7 Anjelovi cirkvi vo Filadelfii napíš: ‚Toto hovorí Svätý, Pravdivý, ktorý má Dávidov kľúč, ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí, a zatvára tak, že nikto neotvorí. 8 Poznám tvoje skutky. Hľa, otvoril som pred tebou dvere, ktoré nikto nemôže zavrieť. Lebo hoci máš málo síl, zachoval si moje slovo a nezaprel si moje meno. 9 Hľa, dávam niektorých zo synagógy satana, čo hovoria o sebe, že sú Židia, no nie sú, ale luhajú — spôsobím, že prídu, poklonia sa až k tvojim nohám a spoznajú, že som si ťa zamiloval. 10 Pretože ty si zachoval moje slovo o vytrvalosti, aj ja ťa ochránim pred hodinou skúšky, ktorá príde na celý svet preveriť obyvateľov zeme. 11 Prídem čoskoro! Pridŕžaj sa pevne toho, čo máš, aby ti nikto nevzal veniec! 12 Toho, kto zvíťazí, urobím stĺpom v chráme svojho Boha, takže von z neho už nikdy nevyjde. Napíšem naň meno svojho Boha aj meno mesta svojho Boha — nového Jeruzalema, ktorý zostupuje z neba od môjho Boha, aj moje nové meno. 13 Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.‘
Zjavenie 3:7-13
Na našej okružnej ceste po zboroch Malej Ázie sa dostávame už k šiestemu zboru v meste Filadelfia. Mesto sa menovalo podľa svojho zakladateľa, ktorý pre svoju lásku k bratovi dostal priezvisko Filadelfos – milujúci brata. A v tomto meste bratskej lásky žilo i spoločenstvo bratskej lásky – zbor veriacich. Práve jemu je adresovaný šiesty list od Pána cirkvi.
Z doterajších listov môžeme vypozorovať jednu dôležitú skutočnosť. Zbory, ktoré si vyslúžili najprísnejšie pokarhanie od Pána cirkvi, neboli ani zvonku ani zvnútra vystavené žiadnym tlakom a zápasom. Žili v relatívne pokojnej situácii. A naopak – zbory, ktoré si vyslúžili najväčšiu pochvalu od Pána cirkvi, boli vystavené prenasledovaniu. Prežívali utrpenie a súženie.
Čo nám to chce povedať? Že ťažké časy sú požehnané časy a ľahké časy sú nebezpečné časy. Duchovnému životu cirkvi sa viac darí v ťažkých časoch ako v ľahkých. Keď je ťažké byť kresťanom, je paradoxne ľahšie byť opravdovým kresťanom. Keď je ľahké byť kresťanom, je paradoxne ťažšie byť opravdovým kresťanom.
V ťažkých časoch si človek musí dobre rozmyslieť, či je ochotný zaplatiť cenu za nasledovanie Krista. Lebo je to buď – alebo. Buď celý patrím Kristovi, alebo mu nepatrím vôbec.
V ľahkých časoch, keď nás nasledovanie Krista veľa nestojí, pokušenie polovičatosti je oveľa väčšie. Je to pokušenie chcieť mať oboje. I to, čo dáva Boh, i to, čo ponúka svet. Užiť si tu na zemi i žiť vo večnosti v nebi. Mať sa dobre tu i tam, teraz i potom.
Ako to bolo s veriacimi vo Filadelfii? Duchovná polovičatosť určite nebola ich problém. Veď je to jeden z dvoch zborov, ktorému Pán cirkvi nič nevyčíta, ale za všetko ho chváli. Pozrime sa, ako vyzerá duchovný profil tohto spoločenstva.
Čo Kristus pozná
Malá sila zboru
Kristus aj v tomto liste začína svoje oslovenie zboru slovom poznania: „Poznám tvoje skutky“. Čo vie o nich konkrétne? „Máš málo síl“. Kristus konštatuje slabosť zboru: Máš malú silu, malú moc, si slabý.
Ale to nie je jeho mínus, ale plus. To je jeho prednosť. Veriaci vo Filadelfii len kráčajú v stopách Toho, ktorý svojím životom vyjadril základný charakter Božieho kráľovstva na zemi.
