Kto je pánom Cirkvi?

Na jednej strane je odpoveď jednoduchá a zrejmá: Hlavou a teda pánom Cirkvi je Ježiš Kristus. Toto o sebe vyznáva každá kresťanská cirkev. Inak by nebola ani cirkvou, ani kresťanskou. Boh je teda Pánom cirkvi bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme alebo nie, či to uznávame alebo nie. Ak by nebol zvrchovaný nad všetkým a neobmedzený ničím, tak by nebol Pánom, Hospodinom. On vládne všetkým a ovláda všetko. Domnievam sa, že o tomto v Cirkvi nepochybuje nikto.

Väčšina otázok, s ktorými sa ale neustále musíme vyrovnávať, sa točí okolo autority. „Kto má právo povedať, čo musíme robiť? Čo je pravda, podľa ktorej máme žiť? Kde nájdeme odpoveď na túto či tamtú otázku? A pod.“
Podľa toho, komu alebo čomu prisudzujeme právo odpovedať na takéto otázky, môžeme rozlišovať štyri typy kresťanstva:

1. Biblické
2. Inštitučné
3. Zážitkové
4. Rozumové

Sú medzi nami ľudia, ktorí sa usilujú chápať svoj život a žiť ho podľa toho, čo hovorí Biblia. Bibliu totiž považujú za konečnú autoritu vo všetkých záležitostiach viery a života. Cirkev bratská vyznáva: „Písmo sväté ako Božie slovo je jediným meradlom a autoritou našej viery a nášho života (2Tim 3:16; 2Pt 1:21). Mimo neho neuznávame žiadne doplnky, ktoré by mali rovnakú autoritu, vážnosť a úctu.“ Toto sa však ľahšie vraví ako spraví.

Druhý typ kresťanov považuje učenie a tradíciu Cirkvi, do ktorej patria, za autoritatívne pre svoj život. Ak sa o niečom uzniesla Konferencia, rozhodla Rada, či staršovstvo, tak to prijímajú a prispôsobujú sa tomu ako svojej autorite.

Tretia skupina chce byť vedená viacej svojou osobnou skúsenosťou s Bohom. Svoj kresťanský život chcú spravovať podľa konkrétneho usmerňovania od Ducha Svätého.

Štvrtá skupina zakladá svoje porozumenie Boha a jeho požiadaviek od nás na ľudskom rozume. Prijímajú a konajú to, čo je rozumné, zmysluplné a inteligentné.

Každý z týchto štyroch typov vychádza z toho, ako chápe Boha. Prvý typ vychádza zo svojho porozumenia Boha, ktorý hovorí. Boh sa nám dáva poznať svojou rečou. My ho môžeme poznať iba z toho, čo nám o sebe povedal. Židovský a kresťanský Boh sa prejavuje a koná v histórii ľudstva aj v osobných dejinách človeka, ale jeho konaniu rozumieme iba tým, že nám to v Biblii vysvetľuje. Druhý typ kresťanstva chápe Boha poriadku, ktorý si zhromažďuje svoj ľud, aby žil vo vzájomnej jednote. Tretí typ je presvedčený, že Boh stále zasahuje a koná v našom živote a my aj v súčasnosti môžeme prežívať jeho bezprostredné usmerňovanie. Štvrtý typ má Boha rozumného, zmysluplného a pravdivého. Mohli by sme ich znázorniť týmto obrázkom (1).

Je len prirodzené a správne, že všetky štyri typy majú v Cirkvi svoje miesto. Veď Boh má všetky tieto vlastnosti. Preto každá naša teologická pozícia sa týka aj Biblie, aj inštitúcie, aj skúsenosti, aj rozumu. Pri autorite teda nejde o jednotlivé oddelené body tak, ako ich znázorňuje obrázok 1, ale o oblasti autority tak, ako ich vystihuje nasledujúci obrázok (2).

Medzi jednotlivými autoritami či zdrojmi pravdy je spojitosť. Veď pri čítaní Biblie používame svoj rozum, aby sme jej rozumeli, ako aj svoju skúsenosť, aby sme ju uplatnili vo svojom živote. Ale aj tí, pre ktorých nie je Biblia konečnou autoritou, sa odvolávajú na rôzne jej výroky a tvrdia, že Biblia je pre nich podstatnou. Veď všetci veríme, alebo aspoň hovoríme, že veríme v autoritu Biblie. Ak ku tomu ešte pridáme „teologických motýľov,“ ktorí ľubovoľne prelietavajú z jedného kvetu (duchovnej osobnosti) na druhý, a dokonca z jednej lúky (spoločenstva) na inú, tak nie div, že výsledkom je chaos. Preto je medzi nami čoraz viacej rôznosti a stále menej jednoty.

A tak vzrastá medzi nami počet tých, ktorí takúto rôznosť či chaos vítajú postmoderným východniarskym heslom: „I tak še da, i tak še da!“ A tak inštitucionalisti tvrdia, že predsa aj Bibliu nám dala Cirkev. Charizmatici zdôrazňujú, že ten istý Duch, ktorý nás vedie a usmerňuje dnes, je aj autorom Biblie. Racionalisti pripomínajú, že Biblia vždy bude rozumná, lebo Boh je rozumný.

Toto všetko sú však zastieracie manévre. Výsledkom týchto argumentov je to, že autorita Biblie sa postupne zmenšuje. Keď Bibliu podriadime ktorejkoľvek z týchto sfér, alebo keď ju roztopíme vo všetkých, tak prestane hovoriť svoju vlastnú zvesť a stane sa iba pečiatkou, ktorou  budeme potvrdzovať svoje vlastné názory a schvaľovať svoje vlastné zámery.

