Ten chudák umrel a anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. Potom v pekle v mukách pozdvihol svoje oči a zďaleka uzrel Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: Otec Abrahám, zmiluj sa nado mnou!
Lukáš 16:22-24
Stávame sa svedkami rozhovoru, ktorý sa odohráva na druhom brehu, na brehu večnosti. Je to rozhovor medzi nebom a peklom. Ten rozhovor sa odohráva kvôli nám, poslucháčom podobenstva. Vrhá veľmi vážne svetlo na náš breh, na breh časnosti. Vedie nás k tomu, aby sme sa na svoj pozemský život pozerali od konca, z perspektívy večnosti.
V rozhovore s Abrahámom, otcom všetkých veriacich, vedie boháč dvojaký zápas. Najprv o seba, potom o svoje príbuzenstvo, o svojich bratov. Najprv prosí o milosť a zľutovanie pre seba, keď volá: Otec Abrahám, zmiluj sa nado mnou! S takýmto volaním sa veľakrát stretávame na stránkach evanjelií. A predsa sa toto volanie líši od všetkých ostatných volaní o milosť. Čím? Tým, že prichádza neskoro. Peklo už nie je miestom pre udelenie milosti. Peklo je miestom pre tých, ktorí o milosť nevolali vtedy, keď bol na to čas. Na boháčovo volanie o milosť existuje len jedna odpoveď: Neskoro! Človeče, pre teba je už neskoro!
Týmto volaním o milosť, ktoré prišlo neskoro, nás Ježiš vedie na náš breh, do nášho pozemského života, kde ešte nie je neskoro. Lebo tento život, prvé dejstvo nášho života je časom milosti. Ale čo to znamená, keď nám Boh dáva čas milosti? Dáva nám presne ohraničenú lehotu, ktorá je ohraničená dĺžkou nášho života. Koľko času života nám Boh vymeral, toľko času milosti nám vymeral. A keďže nevieme, koľko budeme žiť, nevieme ani to, koľko času milosti máme.
Čas milosti nám je daný ako lehota, ktorú nesmieme premrhať. Lebo táto lehota má svoj koniec. Počas nej nás Boh milostivo znáša. Znášal aj boháča. Ale keď čas milosti skončil, lehota uplynula a Boh ho prestal znášať. Boháč premrhal čas milosti, preto sa márne dovoláva milosti z pekla. Jeho volanie prichádza neskoro.
Pane, ďakujeme za čas milosti! Pomôž nám, aby sme ho nepremrhali!
