Rada pre svätých I.

Dovoľte mi nakoniec prehovoriť k tým, ktorí sa modlia. Verím, že niektorí, ktorí to čítajú, dobre vedia, čo je to modlitba a majú ducha synovstva. Všetkým týmto ponúkam pár bratských slov rady a povzbudenia. Bolo nariadené, aby kadidlo obetované vo svätostánku bolo vyrobené určitým spôsobom — nemohlo to byť akékoľvek kadidlo. Pamätajme na to a buďme opatrní ohľadom toho, za čo a ako sa modlíme.

Bratia, ktorí sa modlíte, ak niečo viem o srdci kresťana, viem, že často ste chorí zo svojich vlastných modlitieb. Nikdy nevstupujete tak úplne do apoštolových slov: „Ak chcem robiť dobro, mám v dosahu len zlo.“ (Rim 7:21), ako keď ste na kolenách. Dokážete porozumieť Dávidovým slovám: „Nenávidím márne myšlienky“ (Ž 119:113, angl. preklad). Dokážete súcitiť s obráteným Hotentotom, ktorého počuli modliť sa: „Pane, zachráň ma od všetkých mojich nepriateľov a predovšetkým od toho zlého človeka — mňa samotného.“ Je iba málo Božích detí, pre ktorých čas modlitby nie je časom zápasu. Diabol nás obzvlášť nenávidí, keď nás vidí na kolenách. Napriek tomu verím, že modlitby, ktoré nám nespôsobujú žiadne problémy, by sme mali vnímať s veľkou nedôverou. Verím, že sme často slabí sudcovia dobroty našich modlitieb a že modlitba, ktorá nás najmenej teší, často najviac poteší Boha. Dovoľte mi teda, ako spoločníkovi v kresťanskom boji, ponúknuť vám pár slov povzbudenia. Aspoň jednu vec všetci cítime — musíme sa modliť. Nemôžeme to vzdať. Musíme pokračovať.

Postavenie

Dávam teda do pozornosti dôležitosť úcty a pokory v modlitbe. Nikdy nezabudnime, kto sme, a aké slávnostné je hovoriť s Bohom. Dajme si pozor, aby sme sa do Jeho prítomnosti nehrnuli ľahostajne a ľahkovážne. Povedzme si: „Som na svätej pôde. Toto nie je nič iné ako nebeská brána. Ak nemyslím vážne to, čo hovorím, zahrávam si s Bohom. Keby som nevidel vo svojom srdci neprávosť, Pán by ma nevyslyšal.“ Majme na pamäti Šalamúnove slová: „Neprenáhli sa ústami a srdce nech sa ti nenáhli vyriecť slovo pred Bohom; lebo Boh je na nebi a ty si na zemi“ (Kaz 5:1). Keď Abrahám hovoril s Bohom, povedal, že je „len prach a popol“ (1M 18:27). Keď Jób hovoril s Bohom, povedal: „Som primalý“ (Job 40:4). Čiňme podobne.

Je dôležité modliť sa duchovne. Myslím tým, že by si sme sa mali vždy usilovať o priamu pomoc Ducha v našich modlitbách a dávať si pozor predovšetkým na formálnosť. Nie je nič také duchovné, aby sa to nemohlo stať formalitou, predovšetkým to platí pre súkromnú modlitbu. Môžeme si nerozumne vytvoriť zvyk používať tie najvhodnejšie možné slová a prosiť o najbiblickejšie veci a robiť to naspamäť bez toho, aby sme to tak cítili a chodiť denne po starých vychodených cestách. Túžim sa tohto bodu dotknúť opatrne a jemne. Viem, že sú určité veľké veci, ktoré chcem každý deň, a žiadať o nich tými istými slovami nemusí byť nevyhnutne iba formalitou. Svet, diabol a naše srdcia sú každý deň rovnaké. Nevyhnutne musíme denne prechádzať tou istou cestou. Hovorím ale toto — v tomto bode musíme byť opatrní. Ak je kostra a osnova našich modlitieb zo zvyku takmer formou, usilujme sa, aby zaodenie a náplň našich modlitieb boli čo najviac možné z Ducha. Čo sa týka modlitieb z knihy pri našich súkromných pobožnostiach, je to zvyk, ktorý nemôžem pochváliť. Ak dokážeme našim lekárom povedať stav našich tiel bez knihy, mali by sme byť schopní povedať o stave našich duší Bohu. Nemám žiadne námietky proti tomu, aby človek používal barle, keď sa lieči zo zlomeniny. Je lepšie používať barle, ako nechodiť vôbec. Keby som ho ale videl celý život s barlami, asi by som mu k tomu neblahoželal. Chcel by som ho vidieť dostatočne silného na to, aby odhodil svoje barle.

