Dostali sme prvé výsledky sčítania obyvateľstva z roku 2021. Vyplýva z nich, že celkový počet veriacich na Slovensku sa za ostatných 10 rokov znížil o 6,5%. Ak počítame len najväčšie kresťanské denominácie (Rímskokatolícka, Gréckokatolícka, Evanjelická cirkev augsburského vyznania, Reformovaná a Pravoslávna cirkev), tak je pokles ešte väčší, viac než o 9%. Keď k tomu prihliadneme na nárast počtu ľudí bez vyznania o takmer o 80%, dostaneme povážlivý obraz.
Tieto výsledky sčítania sa už aj začali interpretovať v sociologických ústavoch, v cirkvách a najmä v médiách. My tu nemáme priestor ani čas na podrobnejšiu analýzu, ale chceme sa poučiť najmä z vývoja, ktorý nám aj toto sčítanie potvrdzuje. Je zrejmé, že sekularizmus vážne preniká do takmer všetkých oblastí života na Slovensku. Môžeme smútiť nad stratou kresťanského konsenzu, ktorý napriek ťažkým historickým hriechom položil základy morálneho ekosystému Slovenska. Alebo môžeme oslavovať stratu tzv. „kultúrneho“ či „nominálneho“ kresťanstva a považovať ho za zisk pre čistotu evanjelia.
Nasledujúce úvahy som s malými úpravami prevzal od svojho kolegu Andrew T. Walkera, ktorý je docentom kresťanskej etiky na The Southern Baptist Theological Seminary a spolupracovníkom v Ethics and Public Policy Center.
Každý, kto číta tieto riadky, dokáže uviesť množstvo príkladov, keď sa kresťanstvo využívalo na niečo iné ako prísľub spásy: Verejne činná osoba, ktorá využíva Ježiša ako svoj politický nástroj, alebo miestny kandidát do vysokej funkcie sa pokloní veľkej cirkvi vo svojom meste, len aby pôsobil nábožne. Rôznorodá kritika je oprávnená. Túžba po morálke alebo po kultúrnom statuse, ktoré môžu vychádzať z kresťanstva, ale zároveň ignorujú evanjelium, ktoré je jeho základom, si zaslúži kritiku.
Úpadok kresťanstva a jeho vplyv na kultúru sú zložité témy. Nemali by sme ani oslavovať ani zveličovať úpadok kresťanstva. Vernosť si vyžaduje, aby sme trvali na prínose ortodoxného kresťanstva pre spoločné dobro a súčasne odmietali, aby sa vplyv na spoločné dobro stal meradlom dôveryhodnosti kresťanskej ortodoxie. Jeden dôvod k tomu je praktický a druhý je teologický.
Úpadok kresťanskej kultúry nás vyjde draho
Kritika kresťanstva má svoje opodstatnenie, ale nie všetky kultúrne prejavy náboženstva sú nevyhnutne prostriedkom na dosiahnutie sebeckého cieľa. Na každé zneužitie kresťanstva v kultúre môžem uviesť jeho prínos. Od pojmov ako dôstojnosť, spravodlivosť a právo, cez ústredné postavenie rodiny až po myšlienku, že život má konečný zmysel – všetky tieto pojmy našli v západnej civilizácii jedinečné vyjadrenie vďaka kresťanstvu. S touto analýzou by súhlasili aj mnohí nekresťanskí historici. Spoločnosť potrebuje vo svojom centre určitú riadiacu morálnu víziu.
Navyše, otvorený verejný priestor je krutý pre mnohé skupiny, nielen pre kresťanov. Oplakávať úpadok kultúrneho kresťanstva neznamená smútiť len nad stratou kresťanského konsenzu, ale aj nad stratou sociálneho kapitálu, ktorý sa zrodil zo spoločnej minulosti a sekulárna spoločnosť z neho čerpala a stále čerpá. Je prekvapivé, že sekularita rastie a súčasne sa vyprázdňuje občianska spoločnosť? Keď definujete blahobyt iba v súvislosti s majetkom, je ľahké prehliadnuť, že popri rastúcej sekularizácii sa znižuje počet manželstiev, prudko rastie počet závislostí a samovrážd a vzniká celá nová kategória, ktorú nazývame „epidémia osamelosti“. Keď sa spoločnosť zbaví svojich kresťanských základov, dôjde k vážnemu poškodeniu ľudského rozkvetu. Ako kresťanov by nás to malo zarmucovať. Nejde nám len o spásu našich blížnych, ale aj o dobro spoločnosti.
Nemali by sme preto ignorovať straty, ktoré spôsobuje vytláčanie vplyvu kultúrneho kresťanstva.
