Článok patrí do série každodenných zamyslení z Lukášovho evanjelia s názvom … a začali sa radovať.
Potom začal rozprávať ľuďom podobenstvo: Istý človek vysadil vinicu, prenajal ju vinohradníkom a na dlhý čas odcestoval. Keď prišiel čas, poslal k vinohradníkom sluhu, aby mu dali podiel z úrody vinice. Ale vinohradníci ho zbili a poslali späť s prázdnymi rukami. Potom k nim poslal druhého sluhu. Aj toho zbili, potupili a vrátili s prázdnymi rukami. Poslal aj tretieho a aj toho doráňali a vyhodili. Vtedy pán vinice povedal: Čo mám robiť? Pošlem svojho milovaného syna. K nemu azda budú mať úctu. No keď ho vinohradníci zazreli, poradili sa medzi sebou a povedali si: Toto je dedič. Zabime ho, aby dedičstvo ostalo nám. Vyvliekli ho z vinice a zabili.
Lukáš 20: 9 – 15
Ježiš rozpráva príbeh o vinici. Je to vlastne príbeh Boha a jeho ľudu. Poslucháčom bol obraz Izraela ako Božej vinice dobre známy. Izrael bol národ, ktorý si Boh špeciálne vyvolil za svoje osobitné vlastníctvo. Miestom, pôdou, ktorú skypril, vyzbieral z nej kamene, vysadil ju viničom a čakal, že zarodí hrozno (Iz 5:1n). Aj kňazi a zákonníci rozumejú, že oni sú tými vinohradníkmi, ktorým Boh zveril starostlivosť o svoju vinicu. Že aj o nich je tu reč. Najmä o nich.
Majiteľ vinice, hoci neprítomný, si žiada ovocie zo svojej vinice. Preto keď prišiel čas, poslal k vinohradníkom sluhu, aby mu dali podiel z úrody vinice. Pošle prvého, druhého, tretieho sluhu, ale zbytočne. Nielenže sa vrátia s prázdnymi rukami, ale navyše sa vrátia zbití a potupení. Poslucháči vedia, o kom je tu reč. Že to boli Boží proroci, ktorých v minulosti Boh posielal k svojmu ľudu. Ich ústami volal ľud k tomu, aby prinášal to pravé duchovné ovocie. Život podľa Božej vôle. Zvesť prorokov však padla na hluché uši a tvrdé srdcia. Mnohí z nich dopadli podobne ako sluhovia v podobenstve. Ba ešte horšie.
Ale toto nie je len obraz minulosti, ale aj prítomnosti. Čo platilo o Izraeli v dobe prorokov, rovnako o ňom platí aj v Ježišovej dobe. Náboženský život síce prekvitá, ale ľud a jeho náboženskí vodcovia nie sú na tom o nič lepšie ako kedysi. Čo teda urobí majiteľ vinice? Sám seba sa pýta: Čo mám robiť? Ako keby stál bezradne zoči-voči toľkej zatvrdenosti a neposlušnosti človeka. Nebuchne však „rukou po stole“. Nepovie: Tak už bolo dosť! Nie. Urobí ešte jeden pokus. Siahne po svojom poslednom prostriedku: Pošlem svojho milovaného syna. Urobí tak v nádeji, že k nemu azda budú mať úctu. Prečo však pošle milovaného Syna? Veď tým toľko riskuje! Prečo? Pretože ešte niekoho miluje. Svoju vinicu. Človeka. Teba aj mňa.
Pane, žasneme nad tým, koľko trpezlivosti máš s hriešnym človekom!
Každodenné zamyslenia sú prevzaté z publikácie . . . A ZAČALI SA RADOVAŤ – úvahy na každý deň vydanej v roku 2022.
Ak by ste si chceli zakúpiť tlačenú knihu (10,- €) zamyslení, kontaktujte nás emailom.
