Modlitba Pánova

Náš

HANES, Pavel: Náš

Zastavme pri privlastňovacom zámene náš. Budeme uvažovať, aký postoj toto slovíčko vyjadruje. Už to, že je v množnom čísle nám ukazuje, že toto je modlitba v rámci spoločenstva. V pôvodine to nie je privlastňovacie zámeno, ale skôr osobné zámeno v genitíve. Prísne vzaté, nie je tam „Otče náš“, alebo môj, ale je tam „Otec nás.“  Toto slovíčko teda vyjadruje, komu je Boh otcom.

Preto som túto úvahu nazval „Modli sa ako člen Božej rodiny!“ Kresťanská viera nás učí, že pred Bohom musíme stáť najprv osobne! Keď robíš pokánie, nemôžeš to robiť ako spoločenské pokánie, nemôžeš sa spoliehať na vieru suseda, ani na vieru kazateľa, ani na vieru svojho otca, alebo niekoho iného. Učí nás to sám Ježiš! A predsa do modelu modlitby nevložil slovko môj, ale náš. To je niečo na zamyslenie! Prečo tam nie je „Otče môj, ktorý si na nebesiach. . .“ alebo prečo tam nie je „Otče, ktorý si na nebesiach…“Je tam slovko „náš“ a my sa s tým musíme vyrovnať. Aj keď v pokání, vo viere a v smrti, musíme prechádzať sami, celý náš život smeruje k tomu, aby sme žili ako rodina! Ako Božia rodina! Keď sa modlíš, máš sa modliť ako člen Božej rodiny.

Za základ dnešnej úvahy som vybral verš z listu apoštola Pavla Efezanom. Pavel, keď sa modlí za cirkev, tak v 3. kapitole, vo verši 14 hovorí: „Preto sa na kolenách  skláňam pred Otcom, od ktorého má meno každý rod na nebi i na zemi.“

Pavol tým hovorí, že Boh chce, aby stvorenstvo žilo v nejakých rodoch, ktoré majú na čele otca. Boh Otec dáva každému rodu meno. Nie je to úžasné? A to je ten postoj, ktorý prežívame, keď sa začíname modliť a vyslovujeme „Otče náš… Ty si nám dal meno…“ Na svete je mnoho rôznych rodín a otcov. Každá normálna rodina má  otca.  Vo chvíli, keď sa modlíme, myslíme na Božiu rodinu, ktorej je On Otcom. Boh chce, aby tu bola Božia rodina, ku ktorej môžeš patriť aj ty. Ja tým chcem ukázať, že keď povieme „náš,“ tak uvažujeme o tom, kto to je, ten náš Otec. Prečo chce byť otcom viacerých? V prorokovi Iziášovi 43:1 čítame, že Otec oslovuje Izrael: „Ja som tvoj tvorca, ja som tvoj vykupiteľ. Dávam ti meno, volám ťa tvojim menom, si môj.“

Ak je Boh aj náš Otec, a dal nám meno, znamená to, že nás veľmi dobre pozná. Každého z nás pozná osobne. V tom je jeho veľkosť. Obdivujeme ho za to a cítime Jeho lásku. On nás miluje. Podľa Žalmu 68 je Otcom sirôt a obhajcom vdov.“ Boh chce, aby aj sirota a vdova niekoho mali, aby neboli sami. Pri modlitbe Otče náš je veľmi dôležité si uvedomiť, že hovoríme s niekým, kto nechce, aby sme boli osamelí. Poznáte to? Človek je sám a necíti sa osamelý. A môže byť uprostred davu ľudí a je osamelý. Niekedy ste sami, a predsa sa necítite sami. Je veľmi dôležité vedieť, že Boh chce, aby sme niekoho mali.

Prejdime na otázku Kto vlastne je tá Božia rodina?“ Vieme, že je to cirkev. Pôvodný výraz pre cirkev je evkklhsi,a| (eklésia), čo  znamená: „tí, čo sú vyvolaní zo sveta.“ Toto zároveň naznačuje, že svet sa postavil voči Bohu nepriateľsky, odmieta Ho. Boh pre tento svet neexistuje, je neosobný, vzdialený od reality, alebo sa o nič nestará. Všelijako si to ľudia vysvetľujú. Žiaľ, nikto z nás nemôže povedať, že sa narodil ako Boží priateľ. Aj my sme boli Božími nepriateľmi! Jeho priateľmi sme sa stali až prostredníctvom zmierenia.

