Kto je/sú autor/i Biblie?
Kresťania 1800 rokov považovali Bibliu za inšpirované Božie slovo. Vždy sa našli aj takí, ktorí toto spochybňovali, ale masívnejšie sa to deje až za ostatných 200 rokov. Biblia je Božie slovo. Ona sama hovorí: Celé Písmo je Bohom vnuknuté (theopneustos=vydýchnuté) a užitočné na učenie, karhanie, nápravu a výchovu v spravodlivosti, aby Boží človek bol dokonalý a pripravený na každé dobré dielo (2Tim 3:16-17). To znamená, že biblickí pisatelia napísali to, čo chcel Boh, aby písali. Preto tvrdíme, že čo Biblia hovorí, to Boh hovorí. B. B. Warfield pred 100 rokmi dokázal, že v Novej zmluve výraz „Písmo hovorí“ je to isté ako „Boh hovorí.“ Toto nazývame verbálnou inšpiráciou. To znamená, že Boh inšpiruje slová/text Písma.
Musíme však udržiavať napätie: Na jednej strane prijímame Bibliu ako Božie slovo. Na druhej strane keď ju čítame, stretávame sa aj s problémami (Ž 75:4 zem stojí na stĺpoch). Toto napätie vyjadrujeme dvojitým autorstvom Písma: Biblia je slovom Boha v slovách ľudí. Spája sa v ňom autorstvo Boha aj ľudí. Títo ľudia nie sú iba pisármi, ale skutočnými autormi. Preto sa domnievame, že kľúčom k správnemu názoru na Písmo je uchovávať napätie medzi jeho Božskou a ľudskou stránkou.
Keď uvažujeme o inšpirácii Biblie, musíme rozlišovať medzi tým, čo je Biblia (Božie slovo) a ako bola konkrétna časť Písma napísaná (Izaiáš, Jeremiáš atď. prijali prorocké výroky od Boha. Dávid prosí o odpustenie v Ž 51. Pavol reaguje na správy zo zborov).
Čo znamená „Božie slovo“?
Biblia je slovo Boha, ale slovo Boha nie je iba Biblia. Okrem Biblie je Božím slovom aj:
♦ Večné Slovo (Jn 1:1)
♦ Vtelené Slovo (Jn 1:14)
♦ Viditeľné slovo – sviatosť krstu a Večere Pánovej.
Prečo máme považovať Bibliu za Božie slovo?
a/ Ježiš považoval Písmo (SZ) za autoritatívne slovo Boha, ktoré stojí nad ľudskou tradíciou a musí sa naplniť (Mt 19:4-5; Mk 7:13; 12:24; Lk 4:1-12; Jn 10:35).
b/ Učenie nz autorov (2Tim 3:16; 2Pt 1:20-21; Sk 1:16; Heb 3:7; 1Pt 1:10-12).
♦ ak sa Boh rozhodol poskytnúť autoritatívnu písomnú interpretáciu svojho zjavenia izraelskému národu, tak oprávnene sa domnievame, že neurobil nič menej pri svojom vrcholnom zjavení svojho Syna (Heb 1:1-2).
♦ Novozmluvní pisatelia si uvedomovali, že píšu Písmo.
♦ Pavlove listy sa už v Novej zmluve (2Pt 3:16) považovali za Písmo spolu so Starou zmluvou.
c/ Tradícia a skúsenosť
♦ Do 19. storočia sa Biblia všeobecne považovala za inšpirované a neomylné Božie slovo.
♦ Svetové štatistiky aj sekulárni sociológovia svedčia, že kresťanská duchovnosť a rast sú priamo úmerné dôvere Písmu ako Božiemu slovu.
Toto dokazuje, že Boh sám je oddaný svojmu Písmu, ešte aj vtedy, keď niektoré cirkvi nie sú.
d/ Svedectvo Svätého Ducha. Primárnym základom našej istoty, že Biblia je Božím slovom, je Svätý Duch, ktorý k nám hovorí skrze slová Biblie, a ktorý nám otvára oči, aby sme videli, že to je Božie slovo.
