Johna Pipera sa nedávno pýtali: „Ako môžu americkí pastori začať pripravovať zbory na prenasledovanie?“ Nižšie je uvedená jeho odpoveď:
Moja odpoveď by znela: Mali ste začať už dávno – napríklad od svojho prvého kázania, keď ste prišli do svojho zboru. Musíte svojich ľudí učiť, že nie sú v prvom rade Američania, ale kresťania. Kresťania sú cudzinci a vyhnanci na planéte Zem. Tento svet nie je kresťanom nič dlžný. A kresťania by mali očakávať, že budú trpieť.
Tieto pravdy by sme mali hlásať aj vtedy, keď sa veci vyvíjajú najlepšie, ako si vieme predstaviť, pretože nepriateľstvo voči kresťanstvu je zabudované v povahe padlého sveta. V istom zmysle mi je trochu nepríjemné maľovať prítomný okamih ako výnimočný a hrozný, aby sa stal dôvodom, prečo musia byť kresťania pripravení trpieť. Chcem, aby pastori od začiatku a počas ďalších päťdesiatich rokov služby pomáhali kresťanom vidieť, že život je ťažký a že budú trpieť. Ježiš povedal: „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás“ (Jn 15:20). Toto je jasné biblické učenie. Preto utrpenie prenasledovaním nie je vlastné len Amerike. Na celom svete kresťania trpia prenasledovaním.
Pri kázaní a pastorácii chcem pripravovať mučeníkov. Chcem, aby moji ľudia išli na najťažšie miesta na svete. Takže moja odpoveď na to, ako kázať s ohľadom na súčasné prenasledovanie a tlak, je, kážte o Božej zvrchovanosti a že utrpenie treba očakávať. To je opak teológie prosperity. Problémom teológie prosperity je, že jej chýba učenie o utrpení. Pastori, vy chcete vo svojich ľuďoch vybudovať schopnosť trpieť. Tým utrpením môže byť dieťa narodené bez schopnosti hovoriť alebo to môže byť prenasledovanie. Nikto nevie, akým spôsobom budú kresťania počas svojho života trpieť.
Myslím si, že druh kázania, ktorý cirkev potrebuje, sa nachádza na miestach, ako je 1 Petrova kniha: „Veď na to ste boli povolaní; pretože aj Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach“ (1Pt 2:21); alebo: „Ale ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Nemajte z nich strach a neľakajte sa“ (1Pt 3:14).
Alebo Kázeň na vrchu: „Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo… Radujte sa a veseľte sa…“ (Mt 5:10,11).
Myslím si, že neustále rozprávanie o tom, aké sú veci zlé, môže mať za následok, že sa ľudia nahnevajú a zasejú semienka zatrpknutosti. Ako to obrátiť späť ku kresťanskému hedonizmu? Posledná vec, ktorú chceme, je, aby ľudia v nedeľu odchádzali z kostola, prekypujúci hnevom na svoju kultúru; aby to bola ich dominantná emócia.
Chcem, aby boli nadšení Božou zvrchovanosťou.
Nadšení z toho, že sú spasení.
Nadšení, že majú zmysel života zakorenený v evanjeliu.
Nadšení, že bez ohľadu na to, čo sa v tomto svete stane, budú môcť kráčať v pravde a radosti.
Preto mám v srdci obavu, že kazatelia môžu prijať mylnú predstavu, že spôsob, ako sa pripraviť na utrpenie, je neustále rozprávať, aké sú veci zlé.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9 Marks
