Článok patrí do série každodenných zamyslení nad knihou Genezis s názvom Ako bolo na počiatku.
Izrael sa vydal na cestu so všetkým, čo mal. Po príchode do Beér-Šeby priniesol obety Bohu svojho otca Izáka. Boh oslovil Jákoba v nočnom videní: Jákob! Jákob! On odpovedal: Tu som! Povedal mu: Ja som Boh, Boh tvojho otca. Neboj sa odísť do Egypta, lebo tam z teba urobím veľký národ. Ja sám pôjdem s tebou do Egypta a ja ťa odtiaľ privediem aj späť. Jozef ti vlastnou rukou zatlačí oči. Jákob sa teda pohol z Beér- Šeby… Do Egypta priviedol celé svoje potomstvo – svojich synov a vnukov, svoje dcéry a vnučky… Tak prišli do kraja Góšen. Jozef dal zapriahnuť do svojho voza a vyšiel v ústrety svojmu otcovi. Keď sa stretli, padol mu okolo krku a rozplakal sa. Izrael povedal Jozefovi: Teraz už môžem zomrieť, keď som uzrel tvoju tvár a viem, že ešte žiješ.
Genezis 46: 1 – 7, 28 – 30
Jákob sa dozvie, že Boh dáva jeho ceste do Egypta „zelenú“. Egypt sa má pritom v budúcnosti stať miestom krutého útlaku jeho potomkov. To Jákob vie. Ale tu sa dozvie aj to, čo ešte nevie. Že zem utrpenia sa stane aj zemou požehnania. Lebo sľub daný Abrahámovi, že Boh veľmi rozmnoží jeho potomstvo, sa nenaplní v Kanaáne, v zasľúbenej zemi, ale práve v Egypte: …tam z teba urobím veľký národ. Vznik veľkého národa bol možný len tam, kde sa ľudia mohli nadlho usadiť. A to najmä v blízkosti veľkých riek, akou bol aj Níl. To, čo neumožňoval Kanaán, umožňoval Egypt. V cudzine sa tak začnú dejiny Izraela ako národa. A nad touto cestou do Egypta znie Božie zvrchované: Ja sám pôjdem s tebou…
Obavy z budúcnosti pozná každý. Tie sú o to väčšie, o čo ťažšia cesta stojí pred nami. Ale keď je to cesta, na ktorú nás Boh pošle, potom je to vždy cesta, na ktorej nás aj Boh sprevádza. A potom je istejšie a bezpečnejšie ísť ťažkou cestou ale s Bohom, ako ísť ľahšou cestou ale bez Boha. Lebo ísť cestou podľa Božej vôle znamená ísť pod Božou ochranou a s Božou prítomnosťou.
Jákob príde do Egypta, stretne sa s Jozefom a padnú si do náručia. Syn plače a otec hovorí: Teraz už môžem zomrieť, keď som uzrel tvoju tvár... Akú tvár my potrebujeme vidieť, aby sme mohli v pokoji zomrieť a odísť na večnosť? Keď o mnoho rokov neskôr staručký Simeon drží na rukách narodeného Ježiša, hovorí: Teraz už môžem v pokoji odísť, lebo som videl Božie spasenie (Lk 2:30Lk 2: 30). Vidieť Ježišovu tvár a v jeho tvári vidieť tvár svojho Spasiteľa, to je to, čo potrebujeme vidieť, aby sme mohli v pokoji odísť na večnosť. Lebo len vtedy sme pripravení nielen žiť, ale aj zomrieť.
Pane, ďakujeme, že vierou môžeme vidieť tvoju tvár ešte skôr, ako zomrieme!
Každodenné zamyslenia sú prevzaté z publikácie AKO BOLO NA POČIATKU – úvahy na každý deň vydanej v roku 2021.
Ak by ste si chceli zakúpiť tlačenú knihu (10,- €) zamyslení, kontaktujte nás emailom.