Biblia je Božím slovom v slovách ľudí
Biblia je slovom Boha, ale zároveň aj slovami Izaiáša, Marka, Pavla a ďalších. Oni všetci sú skutočnými autormi, nielen pisármi, ktorí písali diktát. Biblia má božského Autora a ľudských autorov. To neznamená, že Biblia je sčasti Božím slovom a sčasti ľudskými slovami.
Nie je to ani tak, že Boh dával myšlienky a ľudskí autori formulovali slová. Aj slová sú od Boha: Pavol hovorí, že hovoril, nie však naučenými slovami ľudskej múdrosti, ale tými slovami, ktoré učí Duch (1Kor 2:13).
Zároveň však celá Biblia je ľudským slovom. Ešte aj porocké výroky uvedené takto hovorí Hospodin, sú napísané Jeremiášovým, či Ozeášovým štýlom. Na druhej strane celá Biblia je Božím slovom, dokonca aj nanajvýš „ľudská“ kniha Kohelet-Kazateľ.
Biblia teda nie je sčasti božská a sčasti ľudská, ale plne ľudská a plne božská (pozri Jer 1:1-2; Lk 2:22-23). B. B. Warfield toto dvojité autorstvo vysvetľoval pojmom concursus (=súbežnosť).
Príklad: Boh dáva vieru, ale človek verí. Podľa Flp 2:12-13 my máme pracovať na svojej spáse, ale Boh pôsobí, že svoju spásu chceme i konáme.
Takže: Celá Biblia je Božím slovom – aj jej „najľudskejšie“ časti – a celá Biblia je napísaná ľuďmi – aj Božie výroky.
Preto musíme veriť všetkému, čo vyučuje, poslúchať všetko, čo požaduje a dôverovať všetkému, čo prisľubuje.
Namiesto záveru:
Ak kresťania žili 18 storočí s takýmto presvedčením o Biblii, tak prečo majú s týmto problém dnešní kresťania?
Aj ľudia, ktorí sa považujú za kresťanov, alebo aspoň za dedičov kresťanskej kultúry, prevzali ideológiu vedeckosti (scientizmu). Prejavuje sa to predovšetkým v dvoch smeroch:
1. Títo kresťania zavrhli predstavu, že svet a ich život je určovaný osobným Bohom, ktorý nám v Biblii predstavuje seba a svoje zámery. Súčasný individualistický človek odmieta autoritu, ktorá je mimo neho. Sme určovaní neosobnými génmi. Na túto neosobnú determinovanosť odpovedajú ľudia horúčkovitým presadzovaním ľudskej slobody. Ľudia, ktorí sú určovaní svojimi génmi, si myslia, že oni tie gény dokážu určovať. Je to absurdné, ale nič iné im neostáva, ak odmietnu zveriť svoj život Bohu, ktorý ich z lásky stvoril, z lásky vykúpil, s láskou ich prostredníctvom svojho slova vedie znova k sebe.
2. Epistemologická skepsa: Mnohí ľudia a všetci kresťania si do 18. st. uvedomovali, že všetko veľké a dôležité, čo vedia, im bolo zjavené – Bohom v Biblii. Od 18. st. sa zdroj poznania presunul na človeka a na metódy, ktoré na získavanie poznatkov používa. Aj skúmatelia Biblie si mysleli, že dôsledným používaním správnych metód (historických, kritických, literárnych, sociologických) spoznajú Pravdu, ktorá je v Biblii skrytá. Keďže sa toto nepodarilo vo vede všeobecne ani v teológii konkrétne, tak prevládla súčasná (postmoderná) skepsa: „Ak nemôžeme poznať všetko a dokonale, tak vlastne nevieme nič. Preto je nezmyselné hovoriť o pravde – a najmä a absolútnej Pravde.“
Ľudské poznanie je obmedzené našou konečnosťou a porušené naším hriechom. Iba Božie poznanie je absolútne (1Kor 13:9). On nám ani v Biblii nehovorí všetko, čo sa vedieť dá, ale všetko, čo sa vedieť má: Skryté veci patria Hospodinovi, nášmu Bohu, ale veci zjavené naveky patria nám a našim synom, aby sme plnili všetky slová tohto zákona (Dt 29:28)!
