Biblia má zvláštnu záľubu v menách. Pretože na menách záleží. Nezáleží tak na tom, či naše meno poznajú tu na zemi, ale či ho poznajú v nebi.
Do zeme zasľúbenia
Keď ide o Božie sľuby, otázka nikdy neznie tak, či ich Boh splní, ale kedy ich splní. Lebo naplnenie Božích sľubov je vždy len otázkou času.
Bohu nikto a nič nemôže zabrániť v tom, aby splnil, čo sľúbil. Veď On neplní svoje sľuby vďaka okolnostiam, ale napriek okolnostiam. Lebo Boh nie je len verný. On je aj mocný. Preto nielen chce, ale...
Aká mocná je Božia bázeň v srdci človeka, keď ho zbaví strachu z mocných tohto sveta! Keď dá silu poslúchať Boha aj za cenu neposlušnosti kráľovi!
Každé rozhodnutie, ktoré je diktované strachom z človeka, je zlé rozhodnutie. Lebo je diktované strachom o seba. Len to rozhodnutie, ktoré je diktované bázňou pred Bohom, pred Ním obstojí.
Keď sa bojíme Boha, poslúchame Ho aj za cenu dôsledkov, ktoré nám naša poslušnosť Jemu môže priniesť. Aj vtedy, keď budeme nútení naším nadriadeným robiť niečo proti nášmu svedomiu.
Mnohé režimy v dejinách chceli zničiť Boží ľud, ale Boh vždy pracuje na zachovaní svojho ľudu. Aký musí byť mocný, keď Mu v tomto prípade na to stačia dve slabé ženy!
Lebo Boh neprestáva byť Bohom ani v Egypte. Ani v najťažších chvíľach nášho života.
Odpoveď na nové hrozby v našom živote, keď sa pred nami otvorí priepasť a situácia sa zdá byť beznádejná, leží v pohľade dozadu.
Vieme však, že pre ňu tým skutočným „hniezdom záchrany“ nie je košík, ale Boh. Ona nevie, ako Boh zachráni jej syna, ale verí, že ho zachráni.
Keď si uvedomí, že už viac nedokáže skryť svoje dieťa pred okolitým svetom, jej viera nadobudne inú, novú podobu.
Neraz to, čoho sa v živote najviac obávame, zmení sa na nečakané dobro. A to vďaka Bohu, ktorý stojí nad všetkými okolnosťami nášho života.
Niet väčšej radosti pre veriacich rodičov ako to, keď vidia svoje deti kráčať cestou viery.
Predivné Božie riadenie! To je Boží humor, keď Boh nechá Mojžiša vychovávať v samom strede nepriateľov Izraela.
Sú to vždy naše rozhodnutia, ktoré o nás prezradia, o aké hodnoty nám v živote ide. Či o hodnoty sveta alebo o hodnoty neba.
Len viera vidí za kríž, za utrpenie. Hľadí na budúcu odmenu, ktorá svojou hodnotou nekonečne prevýši časné hodnoty sveta.
Telesná horlivosť sa vyznačuje tým, že síce horlí za dobrú vec, ale zlým spôsobom. Myslí si, že cieľ posväcuje prostriedok. Nie, neposväcuje.
Lebo zmeškané sa niekedy dá dobehnúť. Ale už nikdy nestiahneme naspäť to, čo sme unáhlene povedali, či urobili.
Boh nikdy neľutuje čas, ktorý potrebuje na prípravu svojich nástrojov. Lebo o to menej práce má potom s nimi, keď už stoja v jeho službe.
A práve v situácii úplnej beznádeje autor knihy ukáže na zdroj jedinej nádeje: Boh počul ich nárek a spomenul si na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jákobom.
Keď sa naša vôľa zjednotí s tou Božou, takže pre seba chceme to, čo chce pre nás Boh, dajú sa aj v našom živote veci do pohybu.
Čo Boh sľúbi, to aj splní. Lebo On je verný Boh, ktorý pamätá a nezabúda na svoje sľuby.
Práve preto, že Boh je verný svojim sľubom, že pamätá na zmluvu, ktorú s nami uzavrel v Kristovi, majú naše modlitby význam a zmysel. Nimi sa môžeme podieľať na tom, čo Boh činí.
Niet miesta, kde by sme boli skrytí pred Bohom. A niet miesta, kde by sme boli zabudnutí Bohom.
