Recenzia knihy WRIGHT, N. T. PAVOL – život a dielo apoštola národov. Bratislava: Porta libri, 2021. ISBN 978-80-8156-237-2.
Držím v rukách štvrté dielo z edície veľkých životopisov z dielne vydavateľstva Porta libri a vďačne blahoželám vydavateľom zato, že nám poskytujú nielen „veľké“ životopisy, ale že sú to zároveň aj životopisy veľkých ľudí. Nuž, a ktorý by bol ešte väčší než Pavol, apoštol národov? Navyše, na svete je len málo znalcov, ktorí by dokázali napísať Pavlov životopis tak verne, ale zároveň aj tak zaujímavo ako N. T. Wright.
Wright si kladie za cieľ „preniknúť do mysle, chápania, ambícií (ak je to vôbec správne slovo) apoštola Pavla, predtým známeho pod menom Saul z Tarzu“ (s. 16). Je presvedčený, že „Pavol nastavuje zrkadlo nášmu svetu, tak ako ho nastavoval tomu svojmu – prostredníctvom otázok a vážnych výziev. Táto kniha, Pavlov životopis, je pokusom odpovedať na tie otázky“ (s. 18).
Začína výchovou Pavla ako mladého Žida v Tarze a vedie čitateľa celým jeho životom až do posledných chvíľ pred smrťou. Autor rozdelil svoje dielo do troch (nerovnakých) častí: Začiatky Pavlovho života, Pavlove misijné cesty (Kráľov posol) a posledné roky (More, šíre more).
V prvej časti nás Wright vedie od Pavlovej (vtedy ešte Saulovej) mladosti vrátane jeho obrátenia. Hoci mnohé opisy tohto obdobia sú autorove osobné domnienky, ale tie vychádzajú z Wrightových dôkladných znalostí židovských tradícií a historických reálií, ktoré viedli k Pavlovej horlivosti, obráteniu na ceste do Damasku a ceste do Arábie, čo všetko preformovalo celý Pavlov svetonázor.
V druhej časti, ktorá má najväčší rozsah, nás autor sprevádza Pavlovými misijnými cestami po starovekom Stredomorí. Počas toho, ako chodíme po stopách Pavla v týchto mestách, nás Wright zasvätene uvádza do dôležitých podrobností o náboženskom, spoločensko-ekonomickom a politickom živote navštevovaných miest, a tým nám pomáha lepšie rozumieť situáciám, s ktorými sa Pavol musel vyrovnávať. Wright zvýrazňuje nedorozumenia a utrpenie, ktoré Pavol zažíval v Tesalonike, Efeze a Cezárei, ktoré tiež formovali Pavlovu teológiu a dôvody, ktoré ho viedli k písaniu listov do prvých zborov.
V tretej časti sa autor sústreďuje na posledné roky Pavlovho života. Dosť podrobne preberá Pavlovu cestu do Ríma a špekuluje o tom, čo sa dialo po príchode tam. Dostal sa aj do Španielska? Ak áno, kam išiel potom? Wrightove úvahy o tom sú len špekulácie, ale poskytujú prijateľné alternatívy toho, čo sa mohlo diať. Na záver autor presúva našu pozornosť od Pavla, ktorý víťazne zaviedol a rozšíril toto Ježišovo hnutie v celom grécko-rímskom svete 1. storočia a ukazuje nám zraniteľného aj tvrdohlavého človeka, ktorý tiež potreboval milosrdenstvo a láskavosť priateľov. To všetko obohatí a prehĺbi naše porozumenie, keď budeme čítať Pavlove listy.
Wright je kontroverznou postavou tak medzi učencami v akademickom rovnako ako medzi pastormi v cirkevnom prostredí. Takmer všetci sú nadšení z jeho kľúčového diela o historicite vzkriesenia[1]. Pre všetkých sú veľkým požehnaním mnohé aspekty Wrightovej (a Pavlovej!) biblickej teológie. Na s. 29 dokonca píše:
Naprieč všetkými židovskými spismi vtedajšej doby (približne z dvoch storočí pred Pavlom a dvoch storočí po ňom) nachádzame zmienky o tom, že veľký počet Židov z mnohých rôznych prostredí nevnímal Písma primárne ako zbierku pravidiel a dogiem, ale ako jeden veľkolepý príbeh ukotvený v knihách Genezis a Exodus, v Abrahámovi a Mojžišovi. Saulova Biblia nebola primárne súborom žiarivých fragmentov, útržkov izolovanej múdrosti. Bol to naratív ukotvený v stvorení a zmluve, načahujúci sa vpred do temného neznáma.
