Potom chytili Ježiša a voviedli do veľkňazovho domu. Peter ho zďaleka nasledoval. Uprostred nádvoria rozložili oheň a posadali si. Aj Peter si sadol medzi nich. Tu si ho všimla jedna slúžka, ako sedí pri ohni. Zadívala sa na neho a povedala: Aj tento bol s ním. Ale on zaprel a povedal: Žena, nepoznám ho. O chvíľu ho uzrel iný a povedal: Aj ty si z nich. Potom Peter povedal: Človeče, nie som. Asi po hodine ktosi iný tvrdil: Naozaj, aj ten bol s ním. Veď je Galilejčan. Ale Peter povedal: Človeče, neviem, čo hovoríš. A vtom, skôr ako to dohovoril, zaspieval kohút. Vtedy sa Pán obrátil, pozrel na Petra a Peter sa rozpamätal na Pánovo slovo, ktoré mu povedal: Skôr, ako dnes zaspieva kohút, tri razy ma zaprieš. Peter vyšiel von a žalostne sa rozplakal.
Lukáš 22:54-62
Čo je to, čo Petra privádza na dvor veľkňaza? Vari je to jeho láska k Ježišovi? Nie, je to jeho pýcha. Peter tam ide preto, aby dokázal svojmu Pánovi oddanosť až na smrť. Veď tak to predsa slávnostne prehlásil ešte pred Ježišovým zajatím: Pane, som hotový ísť s tebou aj do väzenia, aj na smrť. (v.33) Peter však netuší, že tá smrť príde oveľa skôr. A že bude mať úplne inú podobu, než si to predstavoval. Tá smrť nastane vo chvíli, keď zistí, ako hlboko sa on, Peter, mýlil sám v sebe.
Keď na otázku slúžky zapiera Ježiša, v tej chvíli jeho pýcha dostáva prvú smrteľnú ranu. Zrazu Peter o sebe zistí, čo nikdy o sebe nevedel a čo by o sebe nikdy nebol nepripustil. Že je schopný hanebne zaprieť. A to nie raz, ale hneď trikrát. Nie pred významnými ľuďmi, ale pred bezvýznamnou slúžkou. Nie v situácii, keď mu šlo o život, ale v situácii, keď šlo o život jeho Pánovi. A tak jeho pýcha dostáva tri smrteľné rany, jednu za druhou. Všetko, na čo bol Peter taký pyšný, na svoju vernosť, lásku, oddanosť, v jednej chvíli ľahne popolom. Peter nezapiera len preto, že sa bojí o seba. Zapiera i preto, lebo sa hanbí za svojho Pána. Ako sa priznať k tomu, ktorý tam stojí taký úbohý, ponížený, slabý?! Ktorý je všetkým na posmech?!
Keď zaspieva kohút a Ježišov pohľad sa stretne s Petrovým pohľadom, Peter vychádza von do noci, aby sa rozplakal plačom, ktorý bol plačom umierajúceho človeka. V tej noci Peter prežil svoju smrť, keď jeho pýcha dostala smrteľný úder a jeho pyšné ja zomieralo v mučivých bolestiach sebapoznania. Ak ovocím zlyhania je pokornejší človek, potom to zlyhanie nebolo zbytočné.
Pane, odpusť nám, keď sme Ťa zapreli už či slovom, alebo skutkom!