Úpadok kresťanstva vedie k novému vymedzeniu spoločného dobra, ktoré bude pre státisíce ľudí všetko iné, len nie dobré. Hoci aj ja mám obavy z rôzneho používania „kultúry“ spojenej s kresťanstvom, bolo by neuveriteľne naivné a dokonca neúctivé ignorovať spôsoby, akými kresťanstvo ovplyvnilo západnú civilizáciu. Od myšlienky univerzity až po nemocnicu – a dokonca aj základnej charity – kresťanská tradícia vytvára princípy, z ktorých sa rodia inštitúcie a nielenže zapájajú kultúru, ale ju aj menia.
Všímam si, že tí, ktorí tvrdia, že pravé kresťanstvo zomrelo, sú najviac izolovaní od dôsledkov úpadku kresťanstva. Jedna vec je, ak tieto tvrdenia hovorí kazateľ alebo teológ. A druhá vec je pozorovať, ako tieto trendy ovplyvňujú kresťanských podnikateľov alebo sociálnych pracovníkov, ktorí vidia, že ich živobytie je ohrozené, alebo malé dieťa, ktoré počúva zmiešané správy o otázkach súvisiacich s rodovou identitou.
Príležitosti na obnovu a úpadok kultúrneho kresťanstva sa udejú súčasne. Napríklad budeme nútení zvážiť, či sa z kultúrno-spoločenského hľadiska oplatí veriť v Krista. Môže z toho vzísť vernejšia cirkev. Úpadok však odráža aj dôležitú teologickú skutočnosť, totiž že spoločnosť nie je meradlom vernosti cirkvi. Stav kultúry a čistota cirkvi nie sú navzájom v korelačnom vzťahu. Je v poriadku uprednostňovať kresťanskú kultúru pred svetskou. Nehanbím sa za to. A tým prechádzam k mojej druhej kritike.
Kultúrne kresťanstvo odráža misiu
Čo sa stane, ak je poslanie cirkvi v spoločnosti skutočne úspešné? Čo ak dôjde k prebudeniu? Mali by sme očakávať, že naša krajina bude vyzerať inak? Áno, aspoň do určitej miery.
To však predstavuje riziko, že kresťanstvo nadobudne kultúrny význam. Znamená to automaticky, že sa kresťanstvo prispôsobilo okolitému prostrediu? Nie nevyhnutne.
Niektoré kritiky proti „kultúrnemu kresťanstvu“ alebo proti tým, ktorí všetky kultúrne prejavy kresťanstva vykresľujú ako motivované mocou, ma nútia zamyslieť sa: Chceli by sme, aby bola cirkev natrvalo odsunutá na okraj? Z existencie na okraji nie je žiadna vnútorná výhoda. Nemali by sme sa modliť za pokrok evanjelia v spoločnosti? Nemali by sme chcieť, aby čo najviac ľudí dospelo k spásnemu poznaniu Krista? Pavol túži, aby sme sa modlili za optimálne kultúrne podmienky, a to preto, aby ľudia vo väčšom počte spoznali Krista (1Tim 2:1-6).
Ak kresťanská viera učí, že existujú objektívne morálne záväzky (a ona ich učí!), potom to bude mať kultúrne a politické dôsledky. Keď zľahčujeme reálne dôsledky hlásania objektívneho morálneho poriadku, ktorý podporuje ľudský rozkvet a slúži spoločnému dobru, nezaväzujeme sa k akejsi „čistej cirkvi“. Vzdávame sa zodpovednosti povedať svetu pravdu.
Naša úloha v úpadku
Nemali by sme sa tešiť z toho, že tieň kresťanskej kultúry mizne. Vnímajme ho ako príležitosť. Tešiť sa z toho, že tradíciu ničia nebezpečné ideológie, znamená zrádzať pomalú, namáhavú prácu tradícií, ktoré formovali každého z nás a naše spoločenstvá, hoci sú obe nedokonalé. Navyše, ak sa chceme tešiť z úpadku, tak si musíme byť vedomí, že sme zaň zodpovední.
Vzájomné pôsobenie kresťanstva a kultúry prináša výhody aj nevýhody. Jeden z dôvodov, prečo v Británii zrušili otroctvo, bola prítomnosť evanjelikálneho predstaviteľa Williama Wilberforcea. Vieme, že počet evanjelikálnych poslancov v parlamente prudko vzrástol od chvíle, keď sa začal zasadzovať za zrušenie otroctva, až po jeho skutočné zrušenie. Otroctvo sa podarilo odstrániť vďaka tomu, že podobne zmýšľajúci kresťania sa spojili, aby zmenili nemorálny zákon a následne aj svoju kultúru. Ak to je dôsledok „kresťanskej kultúry“, tak som za!