Pavla nám predstavuje ako človeka, ktorého celá bytosť bola priam presiaknutá Písmom: „Ja vám viem dokázať, že čo sa stalo prostredníctvom Ježiša a čo sa deje prostredníctvom mojej práce, odjakživa predpovedali Písma Izraela“ (s. 148). Stačí nám aj letmý pohľad do Poznámok na konci knihy, aby sme videli, že aj pre takého akademika, akým Wright nepochybne je, hrali druhotné zdroje takmer zanedbateľnú rolu. Svedčí to o Wrightovom presvedčení: „Pavlove listy stále považujem za súčasť Svätého písma“. Stále si myslím, že modlitba a viera sú kľúčovou a neoddeliteľnou súčasťou snahy o ich pochopenie, tak ako sú hodiny klavíra dôležité pre pochopenie Schubertovho Impromptu“ (s. 20).
Pozoruhodný je Wrightov dôraz na definitívne víťazstvo ukrižovaného, vzkrieseného a vyvýšeného Ježiša nad „mocnosťami zla“ (napr. s. 148, ale aj jeho osobná skúsenosť v efezskom väzení – s. 236-241). Vynikajúca je aj Wrightova kritika teológie vytrhnutia/uchvátenia (s. 201-205).
Pre mnohých (vrátane mňa) sú neprijateľné Wrightove názory o ospravedlnení hriešnika, skutkoch viery a o poslednom súde.
To je len niekoľko príkladov, že keď Wright „prenikol do mysle, chápania, ambícií apoštola Pavla“, tak nám vlastne podáva svoje vlastné chápanie. Varuje pred historickou psychológiou (s. 50), ale sám ju často používa. Snáď najevidentnejšie je to pri vysvetľovaní Pavlovho zážitku pred Damaskom, hoci píše, že „toto nie je psychoanalýza. To je história“ (s. 54). Je to veľmi zaujímavé, ale odkiaľ vzal Wright, že Saul cestou do Damasku rozjímal práve o Ezechielovom videní (Ez 1), a dokonca že očami svojej mysle postupoval od kolies smerom hore k bytosti, ktorá sa na tom voze vezie? Možno áno, ale možno aj nie. Naopak je divné, že Wright nehovorí o Ježišovi, ktorý Saula oslovil priamo z neba.
Keď sme už pri Saulovom obrátení, aj tu si všimnime, že Wright definuje mnohé základné pojmy po svojom. Podľa Wrighta to nebolo Saulovo obrátenie od judaizmu ku kresťanstvu, ale obrátenie od (zmluvného) sľubu k jeho naplneniu. Je to tak, ale nevyjadruje to komplexný obsah pojmu obrátenia v onom „veľkolepom príbehu“ Písma.
Ďalším takým pojmom je Wrightova definícia gréckeho slova pistis. Prekladá ho ako „lojálnosť“, „vernosť“ (s. 91). Aj to je pravda, ale nie celá. Táto „lojálnosť“ bola podľa Wrighta odznakom zmluvy. A už sme pri hlavnom argumente tzv. novej pavlovskej perspektívy. Redefinovaním pojmov dikaios, dikaiosyne (spravodlivý, ospravedlnenie), ktoré Wright (s. 139-141) považuje nie za morálne ale za vzťahové pojmy, umožňuje Wrightovi hovoriť už nie o ospravedlnení vierou, ale o „ospravedlnení lojálnosťou“ (s. 359). Podľa Wrightovej interpretácie Pavlovho učenia o ospravedlnení išlo o Božie prehlásenie, že ten či onen človek je príslušníkom jedinej Božej rodiny/ľudu, ktorý Boh zasľúbil Abrahámovi. Byť Bohom ospravedlnený znamená podľa Wrighta byť považovaný za príslušníka Božieho zmluvného ľudu (ss. 354-357). Takmer všetok dôraz položil na horizontálnu úroveň, t.j. zmierenie medzi dovtedy rozdelenými ľuďmi. Tu nemám priestor venovať sa tomuto problému hlbšie[2]. Netvrdím, že Wright sa mýli, len to, že vynecháva iné podstatné prvky biblického učenia o ospravedlnení, predovšetkým vertikálnu úroveň zmierenia vzbúrených ľudí s Bohom. John Stott tomuto venoval svoju najdôležitejšiu knihu Kristův kříž[3]. Pavol teda podľa Wrighta nebol luterán (s.356). Áno, lenže ja sa stále domnievam, že Luther bol dôslednejším študentom Pavla, než Wright.