Skupina ľudí, skupina Božích priateľov, to je cirkev. Boh si ich vyvolil, povolal zo sveta, aby už viac nešli proti nemu, ale boli s ním. A my, keď hovoríme „Otče náš,“ tak hovoríme „Otec cirkvi,“ Otec tých, ktorých si povolal a privlastnil. Keď sa teda modlíme, máme sa vždy modliť ako súčasť spoločenstva cirkvi. Ježiš povedal: „Kde sa dvaja zídu, kde sa dvaja zhodnú, tam som aj ja.“ Možnože niekde nie sú ani dvaja a jednotlivec je naozaj sám, mimo spoločenstva cirkvi. Čo potom? Problém tkvie v tom, že keď hovoríme o cirkvi, tak hneď rozmýšľame o inštitúcii. Uvažujeme o tom, že je tu nejaká organizácia, nejaký kostol, nejaký kazateľ, farár. . . Áno to sú veci, cez ktoré sa cirkev navonok prejavuje. Keď Luther hovoril o neviditeľnej cirkvi, tak chcel povedať, že „cirkev je ešte niečo za tým, alebo nad tým, alebo mimo toho, čo vidíme. Je tajomnejšia, ako to, čo vidíme.“ Nesmieme dospieť k tomu, že Kristova cirkev je neviditeľná a ja ako jednotlivec môžem existovať bez pozemskej cirkvi. Akákoľvek cirkev, tam kde sú Boží ľudia vyvolaní Bohom, je lepšia ako žiadna a nemôžeš bez nej byť, pretože bez cirkvi niet spásy! Ak nechceš cirkev, tak nechceš Krista. Ježiš povedal, že On je hlava cirkvi a cirkev je jeho telom, bez nej nemôžeme mať spásu, nemôžeme mať Krista, ani sa nebudeme vedieť poriadne modliť. Nemôžeš byť bez nejakých bratov a sestier, bez nejakých veriacich, bez nejakej Božej rodiny! Nemôžeš povedať, že ich nepotrebuješ a ani ich nechceš.

Všimnime si ďalšiu myšlienku. Ježiš nazýval Boha svojim Otcom, oslovoval ho „Otče môj.“ Prísne vzaté, to “Otče môj,” patrí naozaj len do Ježišových úst. Pretože len On je „jediný Boží Syn.“ Keď mu poviem „Otče náš,“ tak môžem myslieť na to, že On je Otcom nás všetkých, ale tiež na to, že On je Otec Kristov a až potom Otec môj. To „môj“ môžem povedať len preto, že v liste Hebrejom sa hovorí, že on, Ježiš, sa nás nehanbí nazývať bratmi.“ Môžeme si to dovoliť povedať len ak nespyšnieme, ak nepodľahneme duchovnej pýche. Niekedy sa nám stáva, že začneme iným dávať najavo, že už máme s Bohom nejaké skúsenosti, sme kresťania. Poviem: Boh je môj Otec, Kristus je môj Spasiteľ, ja Ho poznám, ja mám Ducha Svätého. V tej chvíli mi začnú rásť krídelka, ale nie anjelské!

Takže modliť sa „Otče náš“ môžem len v zmysle „ja a cirkev, ja a Ježiš Kristus.” V liste Efezanom v 3. kapitole sa apoštol Pavol, v 17. a 18. verši modlí za cirkev: „a aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste mohli so všetkými svätými  pochopiť, aká je to šírka a dĺžka, výška a hĺbka, a poznať Kristovu lásku, ktorá  prevyšuje každé poznanie.“

Svätými nazýva tých, čo sú kresťania. Ak chcete pochopiť Kristovu lásku, tak sa o to musíte pokúsiť s tými svätými, čo sú okolo vás. Pozrite sa okolo seba, doprava, doľava a položte si sami sebe otázku: Považujem tohto človeka za svätého v Kristovi? Čo to robí s vami? Potom sa spýtajme tú istú otázku o sebe. Pri hodnotení seba samého sme v nebezpečenstve, že buď sme tak pokorní, že namietneme „ale, kdeže, ja a svätý,“ alebo sme zas takí sebavedomí, že povieme samozrejme“. To je dôvod prečo nás Pán učí modliť sa slovami „Otče náš,“ lebo chce, aby sa náš veľmi problematický vzťah k sebe samému, zmenil na normálny, na taký aký má byť.

