1 Anjelovi cirkvi v Efeze napíš: ‚Toto hovorí ten, čo pevne drží vo svojej pravici sedem hviezd a chodí medzi siedmimi zlatými svietnikmi. 2 Poznám tvoje skutky, tvoju námahu a vytrvalosť, aj to, že nemôžeš zniesť zlých. Preskúšal si tých, čo hovoria o sebe, že sú apoštoli, a nie sú, a zistil si, že sú luhári. 3 Si vytrvalý, mnoho si zniesol pre moje meno, a neochabol si. 4 Ale mám proti tebe to, že si opustil svoju prvú lásku. 5 Spomeň si teda, odkiaľ si padol, kajaj sa a konaj prvotné skutky; inak prídem za tebou a ak sa nebudeš kajať, pohnem tvoj svietnik z jeho miesta. 6 To máš však k dobru, že nenávidíš skutky Nikolaitov, ktoré ja nenávidím. 7 Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám. Tomu, kto zvíťazí, dám jesť zo stromu života, ktorý je v Božom raji.‘
Zjavenie 2:1-7
Mesto Efez, kedysi preslávené jedným zo siedmich divov sveta – chrámom bohyne Artemis, sa pôvodne nachádzalo asi hodinu cesty od dnešného mesta Izmir na západnom pobreží Turecka. Už niekoľko desaťročí tam prebieha archeologický výskum, ktorý postupne odkrýva nové a nové architektonické skvosty tejto starovekej metropoly Malej Ázie.
Nás však natoľko nezaujíma samotné mesto ako skôr list do zboru v Efeze, ktorý Ján napísal.
Ale niekto sa môže pýtať: Aký význam má zaoberať sa týmto i ďalšími listami v knihe Zjavenia, ktoré boli napísané pred dvetisíc rokmi? Nie je to, čo robíme, len nejaká “duchovná“ archeológia, ktorá vykopáva minulosť zo záujmu o históriu?
Nie. Náš záujem o minulosť je daný záujmom o prítomnosť. Lebo listy knihy Zjavenia neboli určené len veriacim v prvom storočí, ale aj veriacim v dvadsiatom prvom storočí. Teda i nám.
Veď si všimnime adresáta listu.
Na jednej strane sú listy adresované konkrétnym zborom v konkrétnom čase a priestore. Preto Ján dostáva rozkaz: „Čo vidíš, napíš do knihy a pošli siedmim zborom, ktoré sú v Ázii“(Zj 1:11).
Na druhej strane sú listy adresované všetkým zborom všetkých čias. Preto na konci každého listu zaznieva výzva: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí zborom!“.
Čo Kristus povedal konkrétnemu zboru v prvom storočí, Duch hovorí všetkým zborom i v dvadsiatom prvom storočí. Čo platilo o siedmich zboroch vtedy, platí o cirkvi všetkých čias až dodnes.
V týchto listoch máme opis modelových situácií – opis problémov, zápasov, pokušení a kríz, ktoré sa v rôznych podobách a obmenách opakujú v dejinách cirkvi. V tomto zmysle sedem historických zborov symbolizuje všetky zbory všetkých čias. A preto špecifické posolstvo určené siedmim zborom je zároveň univerzálne posolstvo určené všetkým zborom. Je to nadčasové posolstvo, lebo autorom listov je Kristus, a nie Ján.
Prvý list je adresovaný zboru v Efeze. Efez bol v tom čase dôležitým mestom z hľadiska obchodného, kultúrneho i náboženského. Ako prvý tam priniesol evanjelium Apollo, vynikajúci rečník a intelektuál. Ale až apoštol Pavol tu po dvojročnom pôsobení založil zbor, z ktorého sa stalo misijné centrum Malej Ázie. V zbore neskôr pracoval Timoteus, Pavlov mladý spolupracovník a potom i apoštol Ján. Preto nás bude zaujímať, ako vyzerá duchovný profil zboru, v ktorom okrem iných pôsobili i dvaja apoštoli, Pavol a Ján.