Medzi jednotlivými oblasťami vplyvu, či autority musíme preto rozlišovať hranice tak, ako to znázorňuje tento obrázok (3).

Opakovane sa totiž dostávame do situácie, keď si musíme vybrať medzi týmito autoritami. Čo urobíme, keď sa náš zážitok nezrovnáva s Písmom? Ako sa rozhodneme, keď náš rozum nesúhlasí s Poriadkom Cirkvi bratskej? A čo vtedy, keď sa nám Biblia zdá iracionálna a nedáva nám zmysel, aby sme bránili homosexuálne orientovaným ľuďom uspokojovať ich náklonnosť? Poslúchneme svoje svedomie, alebo Božie slovo? V takýchto situáciách sa prejaví naša pravá tvár. Aj tí, ktorí sa tomu všemožne bránia, v takýchto situáciách natiahnu hraničnú čiaru. Preto v rámci nášho diagramu jednotlivé oblasti autority musia mať hranice. V konečnom dôsledku jedna z týchto autorít bude určovať všetky ostatné. Tá bude naším východiskom aj uzáverom. Tá obmedzí všetky ostatné autority, keď si navzájom konkurujú. A ony nevyhnutne konkurujú.

Ba vlastne sa ani nejedná o štyri rôzne autority, ale iba o dve. Ide o Božiu autoritu zjavenú a zaznamenanú v Biblii oproti ľudskej autorite v troch formách – v ľudskom rozume, ľudských zážitkoch a ľudských inštitúciách. Ide o presadenie konečnej a úplnej autority Boha proti odvekej ľudskej túžbe zbaviť sa Božej vlády a určiť si svoju vlastnú cestu. Všetky tri alternatívne autority – naše city, náš rozum, aj naša cirkev – sú dobrými Božími darmi. Neustále sme však v pokušení nafúknuť ich a posadiť na trón, kde nikdy nemali byť.

Každá kresťanská cirkev uznáva, alebo aspoň hovorí, že uznáva autoritu Biblie. Od čias Reformácie však vieme, že autorita Biblie sa nezachová, ak nebude mať autoritu zvrchovanú (sola Scriptura). Hoci uznávame podriadenú úlohu rozumu, skúsenosti aj inštitúcie pri porozumení a uplatnení Písma, je nevyhnutné zachovávať zvrchovanú autoritu Biblie pre náš život. Ona je totiž jediným spoľahlivým zdrojom pravdy, jediným spoľahlivým sprievodcom k poznaniu Boha. Tie ostatné sú lampami nato, aby osvetľovali cestu, ale nie nato, aby sme sa o ne opierali.

Pred časom sa viedla diskusia o službe žien v Cirkvi bratskej. Som presvedčený, že jadrom tejto diskusie nie je a ani nemá byť hodnota žien pred Bohom ani pred ľuďmi, ani obdarovanie a schopnosti pre službu. Aj v tejto otázke bude rozhodujúce to, či Biblia znamená to, čo hovorí, alebo pre nás už neznamená to, čo hovorí.

Biblia je dostatočná na to, aby sme vedeli všetko, čo potrebujeme pre zbožný život, a to v každom čase aj v každej kultúre, až kým sa Pán nevráti. Ak Biblia nedáva na niečo odpoveď, tak môžeme urobiť, ako považujeme za vhodné. Ak nás učí naša tradícia, osobná skúsenosť, či racionálna reflexia čokoľvek, čo presahuje Písmo, tak to nie je nevyhnutné pre kresťanský život. Takými vecami nesmieme zväzovať svedomie iných kresťanov.

Biblia nie je len autoritatívna. Len Biblia je autoritatívna! Kto je pánom Cirkvi? Boh, lebo on sa identifikuje ako náš Pán (Ex 20:1-2). Božia autorita je absolútna. To znamená, že by sme o nej nemali pochybovať. Apoštol Pavol píše, Abrahám nezapochyboval v neviere o Božom zasľúbení (Rim 4:20). Často bol v takom pokušení, ale držal sa Božieho autoritatívneho slova, aj keď mu všetky zmysly dokazovali opak. A tak by sme mali konať aj my. Keď hovoríme, že Božia autorita je absolútna, tak to znamená, že zahŕňa všetky oblasti ľudského života. Pavol hovorí: Či teda jete, alebo pijete, alebo čokoľvek robíte, všetko robte na Božiu slávu (1Kor 10:31). On má právo hovoriť do každej oblasti nášho života.

Pánom Cirkvi je Ježiš Kristus, o ktorom sa z Biblie dozvedáme toto:

On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený všetkého stvorenia. Veď v ňom bolo stvorené všetko na nebi i na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny i panstvá, kniežatstvá a mocnosti, všetko je stvorené skrze neho a pre neho. A on je pred všetkým a všetko pretrváva v ňom. On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby tak mal vo všetkom prvenstvo. Veď Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho a v ňom zmieril všetko, čo je na zemi i v nebesiach, keď nastolil pokoj preliatím jeho krvi na kríži (Kol 1:15-20).

On nás opakovane vyzýva: Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať (Jn 14:21, 23; Jn 15:10, 14 a iné). Aj nás sa pýta: Prečo ma oslovujete, Pane, Pane, a nerobíte to, čo hovorím (Lk 6:46)?

Na neho ako autora a garanta našej spásy by som teraz mohol aplikovať ten istý postup, ako pri vysvetľovaní autority Biblie, ale to je námet na ďalší článok.

Kiež by sa aj pri nás splnila veľkňazská modlitba nášho Pána Ježiša Krista: a oni zachovali tvoje slovo (Jn 17:6)!