Božie kráľovstvo je kráľovstvo hlbokého paradoxu, lebo Božia moc sa tu na zemi prejavuje úplne inak ako ľudská moc. Božia moc sa prejavuje navonok ako úplná bezmocnosť. Preto Boh, ktorý nás prišiel získať pre seba, prišiel ako slabý medzi mocných, ako ponížený medzi slávnych, ako neurodzený medzi vznešených tohto sveta. A Božia slabosť, ktorá začala v betlehemských jasliach, dosiahla svoj vrchol na golgotskom kríži. Tam, kde Boží Syn bezmocne visel pred očami tých, ktorých prišiel vykúpiť.
Ale Božia moc sa nikde neprejavila tak mocne ako práve na kríži, keď v zdanlivej slabosti a bezmocnosti sa zrodila spása človeka. Aby Boh mohol prísť medzi nás a zachrániť nás, musel sa stať slabým, bezmocným dieťaťom. A my, ak chceme prísť k Bohu, musíme sa stať slabými, bezmocnými deťmi. Ak sa nimi nestaneme, nikdy nevojdeme do Božieho kráľovstva. „Amen hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň“ (Mk 10:15).
Ale kto chce byť slabý a bezmocný? Človek chce byť silný, sebestačný, nezávislý. Lebo takým fandí svet. Ak je niečo, čoho sa bojíme, tak je to práve slabosť a bezmocnosť. Bojíme sa, že už nebudeme stačiť na svoj život. Preto sa hráme na silných, sebestačných ľudí.
Ale ľudská sila je veľký nepriateľ Boha. Sila vedie človeka k tomu, aby veril sebe a spoliehal sa na seba. Boh je však na strane slabých, ktorí sa nespoliehajú na seba, ale vo svojej slabosti sa chytajú Boha. Je to naša slabosť, ktorá vytvára priestor pre Boha a pre pôsobenie Božej moci. A tak sa paradoxne naša slabosť stáva našou silou, lebo Božia moc sa dokazuje v našej slabosti.
Sila kresťana je v ochote byť slabý a bezmocný. Vtedy sa plní, čo pri sebe spoznal aj apoštol Pavol: „Keď som slabý, vtedy som silný“ (2Kor 11:10). Lebo Božia sila pôsobí v ľudskej slabosti. A to sa stalo i v prípade týchto veriacich.
Veľká vernosť zboru
Kristus o nich hovorí: „Hoci máš málo síl, zachoval si moje slovo a nezaprel si moje meno“. Veriaci mali malú silu, ale veľkú vernosť. Ich vernosť sa týkala Kristovho slova, ktoré zachovali, ale i Kristovho mena, ktoré nezapreli.
Kristovo slovo sa nedá oddeliť od Kristovho mena, lebo sa nedá oddeliť slovo od Autora slova. Nedá sa zachovať jedno a zaprieť druhé. Preto zachovávame slovo, lebo milujeme Autora slova. Keď nám je Autor slova vzácny, vtedy nám je i slovo Autora vzácne. „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ (Jn 14:15).
Ale ako môžu slabí, bezmocní veriaci zachovať vernosť Kristovi? Navyše keď sú ešte vystavení rôznym tlakom zo strany spoločnosti? Nie sú to práve silní, ktorí obstoja? Ako je možné byť slabý a pritom zostať verný?
Len tak, že slabí sa vo svojej slabosti držia Boha. On je ich jedinou silou v ich slabosti. Veriaci si môže dovoliť byť slabý, lebo pozná Toho, ktorý je mocný.
Čo Kristus koná
„Hľa, otvoril som pred tebou dvere ktoré nikto nemôže zavrieť“. Obraz dverí sa v Biblii používa v súvislosti so spasením i službou. Otvorené dvere sú obrazom príležitosti, ktorá stále trvá. Keď sa dvere zatvoria, je po príležitosti.
Pán cirkvi otvoril pred veriacimi dvere spásy i dvere služby. O týchto dverách platí, že ich nikto nemôže zavrieť. Prečo nie? Lebo kľúč od jedných i od druhých dvier má v rukách Kristus.
