Videli sme, že podľa Písma sú ľudské bytosti plne zodpovedné za svoje činy. Zodpovedáme za to, aby sme všetko robili na Božiu slávu. Zodpovednosť spočíva na skutočnosti, že Pán je našou vrcholnou autoritou a vrcholným Hodnotiteľom. V priebehu svojho hodnotenia niekedy Boh prihliada na našu schopnosť – našu slobodu. V niektorých prípadoch (ale nie vždy) viac schopností znamená vyššie Božie očakávania, a menej schopností znamená jeho nižšie očakávania (Lk 12:48). Ale niektoré schopnosti (morálne a metafyzické) nie sú vôbec relevantné pre morálne hodnotenie.
Doterajšia diskusia však nechala otvorené niektoré dôležité otázky. Zatiaľ sme došli k záveru, že ľudské konanie je úplne pod Božou kontrolou. Za svoje konanie sme zodpovední jednoducho preto, že Boh má právo hodnotiť ho a súdiť nás za neho. Takýto uzáver je pre mnohých nanajvýš odporný, najmä pre tých, čo sa prikláňajú k libertarizmu. Majú pocit, že tento názor znevažuje človeka a jeho význam. Myslia si, že podľa kompatibilného prístupu k slobode sú ľudské bytosti iba „robotmi“, s ktorými sa zaobchádza ako s mechanickými vecami a nie ako s osobami. A čo je ešte horšie, podľa libertariánov takýto názor vykresľuje Boha ako súdi a trestá človeka za veci, za ktoré je vlastne zodpovedný Boh sám.
My však nemôžeme porušiť učenie Biblie len preto, aby sme ho urobili prijateľnejším pre dnešných ľudí. Aj keby neexistovali odpovede na tieto libertárne námietky, bolo by lepšie nechať otázky nezodpovedané. Aspoň dočasne by tieto otázky boli v oblasti tajomstva. Nebolo by na tom nič zlé. Náš Boh je taký veľký a jeho myšlienky natoľko prevyšujú naše myslenie; ako by teda neboli nevyriešené tajomstvá v našom chápaní?
Písmu ide nado všetko o oslavu Boha. Oslava Boha niekedy pokoruje človeka a tí, čo dôverujú Písmu, musia byť ochotní prijať tento dôsledok. Žiadame pre seba vždy viacej dôstojnosti, úcty a postavenia a bránime sa prijať nižšie miesto. Písmo však útočí proti našej pýche a ctí si pokorných. V konečnom dôsledku Pásmo nás neprirovnáva k sofistikovaným robotom, ale k obyčajnej hrnčiarskej hline.
Čo ak sa nakoniec ukáže, že sme roboti – hlina sformovaná do úžasných robotov, a nie iba obyčajná hlina? Mali by sme sa zato Bohu sťažovať? Alebo by sme sa mali cítiť skôr poctení, že naše telá a mysle sú tak utvorené, aby sme splnili svoje určené úlohy vo veľkej Božej dráme? Niektoré stvorenia sa narodili ako králiky, niektoré ako šváby a ďalšie ako baktérie. V porovnaní s nimi by nebolo privilégiom narodiť sa ako inteligentný robot? Veď akí úžasní roboti by sme to boli – schopní lásky a intimity s Bohom, s úlohou vládnuť nad celým stvorenstvom! Nie je to úžasné požehnanie milosti, že keď sme zhrešili s Adamom, tak Boh nás jednoducho nezahodil, ako by asi hrnčiar urobil s hlinou, či ako operátor robota, ktorý funguje zle? Ale Boh poslal svojho Syna, aby za nás zomrel. Vzkriesení s ním k novému životu sa veriaci tešia nepredstaviteľne úžasnému spoločenstvu s ním navždy. Keď o týchto požehnaniach premýšľame, obraz robota sa stáva stále menej vhodným. A to nie preto, žeby nás Boh menej ovládal, ale preto, že s robotmi nikto nezaobchádza s takou láskou a cťou.