Keď sa Boh chce dať poznať človeku, vždy si nájde spôsob, ako vyvolať jeho záujem a pritiahnuť jeho pozornosť. Koľkí by o tom mohli vydať svedectvo!
Na vzťahu s večným Bohom nemôže nič zmeniť, dokonca ani smrť. Lebo ako je Boh večný, tak aj vzťah, do ktorého volá človeka, je večný.
Vďaka tomu, že na kríži oheň Božej svätosti a súdu spálil jeho vlastného Syna, ktorý na sebe niesol všetku nečistotu a vinu nášho života, nám už tento oheň neublíži.
Je to zostupujúci Boh, zhora nadol, z neba na zem. Lebo Boh zostúpi v osobe svojho Syna, aby nás vyslobodil z otroctva hriechu.
Lebo keď je Boh so mnou, potom je otázka, kto som ja, bezpredmetná. Vtedy sa môžem vierou oprieť o Neho, nie o seba.
Vo mne, ktorý Som, ti nič chýbať nebude. Som je teda stále prítomný Boh, ktorý nám zasľúbil svoju prítomnosť pre každú našu potrebu a v každej situácii nášho života.
Svet nemôže udržať vo svojej moci tých, ktorí patria Bohu. Konečné víťazstvo bude patriť Božiemu ľudu, lebo je tu mocná ruka nášho Boha.
Keď poslúchame Božie nariadenia, plnia sa pri nás Božie zasľúbenia. Lebo Boh nikdy nedáva rozkazy bez zasľúbení.
Lebo On nám nikdy neprikáže urobiť niečo, k čomu by nás aj sám nevystrojil. Kto je Ním poslaný, je aj Ním zmocnený a vystrojený.
Ale ak sa za poslušnosť platí vysoká cena, za neposlušnosť sa platí ešte vyššia. Lebo v konečnom dôsledku nás neposlušnosť vždy vyjde drahšie ako poslušnosť.
Kríž ukazuje, ako ďaleko je Boh schopný zájsť, aby nás, otrokov hriechu a diabla, vyslobodil. Tak ďaleko, že ďalej sa už zájsť nedá.
Komu patríme, tomu slúžime. Keď patríme Bohu, slúžime Jemu. Ak neslúžime Jemu ale sebe, potom Mu nepatríme.
Boh svoje navštívenie zopakuje ešte raz. Nie obrazne, ale doslovne, vo svojom Synovi, ako o tom hovorí kňaz Zachariáš: Požehnaný Pán, Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud.
Ale posledné slovo bude mať Hospodin. Aj tu, aj inde. Už je len otázka, aké slovo to bude. Či to bude slovo milosti alebo súdu.
Sklamanie z Boha! Kto z nás ho nepozná?! Čakáme, že sa prizná k našej poslušnosti, že vypočuje naše prosby a On nič!
Ani my nepotrebujeme počuť nové pravdy, len si pripomínať staré pravdy. Veď čo viac potrebujeme ako uistenie, že na Božích sľuboch sa doteraz nič nezmenilo a ani nezmení?!
Nie je to človek, ktorý robí Bohu láskavosť tým, že Ho prijme. Je to Boh, ktorý preukazuje milosť tým, ktorých prijme za svojich. A kto je Bohom prijatý, je Ním prijatý raz a navždy.
Lebo Boha spozná nielen jeho ľud, ale aj jeho nepriatelia. Jeho ľud Ho spozná ako Boha spásy. Jeho nepriatelia Ho spoznajú ako Boha súdu. Je to len otázka času.
Aby sa však z kamenného srdca stalo srdce mäsité, na to je potrebný zázrak. Pokiaľ Boh neobmäkčí naše srdce, ono navždy zostane tvrdé a neoblomné.
Aby faraón kapituloval, Boh by musel vytiahnuť silnejší tromf. On ho svojím časom aj vytiahne. A faraón spozná, kto je Hospodin. Len za akú cenu!
Keď je človek pod tlakom, tak sa modlí. Aj poslušnosť Bohu sľubuje. Ale čo urobí vtedy, keď je vypočutý?
Prečo teda Boh posiela jednu ranu za druhou? Veď mohol celý Egypt vyhladiť jednou ranou. Prečo to neurobí? Pre svoju veľkú trpezlivosť s faraónom.