Dvojaký adresát
Každý list má zvyčajne svojho adresáta. Tento list (i tie ďalšie) však nemá len jedného, ale hneď dvoch adresátov. Na jednej strane je tu oslovený celý zbor, celé spoločenstvo. Prvý adresát je teda skupinový, kolektívny. Adresát, ktorý má množné číslo.
Ale na druhej strane výzva listu je adresovaná jednotlivcom: „Kto má uši, nech počúva…“ Druhý adresát je teda individuálny. Adresát, ktorý má jednotné číslo.
Prečo má list hneď dvoch adresátov? Preto, lebo existuje dvojaká zodpovednosť. Kolektívny adresát hovorí o kolektívnej, spoločnej zodpovednosti celého zboru pred Bohom. Individuálny adresát hovorí o individuálnej, osobnej zodpovednosti každého veriaceho pred Bohom.
Niekedy sme v pokušení skryť sa za kolektívnu zodpovednosť. Robíme vinnou cirkev, alebo zbor. Ale v konečnom dôsledku pred Bohom nebude stáť ani cirkev, ani zbor, ani žiadna skupina či kolektív. Pred Bohom bude stáť každý sám za seba. I ja, i ty. Naša osobná zodpovednosť je neprenosná. Nemôžeme preniesť zodpovednosť za svoj duchovný stav na cirkev, či na zbor. Keby hneď zlyhala celá cirkev, celý zbor, pred Bohom ma to nijako neospravedlňuje. Kolektívne zlyhanie nesníma zo mňa osobnú zodpovednosť.
Ale dvojaký adresát má ešte i ďalší význam. List je adresovaný celému zboru, lebo Kristovo slovo patrí všetkým veriacim bez rozdielu. Ale kto z tohto spoločenstva sa otvorí pre posolstvo listu? Napríklad kto prijme výzvu k pokániu? Bude to celý zbor, celé spoločenstvo veriacich? Vari sa všetci naraz zmenia? Vari všetci v zbore budú robiť pokánie? Naša skúsenosť zo života cirkvi hovorí niečo iné. Preto je tu i druhý adresát.
Kristus svojím slovom oslovuje všetkých, celé spoločenstvo. Je ako rozsievač, ktorý rozsieva zrno na pôdu celého zboru. Ale jednotlivci v spoločenstve počúvajú rôznym spôsobom. Lebo pôda ich srdca má rôznu kvalitu. Niekto síce počuje, ale čo počuje, to prepočuje. Príde, počuje a odíde, akoby nič nepočul. Lebo mu to nič nehovorí. Je to človek, ktorý nemá uši na to, aby počul. Nemá uši pre Božie slovo.
Ďalší síce počuje, ale nie pre seba, ale pre druhého. Je to poslucháč, ktorý v slove nevidí seba, ale vždy niekoho iného. Podľa neho je slovo adresované jeho bratovi, alebo sestre, len nie jemu. Je to o ňom, nie o mne. Platí to pre neho, nie pre mňa. Podľa tohto poslucháča pokánie má vždy robiť ten druhý, len nie on.
Ale potom je tu iný poslucháč, iný jednotlivec, ktorý je oslovený tým, čo počul. A jeho život sa začne meniť. Tento jednotlivec, ktorý prežil zodpovednosť za to, čo počul, cez svoj premieňajúci sa život stáva sa nástrojom zmeny v zbore.
Skutočná zmena každého spoločenstva vždy začína jednotlivcami, ktorí sú tým uchom, ktoré počulo. Ak sú všetci vyzvaní k pokániu, výzvu zachytí len ten, kto má uši na to, aby počul. Len ten, kto je otvorený duchu pokánia, počuje slovo ako Božie slovo pre seba. Keď sa takýto človek začne meniť, od neho sa zmena začne šíriť ďalej. Stáva sa dobrým kvasom, ktorý môže nakvasiť celé spoločenstvo.