Wright zvykne biť zdochnutého (alebo aspoň zdochýnajúceho koňa). Napr. na s. 104 píše: „Veľa rokov som sa domnieval (a mnohí čitatelia sa doteraz domnievajú), že ide len o to, aby ľudia „verili“ v tohto Ježiša, aby boli „spasení“ a mohli „ísť po smrti do neba“.“ Nuž, ja som sa od svojho obrátenia pred viac ako 50 rokmi nedomnieval, že ide len o to. Takí ľudia iste existujú, ale tí asi nečítajú Wrightove knihy.
Pre mňa sú to vážne výhrady, ale tie neberú moju radosť z čítania tejto knihy. Statí, ktorými som bol nadšený, je oveľa viac než týchto, s ktorými nesúhlasím. Napríklad Wrightov historický opis a vysvetlenie Pavlovej obrannej reči (zo Skutkov 17) na súdnom procese aténskeho Areopágu (s.177-188) je taký vzrušujúci, že už len táto jedna kapitola stojí za nákup celej knihy. Pre mňa však najpríťažlivejšou črtou celej knihy je to, ako Wright vykreslil Pavla ako osobu: reálneho človeka s kladmi aj zápormi, s nádejami a obavami, s vášňou k poslaniu aj vášňou k modlitbe. Nie je to teológ v zámku zo slonoviny či evanjelista na steroidoch, ale komplikovaná ľudská bytosť. Vidno to vo Wrightovom dohade o Pavlovej smrti:
Modlí sa tú modlitbu (1Kor 8:6) znova a znova. Modlí sa tak, ako dýcha. Modlí sa ju duchom z hlbín svojho vnútra. Znova vyhlasuje svoju pistis, svoju lojálnosť, svoju lásku. Jeden Boh, jeden Pán. Jeden. Cieľom jeho celoživotného diela bolo svedčiť, otvorene a slobodne, o Božom kráľovstve a Ježišovom panstve, a to teraz robí v modlitbe ako kat vyťahuje svoj meč. Milovať budeš Jedného Boha celým svojím srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou. A nakoniec svojím vlastným životom (s. 376).
Čítajte túto knihu s otvorenou (a kritickou!) mysľou, ale čítajte a odporúčajte jej čítanie ďalším. Nikto sa pritom nebude nudiť. Často budete nadchnutí Wrightovými brilantnými prirovnaniami a najmä zatúžite aj vy napodobňovať Pavla tak, ako on napodobňoval Krista (1Kor 11:1)!
[1] WRIGHT, N.T. The Resurrection of the Son of God. London: SPCK, 2003
[2] Aj náš autor sa tomu podrobne venuje vo viacerých spisoch a naposledy vo veľkej monografii WRIGHT, N.T. Paul and the Faithfulness of God. London: SPCK, 2013. Už predtým na „novú pavlovskú perspektívu“ reagovali v dvojzväzkovom vedeckom zborníku CARSON, D.A, O´BRIEN, P.T. a SEIFRID, M.A. eds. Justification and Variegated Nomism. Grand Repids: Baker, 2001 a 2004.
[3] STOTT, J.R.W. Kristův kříž. Bratislava: Porta libri, 2003
Vydavateľstvo: Porta libri
Formát: 164 x 235 mm, pevná väzba s prebalom, farebná obálka
Jazyk: slovenčina
ISBN: 978-80-8156-237-2
Rok vydania: 2021
Počet strán: 400
