Biblia a teológia

Cirkev Ducha

Poznámka redaktora: Text je pokračovaním článkov Aký je náš Boh, Cirkev Otca a Cirkev Syna.

Cirkev Ducha je ďalším prejavom kresťanstva a predstavuje mocnú a vplyvnú silu v súčasnej cirkvi. Táto cirkev sa sústreďuje na prítomnosť Božieho Ducha vo svojom ľude. Je to bezprostredná prítomnosť, ktorá napĺňa myseľ a život veriacich a zmocňuje ich k službe. Vedenie Duchom sa prejavuje v slobode a spontánnosti každého člena cirkevného spoločenstva.

Znamenia prítomnosti Ducha sú dynamické a verejné. Bohoslužby cirkvi Ducha sú oslavou jeho prítomnosti. Bohoslužby sú povznášajúce, vyžadujú si úplnú osobnú spoluúčasť a sú zážitkom spoločenstva. Duch zmocňuje každého člena cirkvi k službe iným rôznymi spôsobmi. Tento horizontálny dôraz na vzájomnú službu slovom i činom je účasťou v Duchu, ktorý je prítomný v cirkvi.

Sviatosti tejto cirkvi sú ovplyvnené teológiou Ducha. Krst je oslavou príchodu očistenia a zmocnenia Duchom. Eucharistia je stolovaním spoločenstva s Duchom. Je to vlastne rodinná príležitosť, na ktorej sa zúčastňujú členovia cirkevnej rodiny. Kristus ako Spasiteľ môže byť tomuto chápaniu eucharistie rovnako vzdialený, ako chápaniu cirkvi Otca. Ak je Kristus prítomný, je prítomný ako posilňovateľ spoločenstva („My sme telo Kristovo“), alebo ako darca Ducha (oslava Krista, vyvýšeného Kráľa). Tento dôraz na spoločenstvo pri eucharistii nájdeme aj v ich spoločenstve pri bežnom jedle a šálke kávy. Aj tie nadobúdajú priam sviatostný význam. Existuje dokonca nebezpečenstvo, že kávová šálka ako výraz sviatostného života cirkvi nahradí kalich. To je veľmi význačné najmä z hľadiska učenia o Kristovi a o spasení.

Zatiaľ čo cirkev Otca je inkluzívna vo svojom postoji k tým, čo stoja mimo a cirkev Syna je exluzívna vo svojom členstve a inkluzívna vo svojom evanjelizačnom úsilí, cirkvi Ducha majú tendenciu k jednému, alebo druhému extrému. Alebo je cirkev exkluzívna a svoje členstvo obmedzuje na tých, ktorí majú rovnaký zážitok Ducha, alebo zahŕňa každého, kto vyzerá „duchovne“ bez akýchkoľvek teologických otázok. Oba tieto extrémy sú deštruktívne pre život cirkvi.

Dôraz na moc a dary Ducha, ktoré sú slávou tejto cirkvi, ju môže viesť k chybám v oblasti spasenia. Ak znakom prítomnosti Ducha sú dary, potom sa ľudia, ktorí nie sú nejako viditeľne obdarovaní, budú cítiť zlyhávajúcimi kresťanmi a budú si zúfať.  Na druhej strane ľudia, ktorí sú zrejme obdarovaní, môžu mať pocit, že sú spasení uplatňovaním svojich darov. To ich z krátkodobého hľadiska povedie k pýche a z dlhodobého hľadiska k zúfalstvu. Zvesťou Syna je, že spasenie je pomocou daru, a nie darov; daru samotného Krista, nie naším užívaním moci Ducha.

Zatiaľ čo cirkev Syna má tendenciu hľadieť späť o 2 tisíc rokov na Božiu aktivitu v dejinách, cirkev Ducha očakáva konanie Boha v súčasnosti. Negatívnou stránkou tohto je, že zabúda na napätie spojené s očakávaním návratu Syna. Zatiaľ čo život v Duchu teraz je podielom na živote živého Boha, náš terajší zážitok Ducha je len „závdavkom“ našej budúcej slávy.[1] Ešte nie je všetko jasné, vyriešené, uzdravené a obnovené, lebo cirkev ešte stále čaká na návrat Spasiteľa. Len potom bude dokonané spasenie v ľuďoch a vo svete. Zatiaľ čo cirkev Otca má tendenciu zabudnúť, že Božie sľuby spasenia sa naplnili v Kristovi, cirkev Ducha je v nebezpečenstve očakávať príliš veľa naplnenia v tomto veku.[2] Zabúda čakať na príchod Kráľa v trpezlivosti a pokore. Avšak dobrou stránkou súčasného konania Boha v cirkvi Ducha je v tom, že vyvažuje dôraz cirkvi Syna na konanie Boha v minulosti (pri prvom príchode) a v budúcnosti (pri duchom príchode). Cirkev Ducha očakáva a vidí každodenné pôsobenie Boha vo svojom spoločenstve.

Pretože cirkev Ducha zanedbáva Otca a Syna, ľahko zabudne na učenie o stvorení, že svet je stvorený a sústavne udržiavaný Bohom a že on je pri diele aj v najmenších a opakujúcich sa detailoch tohto života. Keď cirkev zanedbáva tieto myšlienky, má tendenciu podceňovať obyčajné udalosti života a veriť, že Boh pôsobí len v nadprirodzených zásahoch. Má tendenciu podceňovať  „prirodzené“ (stvorené) dary a preceňovať „duchovné“ dary ľudí. Predstava, že Boh koná len v zjavných „zázrakoch,“ je nebezpečná, lebo kladie príliš veľkú váhu len na jeden zo spôsobov, ktorými Boh koná v našom živote.[3] Doktrína stvorenia totiž učí, že Boh koná v poriadku a v zákonitostiach rovnako ako v náhlych zásahoch, v poskytovaní nášho každodenného chleba rovnako ako v zázračnom nasýtení piatich tisícov. Boh koná podľa plánu, aj spontánne. Toto je dôležité poučenie pre cirkev Ducha, ktorá ľahko predpokladá, že nepripravená spontánnosť je jediným znakom slobody Ducha.

Hoci táto cirkev zdôrazňuje, že každý kresťan má mať svoj dar Ducha, nie je to individualistická cirkev. Je v nej silný dôraz na spoločný život jedného tela, ba môže sa dokonca stať, že jednotlivci sú pod tlakom prispôsobiť sa postojom zboru. Napriek tomu však zmysel pre spoločenskú identitu a spoločný rast v poznaní Boha patria medzi najpríťažlivejšie vlastnosti cirkvi Ducha.

[1]  Efezanom 1:14

[2] 1. Korinťanom 4:8-13

[3] Je to istá forma intervencionistického deizmu.

Ján Henžel

Ján Henžel

- kazateľ a teológ, zakladateľ Spoločenstva evanjelia