Aj faraón musí počuť, že prvoradá je poslušnosť Bohu. Tomu, čo On prikázal. Lebo Bohu najviac zo všetkého záleží na poslušnosti človeka. Vtedy aj dnes.
Hospodin vypočul Mojžišovu prosbu. Muchy odleteli od faraóna... A výsledok? Faraónovo srdce zostalo naďalej zatvrdnuté. Mal teda Mojžišov príhovor za faraóna zmysel?
Faraón sa svojím opakovaným vzdorom voči Bohu viac a viac vzďaľoval od svetla a viac a viac sa ponáral do tmy. Lebo keď neposlúchneme Boha, ešte viac sa od Neho vzdialime.
Ak si myslíme, že pokánie môžeme robiť kedykoľvek sa nám zachce, mýlime sa. Lebo Biblia pozná len jeden čas pre pokánie, prítomný, nie budúci čas.
Veď každý raz spozná Boha. Lebo každý raz bude mať do činenia s Bohom. Ale nie je jedno, ako Ho spozná.
Prečo teda Boh hneď neodstráni zlých z povrchu zeme? Prečo hneď nezničí všetkých bezbožníkov? Pre svoju veľkú zhovievavosť s človekom.
Boh tu vždy mal, má i bude mať svoj ľud, ktorý si oddelil pre seba. Ktorý na rozdiel od sveta stojí pod jeho milujúcou ochranou. Nie pre svoju dobrotu, ale len a len pre jeho milosť.
Aj modlitby za ľudí tvrdého srdca majú svoj význam. I keď ich ovocie možno nikdy neuvidíme.
Pre každého je ťažké pokoriť sa pred Bohom. Lebo v každom z nás žije „faraón“. Preto odopierame Bohu to, na čo má právo, náš život.
Keď už v prípade rodičov to diabol prehral, nasadí najsilnejšie páky, aby to vyhral v prípade detí. Najväčší zápas sa tak v cirkvi vedie o deti, teda o budúcnosť Božieho ľudu.
Tak ako Mojžiš ani my by sme sa nemali prestať modliť za nepriateľov Božieho ľudu. Naše modlitby možno nezmenia ich, ale môžu ochrániť nás.
Lebo Bohu patrí všetko, nielen človek ale aj jeho majetok. Preto do našej bohoslužby má byť zahrnuté všetko, náš čas, sily, schopnosti, peniaze.
Keď Boh udelí milosť, je aktívny. Keď zatvrdí srdce človeka, je pasívny. Nechá človeka tak. Prenechá ho napospas jeho zatvrdeniu.
Božia trpezlivosť však nie je prejavom Božej slabosti ale Božej milosti. Preto zneužiť Božiu trpezlivosť a prepásť opakované príležitosti k pokániu je trestuhodné.
Vďaka tomu, že Boh robí rozdiel, je tu nádej pre človeka. Nádej na záchranu. Lebo každý raz spozná, že Boh robí rozdiel. Lebo On nie je len Bohom súdu ale aj Bohom spásy.
Biblia nepozná nič strašnejšie, ako je upadnúť do rúk živého Boha. Ale zároveň nepozná nič slávnejšie ako byť zachránený z rúk tohto Boha. A úžasné je, že tú záchranu pripravil On sám.
Náhradou za prvorodených Izraela bol obetovaný baránok. Náhradou za nás je iný Baránok, Ježiš, Boží Syn. O Ňom Ján Krstiteľ povedal: Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.
Jedine krv má moc vyriešiť najväčší problém človeka, ako obstáť pred svätým Bohom. Nie hocijaká krv, ale krv baránka. Nie hocijakého, ale dokonalého baránka.
Každý, kto stojí pod ochranou Baránkovej krvi, je a bude bezpečný v hodine Božieho súdu. Lebo Boh ešte raz príde so svojím súdom. Nie nad Egyptom, ale nad celým svetom.
Keď uvidím krv, obídem vás..., hovorí Hospodin. O čo väčšiu moc má krv Božieho Baránka! Má moc ochrániť pred večným odsúdením.
Vďaka Kristovej obeti sme sa stali „nekvaseným chlebom“, ľuďmi očistení od kvasu hriechu. Preto celý náš život má byť životom nekvasených chlebov.
