Prečítajme si text zapísaný v evanjeliu podľa Matúša v 6. kap., verše 9-13:
„Vy sa teda modlite takto:
Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje,
príď k nám kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.
Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.
A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.
Lebo tvoje je kráľovstvo, i moc, i sláva naveky.
Amen.”
Teraz sa chceme venovať jedinému slovku v úvodnom Pánovom výroku, kde hovorí: “vy sa teda modlite takto…” Hovorili sme o tom, že Boh hľadá modlitebníkov. Potom tiež o tom, že nie je jedno ako sa modlíme. Teraz si všimneme to slovko „vy.“
Je určené tým, ktorým Ježiš hovorí o tom, ako si predstavuje, že sa budú modliť. My to „vy“ takmer automaticky vzťahujeme na všetkých poslucháčov. Ale je to pravda? Kto sa má modliť modlitbu Otče náš? Hoci kto? Ten kto sa nevie modliť? Ten kto nevie, čo by sa mal modliť? Kto nemá čas rozmýšľať? Presný opak je pravdou. Modlitba Otče náš je modlitba pre „dokonalých,“ pre tých, čo nasledujú Ježiša tak, že sú ochotní byť prenasledovaní pre Neho. Je to modlitba pre vychovaných, vycvičených učeníkov.
Modlitba Otče náš je model, je to vzor, ktorý sa máme učiť modliť a pritom sa pýtať: „Prežívam to?“
To, že sa môže modliť každý, je z Biblie jasné. Ale to neznamená, že sa každý začne modliť slovami „Otče náš.“ Uvediem niekoľko príkladov. Ktokoľvek sa môže modliť modlitbu pokánia, tak ako ten colník, ktorý pochopil, že potrebuje od Boha odpustenie. Každý sa môže modliť modlitbu pokánia, aj keď ničomu nerozumie, len pod vplyvom Ducha Božieho poznal, že potrebuje odpustenie.
Ďalej sa stretávame s modlitbou v núdzi, v nešťastí, keď ide o život, alebo vám hrozí veľká strata. Stáva sa, že Boh vypočúva aj ľudí, ktorí sú proti Nemu, a vy žasnete, keď vám povedia: “Modlil som sa a bolo to vypočuté. Viem, že ma niekto počul.” Boh tým osvedčuje, že ich volá k sebe.
Pozrime sa však bližšie na to slovko „vy.“ Chceme sa modliť nielen v núdzi, nielen keď máme hriech a potrebujeme urobiť pokánie. Chceme sa modliť tak, aby sme žili modlitebne. Pretože sme kresťania, voláme sa učeníkmi.
K tomu som vybral miesto, kde Ježiš hovorí so ženou v Samárii. V Evanjeliu podľa Jána 4:23 – 24 Ježiš hovorí o tom, ako si Boh, ku ktorému sa modlíme, predstavuje naše modlitby. Ten predpoklad je, že: „…keď praví ctitelia, budú sa klaňať Otcovi v Duchu a v pravde. Lebo i Otec hľadá takýchto ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a v pravde.“
Ctitelia, alebo uctievači Boha, sú ľudia, ktorí sa klaňajú Bohu a je to ich životný štýl, ich najväčšia radosť, zmysel života. Spýtaj sa sám seba, či si aj ty uctievač Boha, izraelského Boha, Otca Ježiša Krista?
Ak náš životný štýl, náš zmysel života je iný, ak chceme hľadať, uctievať, vážiť si, obdivovať niečo iné ako Boha, Jahveho, otca Ježiša Krista, a chceme sa modliť „Otče náš,“ potom buď zničíme modlitbu tým, že nevieme nad ňou premýšľať, len ju bezducho odriekame, alebo zničíme seba tým, že sa tak sfrustrujeme, až stratíme vieru. Lebo, keď uctievame Boha, tak mu nemôžeme dávať len formálnu úctu a myslieť si pritom svoje. Boh má mať tvoju najvyššiu úctu a najväčší obdiv, pretože je to Boh. Pretože je dobrý, pretože je múdry, pretože ťa stvoril, pretože ho máš rád a má tvoju lásku.