Otvára dvere spásy
Najdôležitejšie dvere sú tie, ktoré vedú k Bohu. To sú dvere, ktoré oddeľujú náš viditeľný, pozemský svet od neviditeľného, Božieho sveta. Aby sa otvorili dvere medzi naším svetom a Božím svetom, medzi človekom a Bohom, musí sa stať zázrak. A existuje len jeden kľúč, ktorý tento zázrak umožní.
Tento kľúč nie je v rukách človeka ani v rukách cirkvi, ani v rukách mocných tohto sveta. Je v rukách Ježiša Krista. Preto sa On veriacim vo Filadelfii predstavuje týmito slovami: „Toto hovorí Svätý, Pravdivý, ktorý má Dávidov kľúč, ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí, a zatvára tak, že nikto neotvorí“.
V Starej zmluve čítame o mužovi menom Eljákim, ktorý mal kľúč od kráľovského domu kráľa Dávida. On rozhodoval o tom, koho vpustí dnu a koho nie, ktoré dvere otvorí a ktoré nie (Iz 22,22). Vlastníctvo kľúča mu dávalo mimoriadne právomoci.
Dávidov kľúč v Kristových rukách je symbol Jeho autority – právomoci, ktorú má. Len On má kľúč od dvier Božieho kráľovstva. To sú dvere spasenia, ktoré vedú k Bohu. O nich platí, že ich nikto nemôže otvoriť, jedine Kristus. Ani ich nikto nemôže zavrieť, jedine On.
Tieto dvere otvára kľúč, ktorým je Kristov kríž. Kríž stojí na prahu dverí, ktoré vedú do Božieho kráľovstva. Iným kľúčom sa tieto dvere nedajú otvoriť. Nedajú sa otvoriť z našej strany, jedine z Božej strany. Lebo našou vinou sa tieto otvorené dvere už raz zatvorili.
Keď si chcel človek v raji zariadiť svoj život bez Boha, zatvorili sa za ním dvere k Bohu. Odvtedy žil pod zatvoreným nebom a pred zatvorenými dverami. Ale keď Kristus hovorí o otvorených dverách, znamená to, že dvere k Otcovi, k trónu milosti sú opäť otvorené. Už viac nemusíme žiť pod zatvoreným nebom a pred zatvorenými dverami ako duchovní bezdomovci, ako ľudia vyhodení na ulicu. Môžeme vojsť dnu.
A táto výsada prístupu k Bohu cez otvorené dvere nie je daná silným, slávnym, múdrym, bohatým tohto sveta. Kristus otvára dvere spásy slabým, na Božiu milosť odkázaným hriešnikom. Ľuďom, ktorí sú na konci so silami.
Pre kresťanov vo Filadelfii boli tieto slová veľkým povzbudením. V meste žila početná židovská komunita, ktorá prenasledovala kresťanov ako sektárov. Upierala im právo volať sa Božím ľudom. Ale Kristus hovorí, že i príslušníci židovského národa raz spoznajú, že cirkev je nový Izrael. Že kresťania sú tí, ktorých si Kristus zamiloval.
Preto nás nenechal žiť pred zatvorenými dverami. Preto nám otvoril dvere k Otcovi, aby sme i my mohli vstúpiť dnu. Preto, lebo si nás zamiloval.
Výsada otvorených dverí spásy sa môže stať veľkým povzbudením i pre nás. V živote neraz stojíme pred mnohými dverami, ktoré sa možno pred nami nikdy neotvoria. Pre niekoho to môžu byť dvere štúdia, zamestnania, alebo zdravia. Pre iného to môžu byť dvere manželstva. Túži si nájsť životného partnera a založiť si rodinu. Ale tieto dvere sa pred ním neotvoria. Musí sa naučiť žiť pred zatvorenými dverami manželstva. Niekto túži po tom, aby sa v jeho rodine otvorili dvere, ktoré povedú k lepším vzájomným vzťahom – s mužom, so ženou, s deťmi. Ale možno sa jeho túžba nenaplní.
Každá naša túžba, prianie, či plány predstavujú dvere, ktoré sa môžu, ale nemusia pred nami otvoriť. A výsledok zatvorených dverí je vždy sklamanie. Život pred zatvorenými dverami prináša sklamanie z nenaplnených nádejí.