List je síce adresovaný celému zboru, celému spoločenstvu. Ale spoločenstvo počuje len cez jednotlivcov, ktorí sa pre slovo otvoria a svojím zmeneným životom vnášajú zmenu do celého spoločenstva. Preto sa Kristus v závere obracia na jednotlivcov a svoju výzvu individualizuje.
Nečakajme, že sa naraz zmení celý zbor, celé spoločenstvo veriacich. Skutočná zmena začína jednotlivcami. Preto je adresát dvojaký – zbor ako celok a kresťan ako jednotlivec.
Dvojaký odosielateľ
List má nielen dvojakého adresáta, ale i dvojakého odosielateľa. Prvý odosielateľ je Kristus, Pán cirkvi, ktorý sa predstavuje týmito slovami: „Takto hovorí ten, čo pevne drží vo svojej pravici sedem hviezd a chodí medzi siedmimi svietnikmi“ (Zj 2:1).
Ježiš počas svojho života na zemi zasľúbil svoju prítomnosť tam, kde budú dvaja alebo traja zhromaždení v Jeho mene (Mt 18:20). A naozaj. On plní svoj sľub. Ján vo svojom videní vidí osláveného Krista medzi svietnikmi, ktoré sú symbolom zborov, cirkvi. Kristus uprostred svojho ľudu, to je to, čo cirkev robí cirkvou. Keď je Kristus prítomný, cirkev je živým organizmom. Keď je Kristus neprítomný, cirkev je mŕtvou inštitúciou. Cirkev žije v Kristovej prítomnosti, ale umiera v Kristovej neprítomnosti.
Kristova prítomnosť je na jednej strane potešujúca, lebo je zdrojom pomoci a požehnania. On je Ten, ktorý pevne drží vo svojej pravici sedem hviezd, ktoré sú symbolom anjelov siedmich zborov (Zj 1:20). Či to znamená, že každý zbor má svojho anjela, ktorý vykonáva „strážnu“ službu nad zborom, alebo tu anjel slúži ako symbol predstaveného zboru, ktorý stojí na jeho čele ako jeho reprezentant, s istotou nevieme. S istotou však vieme, že zbor i s jeho „anjelom“ drží vo svojej pravici Kristus. Nie rímsky cisár, nie mocní tohto sveta, ale Kristus. A to je potešujúce.
Ale Kristova prítomnosť je nielen potešujúca, ale i alarmujúca. Lebo Jeho očiam, ktoré sú ako plameň ohňa, nič neunikne. Sú to oči, ktoré vidia nielen nás, ale i do nás. A preto keď povie: „Poznám tvoje skutky“, môžeme s istotou vedieť, že Jeho diagnóza nášho duchovného stavu bude neomylná. Lebo On má dokonalé poznanie človeka (Jn 2:25). On dokonale pozná mňa i teba. Na rozdiel od nás, ktorí máme veľmi nedokonalé poznanie seba. Preto musíme prísť k Nemu, lebo len tak sa dozvieme pravdu o sebe. Len tak budeme zbavení zbožných ilúzii, do ktorých neraz upadáme. Len tak budeme vyvedení z klamného sebapoznania, keď sa vystavíme bolestnej, ale zároveň uzdravujúcej pravde o nás, ktorú On vysloví. O nás ako o spoločenstve, i o nás ako o jednotlivcoch.
Ale je tu i druhý odosielateľ: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí zborom “ (Zj 2:7). Na začiatku listu hovorí Kristus, na konci hovorí Svätý Duch. Čo hovorí Duch? To isté, čo hovorí Kristus. Kde môžeme počuť, čo hovorí Kristus? V Písme, v tom, čo napísané. A kde môžeme počuť, čo hovorí Duch? Tiež v Písme, v tom, čo je napísané.
Duch nikdy nehovorí niečo iné ako Kristus. A nikdy nehovorí niečo iné ako Písmo. Duch nepridáva nič nové k tomu, čo je napísané. On berie, čo je napísané, a robí to živým a aktuálnym v každej dobe. Čo Kristus hovoril vtedy, Duch hovorí dnes.