Prax

Je dôležité, aby sa modlitba stala bežnou záležitosťou života. Mohol by som povedať niečo o hodnote pravidelných časov počas dňa na modlitbu. Boh je Bohom poriadku. Hodiny ranných a večerných obetí v židovskom chráme neboli ustanovené len tak. Neporiadok je eminentne jedným z plodov hriechu. Nechcem ale nikoho priviesť do otroctva. Chcem povedať iba toto — pre zdravie duše je nevyhnutné, aby sa modlitba stala záležitosťou každého dňa nášho života. Tak ako oddeľujete čas na jedlo, spánok a prácu, oddeľte čas na modlitbu. Vyberte si vlastné hodiny a obdobia. Prinajmenšom hovorte s Bohom ráno predtým, ako hovoríte so svetom a hovorte s Bohom v noci, potom, keď ste skončili so svetom. Ujasnite si ale v hlave, že modlitba je jednou z veľkých vecí každého dňa. Nezažeňte ju do úzadia. Nedávajte jej útržky a zvyšky svojich síl. Je jednou z toho, o čo všetko sa usilujete, ale usilujte sa aj o modlitbu.

V modlitbe je dôležitá vytrvalosť. Keď s týmto zvykom začnete, nikdy sa nevzdávajte. Vaše srdce niekedy povie: „Modlili sme sa ako rodina, aká škoda vznikne, keď vynecháš osobnú modlitbu?“ Vaše telo niekedy povie: „Necítiš sa dobre, si ospalý alebo unavený, nemusíš sa modliť.“ Vaša myseľ niekedy povie: „Dnes máš dôležitú prácu, skráť svoje modlitby.“ Pozrite sa na všetky takéto návrhy, ako keby prichádzali priamo od satana. Všetky v podstate hovoria: „Zanedbaj svoju dušu.“ Netvrdím, že modlitby by mali byť stále rovnako dlhé, ale hovorím — nech ťa žiadna výhovorka neodvedie od modlitby.

Pavol povedal: „V modlení vytrvajte“ a „neprestajne sa modlite“ (Kol 4:2, 1Tes 5:17). Nemyslel tým, že ľudia by mali byť vždy na kolenách, ale myslel tým, že naše modlitby by mali byť ako kontinuálna zápalná obeť, neprestajne vytrvávať každý deň. Mali by byť ako čas sadenia a žatvy, leto a zima, neustále znova prichádzať v pravidelných obdobiach. Mali by byť ako oheň na oltári, nie vždy pohlcujúci obete, ale nikdy nevyhasnutý. Nikdy nezabudnite, že môžete spojiť ranné a večerné pobožnosti nekonečnou reťazou krátkych modlitieb počas dňa. Dokonca aj v spoločnosti, práci alebo na uliciach môžete posielať malých okrídlených poslov k Bohu — ako to urobil Nehemiáš v samotnej prítomnosti Artaxerxa (Neh 2:4). A nikdy si nemyslite, že čas, ktorý je daný Bohu, je premárnený. Národ neschudobnie, pretože stráca jeden rok pracovných dní zo sedem, keď dodržiava deň sviatočného odpočinku. Kresťan nikdy nebude z dlhodobého hľadiska porazený, ak je vytrvalý v modlitbe.