Nechcem znižovať dôležitosť týchto dverí. Ale chcem povedať, že najdôležitejšie dvere sú pred nami otvorené dokorán. A budú otvorené až do konca života – dvere k Bohu, k trónu milosti, k Otcovmu srdcu. Vďaka týmto otvoreným dverám môžeme žiť i pred mnohými zatvorenými dverami v tomto živote.
Cez otvorené dvere spásy môžeme dennodenne vstupovať k Otcovi a prinášať Mu svoje túžby i sklamania, radosti i žiale, víťazstvá i prehry. Keby to boli jediné otvorené dvere v tvojom živote, i tak stojí za to žiť.
Mnohé pozemské dvere nám môže hocikto hocikedy privrieť i zabuchnúť pred nami. Veď sú okolo nás silnejší, šikovnejší, rýchlejší ľudia, ktorí nám spred nosa vyfúknu rôzne príležitosti. Predbehnú nás. Ale tieto dvere k nebeskému Otcovi ti nikto z ľudí nemôže zavrieť. Lebo čo Kristus otvorí, to nikto nezatvorí.
To je veľká výsada, daná slabým Božím deťom – výsada otvorených dverí, ktoré vedú k Otcovi a k Otcovým zdrojom pre život na zemi.
Ale platí to i naopak. Čo Kristus zatvorí, to nikto neotvorí. A my vieme, že jedného dňa sa dvere spásy zatvoria: „Keď hospodár vstane a zavrie dvere a vy zostanete stáť vonku…“ (Lk 13,25). Vtedy všetko bude záležať od toho, či človek bude vo vnútri, alebo vonku. Ale ten, kto už vošiel dverami spásy dnu, nebude vymknutý. Nezostane stáť vonku.
Otvára dvere služby
Sú tu nielen dvere spásy, ale aj dvere služby. A Kristus má nielen kľúče od dvier spásy, ale aj kľúče od dvier služby. O dverách služby platí to isté čo o dverách spásy: „Hľa, otvoril som pred tebou dvere, ktoré nikto nemôže zavrieť“.
Ten, kto vošiel dverami spásy, má pred sebou ďalšie dvere – dvere služby. Dverami spásy vstupujeme dnu, aby sme prijali dar spásy. A potom dverami služby vychádzame von, aby sme slúžili k záchrane druhých.
Moc otvoriť dvere spásy – prístup k Otcovmu srdcu má len Kristus. A moc otvoriť dvere služby – prístup k ľudským srdciam má znovu len Kristus. A On hovorí veriacim, že tieto dvere už otvoril.
To bolo povzbudenie, ktoré potrebovali. Veď aká bola situácia zboru? Veriacich bolo málo a nepriateľov veľa. Ale nezáleží na veľkosti zboru, ale na vernosti zboru. Zbor, ktorý sa držal Pánovho slova a nezriekol sa Pánovho mena, môže svojich nepriateľov prenechať svoju Pánovi. On si berie na starosť nepriateľov svojho ľudu. Tak to bolo aj vo Filadelfii.
Kristus hovorí: „Hľa, dávam niektorých zo synagógy satana, čo hovoria o sebe, že sú Židia, no nie sú, ale luhajú- spôsobím, že prídu , poklonia sa až k tvojím nohám a spoznajú, že som si ťa zamiloval“. Niektorí nepriatelia zboru budú natoľko premožení, že sa z nich stanú priatelia zboru.
Keď viem, že Kristus má kľúč od dvier služby, mám sa modliť, aby tento kľúč i použil a dvere služby i otvoril. Niekedy stojíme pred zatvorenými dverami ľudských sŕdc.
Možno sú to práve dvere srdca nášho životného partnera – muža či ženy. Alebo dvere srdca nášho rodiča, či dieťaťa. Niektoré srdce je ako nedobytný hrad s dverami na sedem zámkov.
Ale Kristus má kľúč i k ľudskému srdcu. „Počúvala nás aj istá žene menom Lýdia…a Pán jej otvoril srdce“ (Sk 16,14). Čo On urobil s Lýdiou, môže urobiť i s človekom, za ktorého sa modlíš.
Keď stojíme pred zatvorenými dverami, nesnažme sa ich nasilu otvárať. Modlime sa, aby ich Kristus otvoril. Ale pred otvorenými dverami nestojme so založenými rukami. Na Ňom je, aby ich otváral. A na nás je, aby sme nimi vstúpili a využívali príležitosti, ktoré nám posiela.