Staň sa uctievačom Boha a začneš sa modliť modlitbu Otče náš celkom inak.
Poďme na druhú podmienku, o ktorej tu Ježiš hovorí. Praví uctievači sa budú modliť v Duchu. Zaujímavé je, že najskôr hovorí o duchu (Duchu) a potom hovorí o pravde. Asi preto, že sa môžeme stať uctievačmi Boha a pritom nemusíme poriadne poznať pravdu. Môžeme sa modliť v Duchu, hoci ešte stále nevieme pravdu.
Keď však chcete, aby vás Boh počul, tak potrebujete ísť do duchovnej sféry a nemôžete ísť do nejakej inej. Jednoducho Boh je duch. Modlitba, ktorá nie je z Ducha Svätého, nechcem povedať, že je zlá, ale nie je dostatočná.
Viem sa modliť bez Ducha Svätého? To si píšte, že viem. Viem zistiť, kedy je to z Ducha Svätého? V tom už mám ťažkosti. Nato treba mať vycvičené zmysly. Hovoríme o učeníkoch, ktorí sú vycvičení.
Takže keď sa naozaj chceme modliť, tak musíme aktivizovať svojho ducha skrze Ducha Svätého. Ako? Učme sa to. To sa nedá popísať. Musíte povedať Pane chcem. Možno, že sa x-krát nič nestane, ale raz to príde a zrazu zistíte: “Aha, keď sa modlím v duchu, tak prežívam toto.”
Posledná vec je pravda. V Evanjeliu podľa Jána v kapitole 8 sa píše, že niektorí Židia uverili v neho. A Ježiš im hovorí: „keď vy zostanete v mojom slove, ste mojimi učeníkmi, spoznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“
My by sme povedali: ak sa mám modliť v pravde, tak v prvom rade musím vedieť pravdu evanjelia. Musím vedieť, že som hriešnik, ktorému Boh odpustil, a preto ho môžem volať Otče. Potom je tam pravda o svete, pravda Biblie, pravda o Božej vôli, pravda o mne, kto som a aký som. Lenže základné poznanie pravdy, z ktorej vychádzaš, keď si Božie dieťa, ešte nie je to poznanie, ktoré predpokladá modlitba Otče náš. Modlitba Otče náš predpokladá, že do pravdy pôjdeme hlbšie, lebo je to pravda o Ježišovi Kristovi ako Spasiteľovi sveta.
Pravda o kríži a o Ježišovi Kristovi je čosi, čo je v centre uctievača. Nič väčšieho Boh neurobil a súhlasíte, že ani neurobí, ako to, že zomrel za nás!? Viete, čo povedal Ježiš, keď bol oslávený? Teraz je oslávený Syn človeka! Kedy to bolo? Keď ho išli ukrižovať. Vidíš tú slávu? Ja to neviem vidieť, ale ako sa chceme modliť, keď nevidíme tieto základné veci?! Vidíme Boha osláveného v kríži? Kým ťa to nezačne uchvacovať, nemysli si, že sa modlíš Otče náš s porozumením. Na to potrebuješ výcvik, výchovu, zjavenie.
Apoštol Pavol sa modlí za efezanov: „… aby vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, keď ho poznávate, dal Ducha múdrosti a zjavenia, aby osvietil oči vášho srdca, aby ste vedeli, k akej nádeji vás povolal, aké je bohatstvo slávy Jeho dedičstva medzi svätými a aká nesmierne veľká je Jeho moc pre nás, ktorí veríme tak, ako v nás pôsobí Jeho mocná sila“ (1:17-19).