S tým súvisí aj posledná vec, o ktorej ešte chcem hovoriť. Čo znamená modliť sa v spoločenstve cirkvi? Keď sa modlíš, za koho sa modlíš?  Najčastejšie sa modlíme za seba! Je nám to tak prirodzené. Pritom je ale nesmierne dôležité, aby okrem toho, že sa modlíme za seba, sme sa modlili aj za iných. Stále sa modli ako člen Božej rodiny! Je to veľmi ťažké a povedal by som, že niekedy aj nemožné. Nevieme sa zbaviť pachu sebectva. Duchovné sebectvo je najhnusnejšie zo všetkých. Vieme, že existuje pýcha, ktorá hovorí: Boha niet, som sám! Iste ste už počuli povedať: “Nemám začo ďakovať Bohu. Tieto moje ruky, tieto moje mozole, môj rozum to dokázali, nikoho nepotrebujem, nikomu neverím, ja to dokážem sám!“ Takto rozmýšľajú mnohí. To je ideál, na ktorom vyrastajú mnohí aj na Slovensku. To je ateistická pýcha! Lenže existuje aj pobožná pýcha, duchovná pýcha. Prejavuje sa vtedy, keď sa starám len o to, aby som ja bol lepší, aby som ja bol svätý, aby som ja mal vieru, aby som ja bol spasený. Ja túžim po tom, aby som mohol mať úspešné kázanie. Ja, ja a znova ja! V knihe Jóbovej je verš, ktorý to zvýrazňuje veľmi obrazne a plasticky. Každý vie o Jóbovom trápení. Viete kedy sa z toho Jób dostal? Je to veľmi pekne povedané v 42. kapitole, vo verši 10: „a Boh uzdravil  Jóba a všetko mu vrátil, keď sa modlil  za svojich priateľov.“

Jób bol fyzicky na tom veľmi zle. Keď si k tomu pridáme ešte duševné trápenie, stratu rodiny, stratu majetku, to že mu žena povedala „Prekľaj Boha a zomri,“ je to dosť na to, aby veľmi trpel! Zaujímavé na tom je, že Boh to nevyriešil vtedy, keď sa Jób modlil za seba, ale vtedy, keď sa modlil za tých svojich priateľov. Myslím si, že nám to veľa hovorí.
Nová zmluva nás učí „Modlite sa jedni za druhých.“ Máš nejaký problém? Požiadaj iného nech sa za teba modlí. Je to oveľa účinnejšie a oveľa bezpečnejšie, ako keď sa budeš modliť sám za seba. Dá sa modliť aj za seba, lenže pre nás je to zúfalo ťažké ba až nemožné, povedať: Pane, žiadam ťa o to pre seba, ale tak, aby to bolo pre druhých. Ježiš to dokázal. On prišiel a pracoval tak, aby On bol veľký, ale Jeho celá veľkosť je pre nás. Keď sa modlíte sami za seba riskujete, že to nebude vypočuté. Jakub o tom hovorí drasticky: „.ale nič nemáte, lebo neprosíte; prosíte, ale nedostávate lebo prosíte zle; chcete to premárniť podľa svojich zlých žiadostí“ (Jakub 4:2-3).
Jakub tu hovorí jasne: „Pokiaľ máš v sebe sebectvo, nič od Boha nedostaneš! Ak sa chceš modliť za seba, za nejaké bonusy, za zdravie, za šťastie, za rodinu… radšej o tom povedz bratovi, sestre, alebo niekomu, kto ti je blízky. Popros ho „Modli sa za mňa, lebo ja sa neviem modliť za seba tak, aby to Pán Boh prijal.”

O tom je to „Otče náš.“ Áno chcem byť lepší, ale pre vás, pre vaše dobro. Nie nato, aby mi narástol hrebienok. Nechcem upozorňovať na seba, strhávať na seba pozornosť, koncentrovať sa na seba, lebo to Boh nenávidí. Európa priniesla svetu individualizmus, osobnú slávu géniov, romantických poetov, alebo vojvodcov. Nik tak ničím nezničil svet, ako práve Európa svojim individualizmom. Keď individualizmus prechádza aj do našich modlitieb, nečudujte sa, že nie sú vypočuté! Modlite sa jedni za druhých! Modli sa ako člen Božej rodiny, nie ako individualista! Pred Bohom si sám „so svojou vierou, so svojím pokáním“. Nikto to za teba nespraví. To je kresťanská viera. Ale keď už si v cirkvi, nepredstupuj pred Boha bez cirkvi. Pretože bez cirkvi si bez Krista, bez cirkvi si bez chápania Boha. Bez toho, aby si k Bohu prišiel s Ježišom Kristom, sa ani nemôžeš znovu narodiť. Pretože On je náš zástupca. Každá naša modlitba ide k Otcovi cez Ježiša Krista. On je náš prostredník, On sa za nás prihovára: „Dietky moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili, ale ak niekto zhreší, máme u Otca obhajcu – Ježiša Krista.“ (1. list Jána 2:1).

Modliť sa za seba je naozaj problém. Prosme o to, aby vtedy, keď sa modlíme Otče náš, aby sa vtedy našom duchu niečo dialo.

Pavel Hanes

Pavel Hanes

- kazateľ, teológ, profesor na Katedre teológie a katechetiky na PF UMB

Pavel Hanes tiež napísal

Tento autor zatiaľ nemá žiadne ďalšie články