Do noci svojho súdu Boh pošle i svoju záchranu pred súdom. Lebo On je v jednej osobe Sudca i Spasiteľ. On musí súdiť, lebo je spravodlivý Boh. On chce zachrániť, lebo je milostivý Boh.
Stalo sa len to, čo bolo Bohom predpovedané. Lebo Boh nie je ako človek. Nevyhráža sa trestom, ktorý by potom neuskutočnil.
On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna. Len mocná ruka môže vyviesť z domu otroctva i vytrhnúť z moci tmy. A taká je Božia ruka.
Čo zdanlivo vyzerá ako prehra, je v skutočnosti víťazstvom. Lebo Božie cesty v tomto svete nemôžu mať iný ako paradoxný, zdanlivo protirečivý charakter.
Jedna Mu z vďačnosti slúžila, druhá Mu z lásky obetovala vzácnu masť. Ale Lazár sa stal známym tým, čo Ježiš urobil pre neho: Lazár, ktorého vzkriesil z mŕtvych.
Ale láska sa nepýta, čo na to povedia tí druhí. Keď ide o Ježiša, nenechá sa Mária obmedziť spoločenskou mienkou.
Ale Mária vie, čo Judáš nevie. Vie milovať, obetavo milovať. Podľa nej by bola veľká škoda ponechať si pre seba to, čo môže obetovať pre Ježiša. Ježiš jej totiž za to stojí.
Po činoch obetavej lásky vždy zostáva krásna vôňa. To je spôsob, ako „prevoňať“ prostredie, v ktorom žijeme.
Ale láska vie robiť pravé veci v pravý čas. Keď máme príležitosť preukázať dobrý skutok dnes, neodkladajme to na zajtra. Lebo zajtra už môže byť neskoro.
Zvesť evanjelia a odozva na evanjelium patria neoddeliteľne k sebe. Lebo na lásku sa má odpovedať láskou. Na obeť obeťou.
Ježiš vie, že kríž sa stane miestom, na ktorom sa odohrá dráma vekov. Miestom, kde Ho čaká strašný zápas s mocou temnosti, s diablom, ktorý všetky svoje sily sústredí na zničenie Ježiša.
Pán sa poníži, aby slúžil druhým. Ten, ktorý si je vedomý svojho božského synovstva, netrvá na svojej dôstojnosti, ale berie na seba úlohu otroka.
On, ktorý bol od večnosti jedno s Otcom, rovný Bohu, opustil svoju slávu a zostupoval dole, dole, dole, keď sa stal poslušným až na smrť a to smrť na kríži.
Niekedy musíme prísť až na koniec, aby sme pri pohľade späť pochopili. Dovtedy máme žiť vierou, že On vie, čo robí, aj keď my tomu nerozumieme.
Kresťanská zvesť totiž uráža pýchu človeka. Je to veľmi pokorujúce, keď nám Kristus hovorí, že bez obmytia jeho krvou niet pre nás záchrany, odpustenia, niet večného života.
Keď nedovolíme Ježišovi, aby nás očistil, On nám nedovolí, aby sme raz vstúpili do neba. Lebo niet spásy pre pyšných. Buď zomrie naša pýcha, alebo zahynie naša duša.
A predsa kresťan ešte niečo potrebuje: ...nepotrebuje sa už umývať, iba ak nohy. Naše nohy stále chodia po prašných cestách tohto sveta. My sa denne previňujeme a znečisťujeme. Čo vtedy?
My, na rozdiel od Ježiša, nevieme, čo sa s nami má stať. Dobre, že tak! Nám musí stačiť, že poznáme Toho, ktorý to vie.
Boh vo svojej nesmiernej milosti nepodal kalich svojho hnevu a súdu hriešnemu a vinnému človeku, ale podal ho do rúk svojho milovaného, nevinného Syna.
Krv veľkonočného baránka v Egypte ochránila prvorodených synov Izraela pred smrťou. Ale krv veľkonočného Božieho Baránka, toho, ktorý sníma hriech sveta, vykúpi človeka z otroctva hriechu a zachráni...
Tam, kde mal byť popravený Barrabáš, bude visieť Ježiš, nevinný miesto vinného. Veď o tom je Ježišova smrť. Je to zástupná smrť. A nielen za Barrabáša. Ježiš nesie kríž, ktorý patril nám.