Postoj

V modlitbe je dôležitá úprimnosť. Nie je nutné, aby človek kričal, volal alebo bol hlučný, aby dokázal, že to myslí úprimne. Je však žiadúce, aby sme boli srdeční, vrúcni a horúci a prosili ako ľudia, ktorých skutočne zaujíma to, čo robia. „Veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého“ (Jak 5:16). Toto je lekcia, ktorú náš učia výrazy v Písme o modlitbe — je nazvaná „volanie, klopanie, zápasenie, usilovanie a namáhanie.“

Toto je lekcia, ktorú nás učia príklady z Písma. Jákob je jedným. Anjelovi v Penúél povedal: „Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš“ (1M 32:27). Daniel je ďalším. Počuj, ako prosil Boha: „ Pane, počuj, Pane, odpusť, Pane, pozoruj a konaj! Kvôli sebe samému nemeškaj, Bože môj“ (Dan 9:19). Náš Pán Ježiš Kristus je ďalším. Je o ňom napísané: „V dňoch svojho telesného života hlasným volaním a slzami vysielal modlitby a prosby“ (Žid 5:7). Hľa, aké je to nepodobné našim vlastným prosbám! Aké krotké a vlažné sú v porovnaní. Ako pravdivo môže Boh mnohým z nás povedať: „V skutočnosti nechcete to, za čo sa modlíte.“

Pokúsme sa túto chybu napraviť. Hlasno klopme na dvere milosti ako Milosrdná v Ceste Pútnika, akoby sme museli zahynúť, ak nás nevypočujú. Zrovnajme si v mysli, že chladné modlitby sú obeťou bez ohňa. Spomeňme si na príbeh o veľkom rečníkovi Demostenesovi. Raz za ním prišiel muž a chcel, aby sa za neho prihovoril. On ho vypočul nepozorne a jeho príbeh vyrozprával ľahostajne. Muž to videl a v úzkosti vykríkol, že to všetko je pravda. „Ach,“ povedal Demostenes, „teraz ti verím.“

Pobádam ťa, aby si sa modlil s vierou. Mali by sme sa snažiť veriť, že naše modlitby sú vypočuté a že ak budeme žiadať veci podľa Božej vôle, dostaneme odpoveď. Toto je jasný príkaz nášho Pána Ježiša Krista: „Verte, že dostanete všetko, za čo sa modlíte a za čo prosíte. Budete to mať“ (Mk 11:24). Viera je pre modlitbu tým, čím je pierko pre šíp — bez nej modlitba nezasiahne cieľ.

Mali by sme si vypestovať zvyk prosiť o zasľúbenia v našich modlitbách. Mali by sme si so sebou vziať nejaké zasľúbenie a povedať: „Pane, tu je, čo si vlastnými slovami zasľúbil. Urob pre nás, ako si povedal.“ To bol zvyk Jakuba, Mojžiša a Dávida. Žalm 119 je plný vecí, o ktoré žalmista prosí „podľa tvojho slova.“ Predovšetkým by sme si mali vypestovať zvyk očakávať odpovede na naše modlitby. Mali by sme konať ako obchodník, ktorý posiela svoje lode na more — nemali by sme byť spokojní, kým neuvidíme, že sa niektoré vrátia. Žiaľ, je len málo vecí, kde kresťania zlyhávajú viac ako v tomto. Zbor v Jeruzaleme sa bez prestania modlil za Petra vo väzení, ale keď bola modlitba vypočutá, nedokázali tomu uveriť (Sk 12:15)! Ako hovorí Traill: „Niet istejšieho znaku ľahkovážnosti v modlitbe, ako keď sú ľudia ľahostajní voči tomu, čo modlitbou získajú.“