Článok patrí do série každodenných zamyslení z rôznych textov Starej i Novej zmluvy vydaných pod názvom Svetlo môjmu chodníku.
Ako sa otec zmilúva nad synmi, tak sa Hospodin zmilúva nad tými, čo sa ho boja. On vie, ako sme utvorení, pamätá, že sme prach. Človek, ktorého dni sú ako tráva, kvitne ako poľný kvet; sotva ho vietor ovanie, už ho niet, prázdne miesto po ňom ostáva. No Hospodinova milosť je od vekov naveky nad tými, čo sa ho boja…
Žalm 103:13–17
Ako sa otec zmilúva nad synmi… Niekto si pri týchto slovách možno spomenie na Ježišovo podobenstvo o márnotratnom synovi. A právom. Veď nikde v Biblii nenájdeme taký premáhajúci príklad zľutovania otca nad synom ako práve v ňom. Syn, ktorý sa vzbúri voči otcovi, obráti sa chrbtom k jeho láske a zabuchne za sebou dvere na otcovom dome, aby potom v cudzine premrhal jeho majetok, sa rozhodne vrátiť domov. Čo môže pri svojom návrate čakať od otca? A predsa! Zistí, že dvere na otcovom dome nezostali pre neho navždy zatvorené. Naopak. Boli pre neho otvorené dokorán. Prečo? Lebo srdce otca bolo pre neho otvorené dokorán. Veď skôr, ako sa stihne priblížiť k domu, otec mu beží v ústrety. Skôr, ako stihne otvoriť svoje ústa, otec ho objíma a bozkáva.
Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho (Lk 15:20). Aké zľutovanie a prijatie! Také, akého je schopný len milujúci otec. …tak sa Hospodin zmilúva nad tými, čo sa ho boja. Čo majú bázeň pred Ním. Lebo On nemá srdce z kameňa. Božie srdce je milostivé a ľútostivé. Veď On vie, ako sme utvorení, pamätá, že sme prach. Vie, lebo nás On utvoril. A pamätá, z čoho nás utvoril. Sme krehkí ako hlinené nádoby. A sme pominuteľní ako tráva a poľný kvet. Dnes sme tu a zajtra nás už niet. A čo platí o poľnom kvete, rovnako platí i o nás:… prázdne miesto po ňom ostáva.
Je to malá útecha, keď pozostalí mŕtvemu na náhrobný kameň napíšu: Navždy zostaneš v našich srdciach. Veď onedlho aj ich uložia vedľa neho. Skutočnú útechu však prináša uistenie, ktoré hovorí: No Hospodinova milosť je od vekov naveky nad tými, čo sa ho boja… Ako môže byť Božia milosť naveky nad nami? Len tak, že aj my budeme naveky s Ním. Ani smrť nás nemôže pripraviť o milosť, ktorá je od vekov naveky. Na zemi síce zostane po nás prázdne miesto. Ale naše miesto vo večnosti prázdne nezostane. V časnosti kvet nášho života rýchlo odkvitne, aby opäť rozkvitol vo večnosti. A to naveky. V Božej blízkosti.
Pane, ďakujeme, že tvoja milosť je nad nami v časnosti a bude i vo večnosti!