Ale pravda je ešte aj o svete. Na svete, v ktorom žijeme sa nám občas všeličo nepáči. Niekedy sa nám nepáči, že centrum života nemá byť v tomto živote, ale v budúcom. Niekedy sa nám nepáči, že Boh stvoril človeka, aby mohol hrešiť. Niekedy sa nám nepáči, že niekto má menšie a niekto väčšie schopnosti. Vám sa všetko páči? Ako je svet usporiadaný, ako je stvorený, kde žijete, kto ste, komu ste sa narodili a neviem, čo ešte. Len počúvajte rozhovory veriacich, koľko krát kritizujeme to i ono.
Obdivovať Boha, uctievať Boha a kritizovať jeho prácu… ide to do hromady? Zmier sa s Bohom. Je to lepšie pre tvoju modlitbu, pretože ak sa chceš modliť: „Staň sa vôľa Tvoja ako v nebi, tak aj na zemi,” tak musíš vedieť, že tá vôľa je dobrá. Lebo inak nemôžeš túžiť po tom, aby sa diala. Je to tak?
Ak sa chceme naozaj modliť zo srdca, tak pravda o tom, ako Boh stvoril svet, musí byť aj našou pravdou.
A ešte jedna vec je čo by som nazval oslobodzujúca pravda o sebe. Najťažšie prijímame pravdu o sebe. Pravda o sebe je čosi, čo všetci na tebe vidia, len ty to nevidíš. Je to niečo, o čom obvykle povieme: To sa nedá zmeniť. Pravda o sebe je smrť. Ježiš hovorí: “Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.” Viete čo vyslobodzuje v kresťanstve? Smrť a vzkriesenie. Keď si priznáš pravdu o sebe, tak to znamená, že sa tak pokoríš, že zomrieš. Nezomrieš fyzicky, ale zomrieš svojmu ja. Keď spoznáš pravdu o sebe, tak si buď povieš: “Pane, chcem byť slobodný, zmiluj sa!”, alebo povieš: “Všetci to robia.”
Pravda o sebe je zúfalo nepríjemná. Ale modliť sa s porozumením, modlitbu Otče náš… staň sa tvoja vôľa… a nepripustiť si pravdu o sebe, to nejde dokopy. Božia vôľa je, aby si žil pravdu, aby si sa priznal, aby si podľa pravdy zmenil svoj život. Nemodli sa: “Staň sa Tvoja vôľa…” ak sa naozaj nechceš zmeniť. Je to buď rúhanie, alebo obyčajná nevedomosť.
Modlitba Otče náš začína Bohom, ale my radi začíname sebou. Je to tak? Modlitba Otče náš vychádza zo situácie, keď sú už hlavné problémy vyriešené a tebe ide o Boha, o Jeho meno, o Jeho kráľovstvo a ostatné veci sú pre tvoj život vedľajšie. Je tu vôbec niekto, kto môže povedať, že sa vie takto modliť?
Modlitba Otče náš, to je modlitba, skoro by som povedal nedosiahnuteľná. Nechcem tým povedať, že sa ju nemáme modliť. Pane, ty si predsa povedal, že sa takto máme modliť! Tak sa aspoň pozrime na to, či to vieme prežiť. Či vieme z celého srdca práve tým začať a tak aj pokračovať – prosiť v pravde o sebe, o vesmíre, o Kristovi v Duchu Svätom a vo svojom duchu.
A vôbec, sme uctievači Boží? Som ja ctiteľ Boží, keď sa na mňa pozriete? Je môj život v znamení uctievania Boha? Viete, ľudia veľmi rýchlo zistia, čo uctievate? Je to tak? Jeden uctieva muziku, druhý vzdelanie, iný zas šport, tretí spravodlivosť, štvrtý cirkev.
Kto uctieva Boha? Ten, kto neustále rozmýšľa o Božej cti, o Ježišovi, o tom, čo sa o Ňom hovorí. Chce o ňom viac vedieť. A to je podmienka modlitby Otče náš! Modlitba Otče náš sa stane nie iba opakovanou modlitbou, akousi riekankou.
Otče náš znamená, že sa naučíme modliť ako ctitelia Boží, ktorí túto modlitbu používajú ako model pre všetky prosby, ktoré môžu vychádzať nielen z našich úst, ale aj zo srdca. Amen.