A komu hovorí Duch? Jednotlivcom? Nie, všetkým zborom. Preto je dôležité, aby som ja ako jednotlivec dával pozor na to, čo Duch hovorí všetkým a nielen mne. Ak Duch hovorí mne niečo iné ako ostatným, potom mi to nehovorí Boží Duch, ale môj duch.
Predstavili sme si dvojakého adresáta listu i dvojakého odosielateľa listu. Pozrime sa teraz na dvojakú zvesť listu.
Dvojaká zvesť
Pochvala zboru
My si zbor v Efeze pamätáme podľa napomenutia, ktorého sa mu dostalo. Ale tým tomuto zboru krivdíme. Kristus začína pochvalou zboru. A nie je toho málo, za čo zbor chváli.
Služba
Prvé, čo charakterizuje zbor v Efeze, je usilovná služba. „Poznám tvoje skutky, tvoju námahu…neochabol si “, hovorí Pán. Veriaci v Efeze neboli sviatoční či nedeľní kresťania, ktorí prišli na bohoslužby raz za týždeň a potom od pondelka do soboty žili pre svoje veci a svoje záujmy. Neboli to ani konzumní veriaci, ktorí chceli stále len prijímať a nechať si slúžiť. Neboli to ani diváci, ktorí sedeli v hľadisku a buď tlieskali, alebo pískali podľa toho, ako sa darilo tým niekoľkým jednotlivcom na pódiu. Veriaci v Efeze pochopili život ako službu svojmu Pánovi. Námaha, úsilie, obetavá práca– to je prvá charakteristika tohto zboru. Bolo to pracovité, na službu orientované spoločenstvo.
Ich pracovné nasadenie by sme im mohli len závidieť. Dnes mnohé zbory trpia nedostatkom ochotných ľudí priložiť ruku k spoločnému dielu. Potom niekoľkí robia prácu za všetkých. Nie div že v duchovnej práci je toľko vyhorených ľudí! Ale nejde o to, aby niekoľkí robili všetko, ale aby všetci robili niečo.
Vytrvalosť
Druhé, čo zbor charakterizuje, je jeho vytrvalosť, ktorú Pán dvakrát zdôrazňuje: „Poznám tvoju vytrvalosť“. A znovu: „ Si vytrvalý“.
Čo je vytrvalosť? Je to niečo, čo trvá. Napríklad keď naša práca, námaha, úsilie, ktoré vynakladáme, nemá len príležitostný, ale trvalý charakter. Čo začneme, v tom i vytrváme.
Veriaci v Efeze neboli ľudia, ktorí sa pre niečo nadchli, ale pri prvých prekážkach sa hneď vzdali. Ochabli a zhasli ako svieca, zhoreli ako slama. Nie. Oni začali a napriek ťažkostiam a prekážkam neúnavne pokračovali ďalej, takže Pán hovorí zboru: „a neochabol si“. To je výdrž i napriek problémom a protivenstvu.
Je vždy ľahšie začať ako vytrvať. Je vždy ľahšie zahorieť ako horieť. Ale ráta sa nie príležitostné nadšenie, ale stála, verná a vytrvalá služba.
Vernosť pravde
Tretia vec, ktorá charakterizuje toto spoločenstvo, je vernosť pravde, ktorá sa prejavila ich zápasom o čistotu biblického učenia – evanjelia.
Keď sa pred časom apoštol Pavol lúčil so staršími efezského zboru, varoval ich pred príchodom falošných učiteľov: „Po mojom odchode vojdú medzi vás draví vlci, ktorí nebudú šetriť stádo“ (Sk 20:29). A vlci sú už tu. Mikulášenci – pravdepodobne nazvaní podľa svojho vodcu Mikuláša, sa vydávali za apoštolov. Nárokovali si apoštolskú autoritu, ktorá prináležala len úzkej skupine dvanástich Ježišových učeníkov a neskôr i apoštolovi Pavlovi. To bola duchovná trúfalosť, s akou sa neraz v cirkvi stretávame i dnes. Veď samozvanými „apoštolmi“ sa dejiny cirkvi v 20. storočí len tak hmýria!