Lenže aj keď dáme bokom námietky libertariánov, zostanú nám ešte mnohé nezodpovedané otázky. Prečo Boh zahŕňa takou pozornosťou a láskou stvorenia, nad ktorými má úplnú kontrolu? Žasneme spolu so žalmistom: Čo je človek, že naňho pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? (Ž 8:5). Táto otázka vychádza práve zo žalmistovej meditácie o Božom majestáte a zvrchovanosti. Boh si pripravil chválu z úst detí a dojčiat proti svojim odporcom (v.3). Prečo Boh, ktorý si môže vzbudiť chválu kedykoľvek chce ešte aj z kameňov (Lk 19:40), zahŕňa človeka priazňou a veľkou autoritou, ktorú opisujú neskoršie verše tohto žalmu?
Je zrejmé, že Boží vzťah k jeho stvoreniu, hoci zahŕňa úplnú „kontrolu“, je oveľa viac než si zvyčajne predstavujeme pod kontrolou. A zahŕňa aj niečo viac než si zvyčajne predstavujeme pod autoritou. Doteraz sme sa sústreďovali na prvé dva atribúty panstva (Božia vláda a Božia autorita). Teraz sa musíme pozrieť, ako nám tu pomôže tretí atribút.
Jeho zmluvná prítomnosť znamená, že Boh sa stará o svoj svet. On ho neuviedol do pohybu a potom ho nechal bežať samého. Boh zostáva so svetom a vo svete, aby ho ovládal, hodnotil, žehnal a súdil. On je Hrnčiar a svet je jeho hlina, ale nie je to iba hlina. Analógia hrnčiara a hliny je dobrým obrazom o nás. Je to dokonca doslovná pravda, že sme utvorení z prachu (Gn 2:7). Avšak iné biblické obrazy a metafory, ako napríklad „Boží obraz“, na ktorý sme stvorení (Gn 1:27-28), ukazujú, že sme veľmi špeciálny prach. Samotný prach, materiálne stvorenie, je predmetom Božej múdrej prozreteľnosti.
Prečo by malo Bohu záležať na svete? Prečo je pre neho významný a dôležitý? Niektorí tvrdia, že nemôže mať pre Boha význam, ak ho Boh úplne ovláda. Písmo však hovorí, že svet je významný preto, že je Božím stvorením a predmetom jeho prozreteľnosti. V tomto bode však potrebujeme podrobnejšie uvažovať nad vzťahom medzi Stvoriteľom a stvorením. Po prvé, ako sme videli, je nesprávne hovoriť, že svet je Boh a Boh je svet, pretože Boh je v ňom prítomný. Jeho zmluvná prítomnosť je celkom nekonzistentná s panteizmom, lebo zmluvná prítomnosť predpokladá, že Boh a svet sa navzájom odlišujú. Odlišuje svet od Boha, ktorý je prítomný v ňom a s ním. Je v ňom prítomný ako zvrchovaný Pán, ako jeho autorita, ktorá svet ovláda. Takže svet je významný a „významne odlišný“ od Boha.
Božie rozhodnutie predurčuje a jeho stvoriteľský čin tvorí bytosti, ktoré sú iné, než je on sám. Stvorenie je teda začiatkom „ne-božského iného“. Samozrejme, inakosť existuje večne v rámci Božej trojice. Stvorenie je však začiatkom niečoho nového: inakosti stvorenia. Stvorenia sú Božím dielom, Bohom plánované, na Bohu závislé a pod Božou kontrolou.
Táto inakosť stvorenia však obsahuje aj tajomstvo integrity. Vlastná Božia integrita určite zachováva existenciu a fungovanie stvorenia. Keďže však Boh určil odlišnosť stvorenia od seba samého, dal im podstatu a funkčnosť, ktoré sa od Boha líšia. Napríklad keď človek zomrie, tak Boh nezomrie. Človek zomrie, lebo to je jeho údel. Každá súčasť stvorenia má svoju rolu v Božom múdrom pláne. Táto rola je v niečom odlišná od roly iných stvorených vecí, a určite veľmi odlišná od Božej vlastnej roly. Ľudský život, ktorý žiješ, má svoj vlastný význam, ktorý je daný Bohom, ale je odlišný od Božej významnosti. Prirodzene, ten život je tiež závislý od Božieho plánu s dejinami a s jeho prozreteľnou vládou. Keď Boh formuloval svoj plán a stvoril svet, stvorení jednotlivci majú stabilnú historickú rolu, ktorá je odlišná od Boha a niekedy je dokonca proti nemu.
