Nedávno sme s priateľom diskutovali o rastúcej vlne „centrality evanjelia“ medzi evanjelikálmi. Čoraz viac hlasov nám hovorí, že evanjelium nie je niečo, od čoho sa môžeme vzdialiť, aby sme rástli ako kresťania; namiesto toho by malo vždy zostať pulzujúcim centrom našich životov a zborov.
Ale, opýtal sa ma môj priateľ, čo Hebrejom 6:1-2? „Preto nechajme teraz začiatky učenia o Kristovi a venujme sa tomu, čo vedie k dokonalosti. Neklaďme znova základy o pokání z mŕtvych skutkov a o viere v Boha, z učenia o krstoch, kladení rúk, zmŕtvychvstaní a o večnom súde.“
Neznie to, akoby nás autor listu Hebrejom nabádal, aby sme sa posunuli ďalej od evanjelia? Nehovorí nám konkrétne, aby sme „opustili základné učenie o Kristovi“ a prešli k väčším a lepším veciam?
Nuž, poďme to zistiť. K čomu sa sám autor listu Hebrejom „posúva ďalej“ po tom, čo vyslovil toto napomenutie?
Najprv svojich poslucháčov varuje, aby neodpadli od viery (Heb 6:4-8), uisťuje ich, že ich viera skutočne prináša ovocie (Heb 6:9-12), a pripomína im, aby dúfali v pevné Božie zasľúbenia, ktoré sú kotvou pre dušu (Heb 6:13-20).
Potom celú kapitolu venuje vysvetleniu Ježišovho veľkňazstva, keď ho porovnáva s Melchizedechom (Heb 7:1-28). Toto učenie o Melchizedechovi je vlastne to, k čomu sa chcel autor dostať už skôr (Heb 5:11-14), ale musel svojich poslucháčov najprv pokarhať.
Čo sa z tohto porovnania dozvedáme? Ježiš si drží svoje kňazstvo ômocou nezničiteľného života“ (Heb 7:16). Je „ručiteľom lepšej zmluvy“ (Heb 7:22). On „zostáva naveky, má kňazstvo, ktoré neprechádza na iného“ (Heb 7:24). Preto „môže aj dokonale spasiť tých, čo prostredníctvom neho prichádzajú k Bohu, lebo žije neustále, aby sa za nich prihováral“ (Heb 7:25). Ježiš nepotrebuje prinášať obety za svoje vlastné hriechy – jediná obeta, ktorú potreboval priniesť, bola za naše hriechy, s ktorými sa vysporiadal „raz navždy, keď obetoval samého seba“ (Heb 7:27).
Potom autor venuje celé tri kapitoly vysvetľovaniu, ako Kristus svojou obetnou smrťou a zmŕtvychvstaním uviedol novú zmluvu, ktorú prisľúbil Jeremiáš (Jer 31:31-34; Heb 8-10). Svojou smrťou Ježiš zabezpečil večné vykúpenie (Heb 9:12). Jeho smrť očisťuje naše svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu (Heb 9:14). Keďže Ježiš je naším prostredníkom, my, ktorí sme povolaní, dostávame zasľúbené večné dedičstvo (Heb 9:15). Kristus teraz predstupuje pred Boha v našom mene (Heb 9:24) a jedného dňa sa vráti, aby nás zachránil (Heb 9:28). Z jeho vôle sme boli posvätení prostredníctvom obety jeho tela (Heb 10:10), ktorou „navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú“ (Heb 10:14).
Takže, keď autor listu Hebrejom „odchádza od evanjelia“, k čomu to odchádza? Ku Kristovmu kňazstvu, Kristovej obeti, Kristovmu nebeskému prihováraniu sa, novej zmluve sprostredkovanej Kristom, budúcemu Kristovmu návratu a k tomu, ako nám to všetko umožňuje odvrátiť sa od mŕtvych skutkov a slúžiť živému Bohu.
Inými slovami, autor listu Hebrejom neodchádza od evanjelia, ale prechádza hlbšie do evanjelia. Neopúšťa evanjelium, ale naopak, driape sa k jeho stále väčšiemu bohatstvu.
Takže prinajmenšom pre autora listu Hebrejom zanechanie elementárneho učenia neznamená zanechanie evanjelia. Naopak, znamená to ponorenie sa do hĺbky namiesto špliechania sa na plytčine.
(V príspevku na budúci týždeň sa budem venovať otázke: Čo to znamená neodchádzať od evanjelia, aj keď sa zaoberáme inými záležitosťami, ako je vedenie a štruktúra cirkvi?)
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9 Marks