Čo Kristus sľubuje
Kristus dáva spoločenstvu vo Filadelfii veľké zasľúbenia: jedno pre život v časnosti, druhé pre život vo večnosti.
Zasľúbenie pre časnosť
„Ochránim ťa pred hodinou skúšky, ktorá príde na celý svet preveriť obyvateľov zeme. Čoskoro prídem!“
Náš život na zemi nie je príprava na záverečnú skúšku, ktorá príde niekedy v budúcnosti. Celý náš život je skúška. Na konci sa len dozvieme výsledné hodnotenie. Všetko, čo žijeme a ako žijeme, je súčasťou skúšky, v ktorej sa preveruje kvalita nášho charakteru, našej viery, nášho života.
Ale okrem bežných skúšok, ktorými prechádzame, prídu i mimoriadne skúšky. To sú situácie, ktoré nami poriadne zatrasú. Nápory, ktoré nás naplnia úzkosťou. A otázka v hodine takej skúšky znie: Ako obstojím? Nezrazia ma životné nápory na zem? Neprevalcujú moju vieru?
To sú otázky, ktoré si kládli i veriaci vo Filadelfii. Kristus im práve oznámil, že ich čaká mimoriadna hodina skúšky. Ale na všetky ich obavy odpovedá svojim zasľúbením: „Ja ťa ochránim“.
Veď príde nielen hodina skúšky. Príde i On sám: „Čoskoro prídem!“. S prichádzajúcou skúškou prichádza i Pán. Skúška príde, aby nás preverila. Pán príde, aby nás posilnil. Skúšky nebudeme ušetrení, ale v skúške nebudeme opustení. Skúšaní budeme, ale premožení nebudeme.
Keď bol Kristus na zemi, modlil sa za svojich učeníkov: „ Otče, neprosím, že by si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred zlým“ (Jn 17:15). Teraz, keď sedí po pravici svojho Otca, hovorí svojim verným: „Ja ťa ochránim“.
Nie sme to my, ktorí vo svojej sile sľubujeme Pánovi: Pane, môžeš sa na nás spoľahnúť. My aj v najťažšej hodine skúšky obstojíme. My Ti zostaneme verní.
Je to On, ktorý nám v našej slabosti sľubuje: Dieťa moje, môžeš sa na mňa spoľahnúť. Môžeš so mnou počítať i v hodine skúšky. Ja ťa ňou prevediem. Ja ťa zachovám pre seba.
Rozhodujúce nie sú naše sľuby dané Kristovi, ale Jeho sľuby dané nám. Keď sa pozriem na seba, nemám žiadnu istotu, že v hodine skúšky obstojím. Ale keď sa pozriem na Krista, rodí sa vo mne istota, že On ma zachová. Že môj život je skrytý s Kristom v Bohu. Že je v bezpečí i v nebezpečí. Moja starosť je zachovávať Pánovo slovo, Jeho starosť je zachovať mňa.
Ale čo znamená Jeho výzva, ktorú pripája k svojmu sľubu: „Pridŕžaj sa pevne toho, čo máš, aby ti nikto nevzal veniec!?“ Nezávisí nakoniec predsa len všetko od nás? Od toho, ako sa my budeme silno držať Jeho? Ako my budeme verní Jemu?
Keď prechádza otec s malým dieťaťom cez cestu, tak mu povie: Chyť sa ma za ruku a silno sa ma drž, aby ťa nezrazilo auto. Ale čo urobí otec? Vari sa spoľahne na to, ako silno sa ho bude držať jeho dieťa? Nie. Otec vezme ruku dieťaťa do svojej ruky a jeho slabú rúčku pevne zovrie vo svojej mocnej dlani.
Kristus i nám hovorí: Silno sa ma drž, aby sa ti niečo nestalo. Ale zároveň je to On, ktorý nás mocne drží vo svojej ruke. Keď prejdem „cez cestu“ bez úrazu, bez nehody, nie je to vďaka tomu, ako som sa ja pevne držal Jeho. Je to len vďaka tomu, ako On pevne držal mňa.
Zasľúbenie pre večnosť
K sľubu pre život na zemi Kristus pripája i sľub pre život v nebi: „Toho, kto zvíťazí, urobím stĺpom v chráme svojho Boha“.