Čo urobili veriaci v Efeze? To najlepšie, čo mohli urobiť: „ Preskúšal si tých, čo hovoria o sebe, že sú apoštolmi a nie sú a zistil si, že sú luhári“ (Zj 2:2). Na rozdiel od naivity mnohých dnešných kresťanov veriaci v Efeze sa nebáli skúmať tvrdenia týchto učiteľov. Porovnali ich učenie s učením pravých apoštolov a dospeli k záveru, že sú luhári.
Za každým luhárom však stojí luhár s veľkým L, diabol. Ježiš ho nazval otcom lži, teda pôvodcom, autorom lži. Preto zápas s falošným učením je zápas s mocou temnosti, s diablom, ktorý sa vydáva za anjela svetla. Ale tento zápas zbor víťazne vybojoval vďaka tomu, že mal biblické myslenie. A Pán ho za to chváli. Pripisuje to zboru k dobru, že falošných učiteľov nezniesol vo svojom strede: „..nemôžeš zniesť zlých“. Tí, ktorí vedeli zniesť i utrpenie pre Pána, nevedeli zniesť ľudí, ktorí priniesli falošné učenie do zboru.
Nie každá neznášanlivosť je zlá. Jestvuje neznášanlivosť, ktorá je kresťanskou cnosťou. To je prípad neznášanlivosti veriacich v Efeze.
V dnešnom pluralistickom, postmodernom svete, ktorý sa klania modle tolerancii, by mnohí hodnotili ich postoj ako netolerantný. Lebo dnes už mnohým na pravde nezáleží, ani v cirkvi. A výsledok je katastrofálny…
Ale odkaz zboru v Efeze dnešnej cirkvi je jednoznačný: Lož sa nedá tolerovať, lebo na pravde záleží. V otázke pravdy neexistujú kompromisy. Môžete vyjednávať o čomkoľvek inom, len nie o pravde.
Na prvý pohľad tu máme učebnicový, v mnohom ohľade priam vzorový príklad zboru, ktorý sa vyznačoval usilovnou službou, vytrvalosťou a vernosťou pravde. Veľa vecí v živote zboru hovorí v jeho prospech. Jedna vec však hovorí v jeho neprospech. Len jedna, ale tá najdôležitejšia. Preto po pochvale prichádza napomenutie.
Napomenutie zboru
Napomenutie zo strany Krista má charakter obžaloby: „Ale mám proti tebe…“ Ľudia môžu mať všeličo proti nám. Ale to nás až tak nemusí zaujímať. Niečo celkom iné je, keď má niečo proti nám Kristus. To je vážne. To nás musí zaujímať. Lebo Jemu sa budeme zodpovedať za svoj život, nie ľuďom.
Ale je možné byť spoločenstvom, alebo kresťanom bez toho, aby som vedel, že Kristus má niečo proti mne? Áno, je. Keby Kristus neprišiel so svojou diagnózou zboru prostredníctvom svojho slova, veriaci v Efeze by i naďalej žili v presvedčení o svojom duchovnom zdraví. Preto je dôležité pravidelne prichádzať k Jeho slovu s otázkou: Pane, máš niečo i proti mne? Ak áno, ukáž mi to. Mne ako jednotlivcovi. I nám ako spoločenstvu viery.
Z čoho Pán cirkvi obviňuje cirkev v Efeze? Zo straty prvej lásky: „opustil si svoju prvú lásku“ (Zj 2:4). Na jednej strane Kristus hovorí o nenávisti, za ktorú zbor chváli: „To máš však k dobru, že nenávidíš skutky Nikolaitov, ktoré i ja nenávidím“. Na druhej strane hovorí o strate lásky, za ktorú zbor karhá.