Viera vidí, že zdanlivá bezmocnosť toho, ktorý visí na dreve kríža, nie je prejavom jeho slabosti voči nepriateľom. V skutočnosti je jeho synovskou poslušnosťou voči Otcovi, ktorého večný plán spásy...
Ježiš si tak svojou obeťou „predplatil“ ich, ale i našu službu. Všetka naša služba Jemu je nekonečne prevýšená jeho službou nám.
Keď On žije, potom sa už niet čoho a koho báť. Temná minulosť sa už nevráti, lebo Ježiš sa vrátil z ríše smrti a pekla ako Víťaz. Preto budúcnosť, Máriina i tá naša, je v bezpečí.
Viera Ježišových učeníkov bola založená na videní. Oni uverili, lebo videli. Ich viera má tak veľký význam pre našu vieru, ktorá je z počutia.
Vďaka Bohu, že som našla prázdny hrob! Vďaka Mu za to, že som nenašla mŕtve telo môjho Pána! Vďaka za sklamanie, ktoré Boh obrátil na požehnanie, moje slzy na smiech, môj zármutok na radosť!
Z našej strany je neraz ťažké sa i v Ježišovej prítomnosti dostať k osobnému stretnutiu s Ním. Ale čo je ťažké pre nás, nie je ťažké pre Neho. A v tom je naša nádej.
A tak Mária odchádza, aby oznámila zvesť, ktorej sa žiadna iná zvesť v tomto svete nevyrovná. Je to zvesť o víťazstve, o Kristovom víťazstve nad smrťou.
Boh sa rozhodol odstrániť nepriateľstvo a zmieriť sa s človekom. Ako? Tak, že Kristus vezme na seba náš hriech a na kríži ponesie na sebe naše odsúdenie.
Dvakrát Ježiš povie: Pokoj vám! Jeho prvé Pokoj vám! sa týka nášho spasenia. Ježišovo druhé Pokoj vám! sa týka nášho poslania. Ono zaznie do situácie strachu, strachu z ľudí, strachu o seba a o svoj...
Ak veríme preto, že nám naša viera prináša radosť, pokoj a zbavuje nás strachu zo smrti, naša viera je viac náboženskou drogou ako pravou kresťanskou vierou.
Musíme dávať pozor na to, čo hovoríme, lebo z každého slova budeme vydávať počet. Ale na druhej strane je to veľké povzbudenie, že uprostred miliónov a miliónov úst a slov v nebi počujú i nás, i naše...
Ježiš prišiel, lebo On nenechá žiadneho poctivého skeptika tápať v neistote. Tak ako nenechal ani Tomáša. On sa prizná ku každému poctivému zápasu, tak ako sa priznal i k Tomášovmu zápasu.
Keď máme pochybnosti o svojom spasení, Ježiš nám hovorí: Pozri moje ruky a môj bok! Na mojich dlaniach je vyryté tvoje meno. Vari by som sa vzdal tých, za ktorých som položil svoj život?
Uprostred sveta plného ľudských rán tu stojí Boh so svojimi ranami. Pohľad na Ježišove rany však ukazuje i to, že jeho rany sú už zhojené. A v tom je zasľúbenie i pre nás, že raz i všetky naše rany...
Boh nechce, aby náš vzťah k Nemu bol založený na dôkazoch, ale na dôvere. A dôvera v Boha sa nerodí z viditeľných dôkazov, ale z neviditeľného slova.
Kristus však bol vzkriesený z mŕtvych! Táto zvesť je založená na svedectve očitých svedkov, ktorí sa stretli so vzkrieseným Kristom.
Kresťan je totiž človek, ktorého najväčší cieľ neleží v tomto svete a v tomto živote, ale leží za hranicou tohto sveta a tohto života. Jeho najväčší cieľ neleží na tejto strane hrobu, ale na druhej...
Boh nás pozná lepšie, než my poznáme sami seba. Ani netušíme, čoho všetkého nás Boh v živote ušetril práve vďaka tomu!
Zápasy a skúšky, ktoré nás čakajú na Božích „obchádzkach“, môžu byť ťažké. Ale pamätajme, že tie, ktoré obchádzame, sú ešte ťažšie. A tých sme ušetrení!
Keď nám Boh zmysel svojich ciest ukáže, ďakujme Mu. Keď nám ho neukáže, dôverujme Mu, že On vždy vie, čo robí a prečo tak robí. A že sa nikdy nemýli.
