Článok patrí do série každodenných zamyslení nad knihou Genezis s názvom Ako bolo na počiatku.
Jozef sa už nemohol zdržať. Zvolal na všetkých, čo stáli okolo neho: Všetci odíďte! Nikto teda nebol pri tom, keď sa Jozef dal poznať svojim bratom. Potom sa hlasito rozplakal. Počuli to Egypťania a počul to aj faraónov dom.
Genezis 45: 1 – 3
Všetci odíďte! Svätosť a veľkosť tejto chvíle podčiarkuje i to, že Jozef všetkých pošle von. Sú chvíle, ktoré neznesú divákov, najmä tie, v ktorých sa rieši hriech. Potom sa hlasito rozplakal. Jozef plače, ale nie hocijako. Je to priam vulkanický výbuch plaču, erupcia sĺz, takže jeho plač počuť až na ulicu. Ba až cez ulicu vo faraónovom dome. Celá táto udalosť je orámovaná plačom. (v.2 a v. 14 – 15) Ale čo ten plač znamená? Na prvý pohľad je to len prejav ľudských emócii, ktorým tu Jozef dáva voľný priechod. Čiže hlboké, ale celkom pochopiteľné ľudské dojatie. Veď nakoniec plač je typickým prejavom tohto muža. Preto mal problém zvládnuť svoju úlohu, úlohu Božieho nástroja, na privedenie svojich bratov k pokániu. Na jednej strane bratia prežívali, ako tvrdo s nimi jednal tento pán Egypta. Na druhej strane sme my, čitatelia, mali možnosť vidieť, čo oni nevideli. Ako Jozef musel znovu a znovu odísť a poplakať si. Ako musel skrývať svoju lásku k bratom pod maskou tvrdosti. Jozef celý čas miluje svojich bratov tvrdou láskou, lebo takou láskou miluje aj Boh.
Ale prečo Boh miluje človeka tvrdou láskou? Pre tvrdosť jeho srdca. Pre jeho hriech. Keď Boh vyhľadával vinu Jozefových bratov, aby ich priviedol k pokániu, musel byť tvrdý na týchto samospravodlivých ľudí. A Jozef bol celý čas len Božím nástrojom. Ale akonáhle dôjde k pokániu bratov, Jozef strhne zo seba masku tvrdého človeka a spod nej sa vynorí jeho pravá tvár. Len jeho? Nie, aj Božia. Jozef aj v tejto chvíli nevystupuje len sám za seba, ale aj za Boha. Pred bratmi stojí ako Boží nástroj, ako Boží reprezentant.
Ak predtým bol nástrojom Božej tvrdosti, teraz je nástrojom Božej lásky. Bola to tvrdá láska, ale láska od začiatku až do konca. Jozef nielen slovami, ale aj slzami a plačom zvestuje bratom Božiu odpúšťajúcu lásku. Tú lásku, ktorá bola celý čas až doteraz skrytá za tvrdosťou. A tak v Jozefovej tvári môžu bratia vidieť i Božiu tvár, tú pravú Božiu tvár. Tvár tvrdo milujúceho a odpúšťajúceho Boha, ktorý je tvrdý k nekajúcim, ale ktorý udelí milosť kajúcim. Ktorý je tvrdý k človekovi, ale len preto, že ho miluje a chce ho priviesť k pokániu. V Jozefovom plači, ktorý sa nechá premôcť pokáním svojich bratov, môžu jeho bratia vidieť tvár Boha, ktorý sa nechá „premôcť“ pokáním človeka. Lebo to je jediná Božia slabina. Tam, kde sa vyznáva hriech, je aj Boh „bezmocný“.
Pane, ďakujeme za tvoju tvrdú lásku, ktorou miluješ aj nás hriešnych!
Každodenné zamyslenia sú prevzaté z publikácie AKO BOLO NA POČIATKU – úvahy na každý deň vydanej v roku 2021.
Ak by ste si chceli zakúpiť tlačenú knihu (10,- €) zamyslení, kontaktujte nás emailom.