Zbor nenávidel falošné učenie, a to bolo dobré. Ale táto nenávisť k herézii nebola vyvážená láskou ku Kristovi. A to bolo zlé. Vernosť biblickej pravde, horlivosť za čistotu učenia je chvályhodná. Ale ľahko môže viesť k mŕtvej ortodoxii. Môžeme byť pyšní na čistotu učenia a pritom byť chladní vo vzťahu ku Kristovi. Môžeme milovať pravdu a bojovať za pravdu a pritom nemilovať Pravdu, ktorou je Kristus.
Ale naša láska má patriť Osobe, nie pravde. Má patriť Učiteľovi, nie učeniu. Lásku k Nemu nič nenahradí. Ona je jednoducho nenahraditeľná. A keď chýba, Kristus to nestrpí. Ako by aj mohol, keď cirkev je Jeho nevesta a On je jej Ženích?!
A tak tu každý z nás stojí pred veľmi vážnou otázkou: Čo sa stalo s mojou prvou láskou? Prvá láska je láska našich začiatkov chodenia s Kristom. Vtedy, keď sme sa stretli s Kristom, keď nás prijal na milosť ako stratených, špinavých bedárov a žobrákov. Keď nám daroval svoju spásu. Keď nás ako Ženích našej duše vzal do svojho náručia a objal so slovami: Milujem ťa večnou láskou, si navždy môj, si navždy moja. A my – premožení Jeho láskou sme odpovedali: Aj my ťa milujeme.
Aký nám bol vtedy vzácny! Aké nám bolo vzácne všetko, čo nám daroval! Ako sme sa radovali z Neho v Jeho prítomnosti! S akou radosťou sme chodili do spoločenstva Jeho ľudu! S akou radosťou sme si otvárali Písmo! Ako vtedy všetko ostatné vybledlo v porovnaní s tým, čo sme našli v Ňom! To boli naše začiatky.
Ale čo sa stalo odvtedy? To, čo sa žiaľ bežne stáva v manželstve medzi mužom a ženou. Prvá láska ochladne, vzájomná pozornosť opadne. Do vzťahu sa vkradne chlad. Už sa neradujú jeden z druhého. Už to nie je také, aké to bolo kedysi na začiatku. Už nie sú si takí vzácni ako kedysi. Už zostali len manželské povinnosti, z ktorých sa vytratila láska. Po rokoch zisťujú, že žijú vedľa seba ako dvaja cudzinci pod jednou strechou. Vernosť ešte zostala, ale láska sa už vytratila.
Ježiš raz povedal, že ochladne láska mnohých. To sa stalo i v Efeze. Kristus nevyčíta zboru: Už ma vôbec nemiluješ. On hovorí: Už ma nemiluješ tak ako kedysi. Už nie som láskou tvojho života.
Kristus nechce v prvom rade našu službu, ale naše srdce. Lebo služba Pánovi sa ľahko môže stať náhradou za lásku k Pánovi. Kde chýba prvá láska, tam sa vytratila podstata. A vtedy je všetko zbytočné – i horlivá služba, i horlivý zápas o čistotu evanjelia.
Služba je dôležitá. Pravda je ešte dôležitejšia. Ale láska je najdôležitejšia. Lebo láska dáva hodnotu všetkému, čo robíme. A naopak – strata lásky robí všetko bezcenným (1Kor 13:2).
Prípad veriacich v Efeze nám ukazuje, že náš vzťah s Kristom neohrozujú len viditeľné pády do telesných hriechov, ktorých sme si vedomí. Náš vzťah s Kristom oveľa viac ohrozujú neviditeľné pády do duchovných hriechov, ktorých nie sme si vedomí. Jedným z najväčších pádov je odpadnutie od prvej lásky. To si druhí okolo nás vôbec nemusia všimnúť. My môžeme byť naďalej horliví v službe i horliví v obrane evanjelia. Ale Kristus si to všimne. Tak ako si ochladnutie našej lásky v manželstve všimne náš partner.
Náprava
Ako obnoviť prvú lásku vo svojom živote? Kristus hovorí: „Spomeň si teda, odkiaľ si vypadol“. Duchovná obnova v živote človeka začína tým, že sa človek vráti na miesto prvej lásky. Kde je to miesto? Pod krížom Ježiša Krista. Tam sa zrodila naša prvá láska k Nemu. Lebo tam sme sa stretli s Jeho láskou k nám.
