Z hlbín volám k tebe, Hospodine!
Žalm 130:1
Žalm 130 je pútnická pieseň, ktorú izraelskí pútnici spievali na svojej ceste hore do Jeruzalema. Avšak na naše prekvapenie pútnika v tomto žalme nevidíme hore, ale dole, hlboko dole. Čo sú to za hlbiny, v ktorých sa pútnik nachádza? V žalmoch opakovane zaznieva volanie z hlbín. Niekedy sú to hlbiny fyzického utrpenia, choroby, súženia, hlbiny fyzického ohrozenia nepriateľmi. Inokedy sú to hlbiny duševnej bolesti, žiaľu, opustenosti a zrady. Ale žiadna z týchto hlbín sa nevyrovná tej, v ktorej sa nachádza náš pútnik. Táto hlbina má totiž duchovný charakter – je to hlbina hriechu, viny, stratenosti. Je to hlbina, ktorá prevýši všetky ostatné hlbiny. Lebo ona neohrozuje len náš život, ale i našu dušu, našu spásu, našu večnosť.
Ale ako sa do nej pútnik dostal? Veď do týchto hlbín sa zostupuje, podobne ako do pekla. Ba viac než len zostupuje – do nich sa padá. Človek sa v nich ocitá vlastnou vinou, pre svoju neposlušnosť, pre svoj hriech. Pád do týchto hlbín znamená pre človeka hrozbu smrti. Vari aj tí, ktorí sú na ceste hore, môžu padnúť dole? Môžu, a aj padajú. Dokonca neraz platí, že čím sú vyššie, o to je ich pád, keď k nemu dôjde, hlbší.
Aj keď nevieme, aký hriech spôsobil pád nášho pútnika do hlbín, vieme, čo pútnik v týchto hlbinách robí – volá, volá tak, ako o pomoc volá topiaci sa človek. Hlbiny zvyčajne umlčia všetky ústa, všetky hlasy, všetko volanie. Lebo keď sa nad nami zavrie hladina vôd, voda zavrie i naše ústa. Ale tieto hlbiny nezatvorili pútnikovi ústa, naopak – otvorili ich dokorán. Vďaka tomu máme tento nádherný žalm či modlitbu, ktorá sa zrodila v hlbinách. Veď tie najhlbšie modlitby sa vždy rodia v tých najväčších hlbinách. Keď je človek na dne, vtedy z jeho úst zaznie volanie, aké nikdy nezaznie vtedy, keď je na vrchole. Hlbiny sú najúrodnejším miestom pre tie najhlbšie modlitby.
Pane, ďakujeme, že aj z hlbín hriechu, ba práve z nich môžeme volať na Teba!