Ak Boh určil, že Tomáš bude žiť 80 rokov, tak si to nerozmyslí a nevezme Tomášovi život v šesťdesiatke. Boží plán je večný a nemenný. Tak ako Boh dodržiava svoje sľuby, rovnako sa postará, aby boli jeho rozhodnutia splnené. To ale znamená, že Tomáš má silu žiť 80 rokov a ani Boh to nemôže zmeniť, lebo ani Boh nemôže zrušiť svoje vlastné rozhodnutie.
Znamená to teda, že Boh obmedzil svoju zvrchovanosť? Áno a nie. Nie, pretože táto integrita stvorenia je sama súčasťou Božieho rozhodnutia. Boh sa v žiadnom bode nevzdáva ovládania svojho sveta. V tomto zmysle reformovaní teológovia vždy hovorili, že Boh nemôže jednoducho urobiť čokoľvek. Nemôže urobiť niečo, čo je v rozpore s jeho podstatou. V tomto zmysle je Boh obmedzený konzistentnosťou svojho vlastného plánu.
Môžeme si predstaviť Boha, ktorý plánuje vesmír podobne ako človek, ktorý skladá puzzle. Jednotlivé časti musia do seba zapadať a spolu vytvoriť celok. Tvar jedného kúska určuje, ktorá časť bude k nemu pasovať. Samozrejme, táto analógia je nedokonalá, lebo na rozdiel od ľudských skladačov puzzle Boh sa nemusí vyrovnávať s kúskami, ktoré vyrobil niekto iný. Boh vytvoril každý kúsok a aj ho ovláda rovnako, ako aj celok. Pretože je múdrym Bohom, musí podobne ako skladač puzzle poskladať všetky časti konzistentným, zmysluplným a rozumným spôsobom.
Môžeme teda povedať, že Boží plán je obmedzený tým, čo vie o Billovi. Boh predurčuje podľa svojho predzvedenia. Arminiáni hovoria, že Božie predurčenie je založené na jeho predzvedení. Kalvinista to nemusí popierať. Mal by však ukázať arminiánovi, že aj to predzvedenie je založené na predurčení! V Božej mysli sú predzvedenie a predurčenie recipročné. Ani jedno z nich nepredchádza to druhé. Obe sú večné. Boží plán je múdry, formulovaný podľa poznania.
Aj tu je treba vziať do úvahy tretí atribút panstva, Božiu zmluvnú prítomnosť. Boh nás nielen ovláda a hovorí nám s autoritou, ale dáva nám aj úlohu vo svojom veľkom pláne. V istom zmysle sme nástrojom v jeho ruke na splnenie jeho obrovského zámeru s vesmírom. Ale v inom zmysle je vesmír jeho nástrojom na uskutočnenie jeho zámeru s každým z nás. Jeho obrovská moc nás ovláda, ale on vždy koná v úplnom poznaní toho, kto sme a je plne oddaný uskutočniť svoj individuálny zámer pre každého z nás. Preto mohol Pavol povedať: „Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia“ (Rim 8:28).
V tomto zmysle môžeme úctivo povedať, že ľudské bytosti (presnejšie: Božie predzvedenie každého z nás) ovplyvňujú Boží večný plán. Boží zvrchovaný plán zahŕňa jeho zmluvnú oddanosť každému stvoreniu, na splnenie roly toho stvorenia. Táto pravda by mala byť ústredným prvkom nášho nazerania na ľudskú slobodu, zodpovednosť a význam. Cítiť sa slobodným znamená cítiť, že človek hrá významnú rolu vo svete, a to je pravdou o každom z nás. Cítiť sa zodpovedným znamená uznať zámer, pre ktorý nás Boh stvoril. Cítiť sa významný znamená uznávať, že Boh dal každému z nás dôležitú rolu v dejinách a že on usporiadal všetky veci vo vesmíre tak, aby boli konzistentné s tou rolou.
Poznámka editora: Článok je časťou kapitoly “Ľudská zodpovednosť a sloboda” preloženej z FRAME, J.M. The Doctrine of God. Phillipsburg: P & R Publishing, 2002, s. 119-159.