Po obraze kľúča a obraze dverí prichádza v liste tretí obraz – chrámový stĺp. Obraz kľúča je symbol autority, ktorú Kristus má. Obraz otvorených dverí je symbol príležitosti, ktorú Kristus ponúka. A obraz chrámového stĺpa je symbol bezpečia, ktoré Kristus sľubuje. Ale prečo Kristus používa práve obraz stĺpa?
Mesto Filadelfia bolo často ohrozované zemetraseniami. Žiaden dom, žiadna stavba v meste nebola pred nimi v bezpečí. Ale kresťan vie o meste, ktoré už žiadne zemetrasenie neohrozí. Je to mesto jeho Boha, nový Jeruzalem, „ktorý zostupuje z neba od môjho Boha“. Kresťan vie o „chráme svojho Boha“, ktorý poskytuje úplné bezpečie. A práve v tomto meste a v tomto chráme Kristus urobí kresťana „stĺpom“.
Rozšifrujme túto reč symbolov a obrazov. Nový Jeruzalem je obraz oslávenej cirkvi vo večnosti. Boží chrám je obraz Božej prítomnosti v strede Jeho ľudu, cirkvi. Stať sa stĺpom v Božom chráme znamená mať zasľúbené miesto v Božej prítomnosti, ktoré je absolútne bezpečné, pevné a stále. Je to znovu ten istý sľub, ako v prípade ostatných listov, len vyjadrený iným obrazom. Je to sľub večného života. V tomto meste a v tomto chráme má kresťan zasľúbený večný príbytok. Slovami Ježiša Krista: „už nikdy viac odtiaľ nevyjde“. Alebo slovami Žalmistu: „Budem bývať v dome Hospodinovom dlhé časy“ (Ž 23:6).
Chrámové stĺpy neraz niesli mená slávnych víťazov. Ale kto je skutočný víťaz v živote kresťana? Kristus hovorí: „Toho, kto zvíťazí, urobím stĺpom v chráme svojho Boha…napíšem naň meno svojho Boha aj meno mesta svojho Boha- nového Jeruzalema- ktorý zostupuje z neba od môjho Boha, aj moje nové meno“. Tento „stĺp“ neponesie jedno meno, ale hneď tri mená. Nebude to meno veriaceho, ale meno jeho Boha, mesta jeho Boha a Syna jeho Boha.
Božie meno na stĺpe hovorí o tom, komu patrím. Nepatrím sebe, ale Bohu. Môj život je prepísaný na Neho. Som Jeho majetok. Preto „môj“ stĺp nesie meno svojho majiteľa, ktorým je Boh.
Meno Božieho mesta na stĺpe hovorí o tom, kam patrím. Už nie som viac duchovný bezdomovec. Mám svoj domov v meste môjho Boha. Som občan nového Jeruzalema. Som občan neba.
A meno Božieho Syna na stĺpe hovorí o tom, komu vďačím za všetko. Tomu, ktorý mi svojou obeťou na kríži otvoril dvere k Otcovi i k domovu.
Už len jedna otázka na záver: Môžem veriť týmto sľubom? Dá sa im vôbec veriť? Pozri, kto je ten, ktorý ich sľubuje.
Kristus sa na začiatku takto predstavuje: „Toto hovorí Svätý, Pravdivý.“ Jeho svätosť Ho oddeľuje od všetkého, čo je stvorené, porušené, ľudské. Jeho pravdivosť Ho robí absolútne spoľahlivým vo všetkom, čo povie a čo sľúbi. A keď mi vo svojom slove sľubuje, že i v čase najťažšej životnej skúšky ma podrží a zachová pre seba, viem, že Mu môžem veriť. A keď mi sľubuje, že jedného dňa ma privedie do Božieho mesta, kde mám svoje domovské právo, znovu viem, že Mu môžem veriť. Ako neveriť Tomu, ktorý viac miloval mňa ako svoj vlastný život? Ktorý moje meno vyryl na svojich dlaniach, aby raz svoje meno vyryl na mojom „stĺpe“?
Veď tento Svätý a Pravdivý nie je nikto iný ako môj Pán a môj Spasiteľ Ježiš Kristus.
Amen.