Keď chcem zapáliť drevo, musím ho priložiť na oheň. Lebo drevo sa zapaľuje od ohňa. Keď chcem „zapáliť“ svoje srdce, musím ho priložiť na oheň Božej lásky. Lebo srdce sa zapaľuje láskou len od ohňa Božej lásky. A ten horí na Golgote.
Aby sa obnovila moja láska ku Kristovi, musím si pripomenúť Jeho lásku ku mne. Pod Jeho krížom som spoznal, ako som Ním prijatý, milovaný, omilostený a zachránený. A tam, pri stretnutí s Jeho láskou ku mne sa zrodila i moja láska k Nemu. Tá prvá láska – vrúcna, čistá, vďačná láska.
Kristus hovorí: Pripomeň si, ako vyzerali tvoje začiatky chodenia so mnou v minulosti. A čiň pokánie z toho, ako vyzerá tvoje chodenie so mnou v prítomnosti. “Kajaj sa…!“
Na čom sa ukáže, že sme robili pokánie? Na ovocí pokánia: „Čiň prvé skutky“. K prvej láske patria i prvé skutky. Skutky, ktorých jediným motívom je láska ku Kristovi. Je to poslušnosť, ktorá vyviera z lásky a nie len z povinnosti. Kristus povedal: „Keď ma milujete, zachovávajte moje prikázania“ (Jn 14:15).
Lebo ak nie…
Čo sa stane, ak zbor neposlúchne výzvu k pokániu? „Prídem za tebou a pohnem tvoj svietnik z jeho miesta“.
Poslaním zboru ako svietnika je svietiť. Ale kde niet lásky, tam niet ani svetla. Len keď láska zboru horí, jeho svetlo svieti. Pohnúť svietnikom znamená vziať zboru jeho poslanie – poslanie byť svetlom vo tme tohto sveta. Zbor môže existovať i ďalej. Všetko môže fungovať tak ako predtým. Ale keď zbor príde o svoje poslanie, stratí zmysel svojej existencie. To je súd Pána cirkvi nad zborom, ktorý sa nenavráti k prvej láske – Pán mu odníme jeho poslanie v tomto svete. Svietnik už nesvieti, svetlo zhaslo a nastala tma…
Ak áno…
Po varovaní nekajúcnym Kristus pripája zasľúbenie kajúcnym: „Tomu, kto zvíťazí, dám jesť zo stromu života, ktorý je v Božom raji“.
Strom života z prvej knihy Biblie (Gn 2:9) sa v poslednej knihe Biblie stáva symbolom večného života. Prístup k stromu života, ktorý bol na začiatku človeku po páde zakázaný, na konci je vykúpenému človeku dovolený. Prístup, ktorý znamená dar večného života.
Čo môže byť väčšou odmenou pre človeka, pre ktorého je Kristus láskou jeho života, ako večné spoločenstvo s Ním?
Záver
Prišli sme na koniec listu. Ale pre nás sa tým nič nekončí, len začína. Lebo teraz už nejde o veriacich v Efeze, ale o nás. Ide o to, či sa medzi nami nájdu ľudia, ktorí majú uši na to, aby počuli. Ľudia, ktorí sa otvoria duchu pokánia. Ľudia, ktorých začne hlboko znepokojovať, že ich láska ku Kristovi ochladla.
Keď sa takíto ľudia nájdu, vtedy je nádej, že oni svojím zmeneným životom vnesú zmenu do spoločenstva, v ktorom žijú. Že tí, ktorí znovu zahoria prvou láskou, zapália aj druhých. Veď len ten, kto horí, môže zapáliť iných.
Kto z nás bude tým, kto má uši na to, aby počul? Budeš ním ty? Budem ním ja? Kiež by si ním bol ty i ja. Kiež by sme nimi boli obaja.
Amen.
