie zdôrazňuje Božiu blízkosť, pretože je to Otec Ježiša Krista. Apoštol Pavel v Liste k Hebrejom, v kapitole 2, verš 11 hovorí, že ten kto posväcuje i tí, ktorí sú posväcovaní, majú jeden pôvod. Tak sa na pozadí toho veľkolepého oslovenia, ktoré nám predstavuje vzdialeného, ale dobrotivého a láskavého Otca a Stvoriteľa, toho hrnčiara, Kráľa, toho nezávislého Boha dozvedáme, že Jeho Syn prišiel a urobil nás bratmi. Zrazu nás strhol do blízkosti Boha a povedal: „tento Otec nie je len veľký, ale aj blízky.“ Je to tvoj príbuzný! Sme jeho rodina! V Liste k Rimanom 8:29 Pavol hovorí : „Lebo ktorých vopred poznal, tých aj predurčil, aby boli podobní obrazu Jeho Syna.“ Teda tá blízkosť Božia v NZ je v tom, že som mu podobný, že On ma posvätil a ospravedlnil. Som čistý a bez poškvrny, pretože On za mňa zomrel, aby som obstál v Božej blízkosti. Posvätil ťa, aby si Boha mohol volať Otcom! To je novozmluvný zázrak, ktorý spočíva v tom, že hriešni ľudia sa na základe podobnosti s Jeho Synom stávajú Božími deťmi.

Keď vyslovujeme Otče náš, mali by sme si aspoň niekedy vyhradiť čas a pomaly, po jednom prechádzať po Božích prívlastkoch. Mali by sme začať uvažovať a čakať, kým to začne v nás niečo robiť.

3. Božia trojica

Nakoniec ešte niečo, čo pre nás zostáva tajomstvom. Už vieme, že Otče môžeme povedať skrze jeho Syna a že to oslovenie musí byť v Duchu Svätom. Chcem hovoriť o Božej trojici.
Každý, kto číta Bibliu vie, že slovo trojica – τρίνιτας sa v Biblii nenachádza. Je to názov, ktorý sme si sami utvorili. Krstíme v meno Otca i Syna i Ducha. V Biblii máme niekoľko miest, z ktorých je jasné, že uctievame Otca, uctievame Syna a uctievame Ducha. Ak povieme „Božia trojica,“ je to pokus kresťanskej teológie vysvetliť to, že Boh poslal Syna, ktorý je Boh. V Liste Efezanom 2:18 apoštol Pavol hovorí : „Lebo skrze Neho, (teda skrze Krista) máme v jednom Duchu obaja prístup k Otcovi.“ Boh je jeden, ale je v Ňom pluralita osôb. Nevieme, ako to nazvať, nevieme to vysvetliť a tak nám to zostáva tajomstvom. Vieme len, že máme uctievať Otca, máme uctievať Syna a máme uctievať aj Ducha Svätého. Vieme, že Boh poslal Syna, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych a Syn poslal Ducha Svätého, ktorý umožňuje náš kontakt s Otcom aj so Synom. Viac sa na to nedá povedať.

Takže máme tu záver.
Poznanie, ktoré je sústredené v oslovení „Otče náš“, je veľmi ťažké zhrnúť do jedného pocitu. Avšak stáva sa, že keď dlho o niečom uvažujete z viacerých hľadísk, tak sa vám tie zážitky ako keby spoja do jedného. Cítite celú tú hĺbku bez toho, aby ste si museli znovu všetko pripomenúť.
Dám vám príklad. Pomôžem si matematikou. Keď sa učíte matematiku a učíte sa definície, tak sa v prvej triede naučíte, čo sú čísla. Potom sa naučíte násobilku, potom sa naučíte aj vzorce, ale keď už niečo rátate v zamestnaní, ako napríklad účtovník, alebo fyzik, tak si nemusíte zakaždým povedať, čo je číslo, čo je násobilka a iné definície, ktorými ste od začiatku školských rokov prešli. To znamená, že sme schopní tie definície a pojmy spojiť do akéhosi rýchleho zážitku, alebo pohľadu. Zrazu viete, o čom hovoríte, bez toho, aby ste si všetky tie predstavy znovu povedali. Teda keď prejdete viackrát Božími vlastnosťami, tak potom pri oslovení Otče si uvedomíte, že zrazu celá tá hĺbka a šírka je pred vami. Keď poviem Otec, tak mám zároveň radosť, dôveru i strach. Ako keby si to protirečilo. To je pre nás to tajomstvo, že sa Boha možno báť a súčasne prežívať Jeho blízkosť. Zároveň sa báť a radovať sa s trasením.

Moja výzva k vám, milí čitatelia je, aby ste premýšľali nad tým, čo znamená Otec v Starej zmluve, v Novej zmluve a čo pre nás v kresťanskej teológii znamená trojjediný Boh. Potom váš modlitebný život a použitie modlitby Otče náš bude obohatené o hĺbku, o istotu, pretože tí, ktorí poznajú Jeho meno, tí dúfajú v Neho! Ako je to povedané v Žalme 9:11 „V teba dúfajú tí, čo poznajú tvoje meno.“ Ten kto vie, aký je Boh, ten ľahšie v Neho dúfa. Možno počúvate výzvy „Ver v Boha! Ver v Boha! A zrazu si položíte otázku: A kto je vlastne Boh? Takže práve toto je veľmi dôležité, aby sme to vedeli prežívať, aby z toho pramenila naša viera pri modlitbe.

Pavel Hanes

Pavel Hanes

- kazateľ, teológ, profesor na Katedre teológie a katechetiky na PF UMB