Boh ide s nami a ide aj pred nami. Sprevádza nás svojou ochranou a predchádza nás svojou milosťou. A to tak, aby sme ani na chvíľu neboli sami, bez jeho vedenia.
Aby sa Boh oslávil, najprv musí svoj plán skryť pred svetom. Skryť ho za zdanlivú bezmocnosť a opustenosť svojho ľudu. Lebo On má záľubu vziať to, čo je slabé, aby zahanbil a pokoril to, čo je silné.
Strach sa rodí z viditeľnej reality. Vidíme vlny, vidíme nebezpečenstvo, vidíme prekážky. A čo vidíme, v nás vyvolá strach. Sme v pokušení prepadnúť panike a beznádeji.
Veď keby naplnenie Božích sľubov záviselo od našej viery či dobroty, zle by bolo s nami! Ale Boh je verný svojmu ľudu práve preto, že je verný svojim sľubom.
Aby tak všetkým bolo zrejmé, že spasenie je Boží čin bez prispenia človeka. Je to záchrana bezmocného človeka mocným Bohom. A navyše človeka, ktorý jej nie je hoden.
Nikde nie je Boh taký oslávený ako práve v súde a v spáse. A jedna a tá istá udalosť zjaví jedno aj druhé. Zjaví Boha ako Boha súdu i Boha spásy.
On je Bohom pre každú potrebu. Boh pred nami, Boh vedľa nás, Boh za nami. A vždy s nami.
Nato, aby sme lepšie videli Boha pri diele, musíme prežiť situácie, kde už nevidíme nádej. Lebo v našej slabosti a bezmocnosti spoznávame, odkiaľ prichádza naša pomoc.
Ak má byť Izrael zachránený, Egypt musí byť zničený. Bez súdu nad nepriateľom niet spásy pre Boží ľud. Lebo pokiaľ tu bude nepriateľ, Boží ľud nebude v bezpečí.
Ak víťazstvo má byť dokonané, nepriateľ musí byť zničený. Deň spásy sa tak stal aj dňom súdu a opačne. Vody spásy pre jedných sa stali vodami súdu pre druhých.
Komu je Hospodin silou, tomu je aj piesňou. Lebo kto má v Ňom silu, má a bude mať dosť dôvodov k spevu. A niet väčšieho dôvodu k spevu ako to, že Hospodin sa mi stal spasením.
Veď kto je Hospodin? Hospodin je bojovník. Aké prekvapujúce označenie Boha! Mnohí ľudia pestujú sentimentálny obraz Boha, ktorý pasívne sedí na svojom tróne a milo sa usmieva na ľudí. Ale Boh ako...
Pred sebou tak máme milostivého Boha, vedľa seba zas mocného Boha. Lebo na jeho milosť a moc sme dennodenne odkázaní. A čo potrebujeme, to On dáva.
Keď videli, uverili. Neverili pred udalosťou, ale až po nej. Ale viera, ktorá potrebuje vidieť, aby mohla veriť, pri prvej príležitosti zlyhá. A jej zlyhanie sa prejaví reptaním.
Aj náš prostredník, Ježiš Kristus, ktorý sedí po Božej pravici, sa prihovára za nás. Za ľudí, ktorí neraz reptajú podobne ako Izraeliti. Ani netušíme, koľko vďačíme za jeho verné príhovory!
Boh nám nesľúbil, že pod jeho vedením obídeme Máru. Že na ceste za Ním nás ušetrí všetkých horkých chvíľ v živote. Sľúbil nám, že kde nás privedie, tam sa o nás postará.
Ľahšie je vyviesť človeka zo sveta, ako vyviesť svet z človeka. Z jeho srdca. Zo sveta sme síce vyšli, ale svet sme si vzali so sebou. Koľko bolesti a trápenia nám to v živote spôsobilo!
Ale vymeniť slobodu za „hrnce mäsa“ v otroctve je ten najhorší obchod. Aj keď diabol na svoj tovar poskytuje veľké zľavy. Hoci sľubuje veľa, nesplní nič. Na rozdiel od Boha, ktorý čo sľúbi, to aj...
Či to nie je aj naša skúsenosť? Že napriek nášmu reptaniu a nespokojnosti s Bohom sa On voči nám zachoval nesmierne milostivo?!
Obávaná púšť sa stane miestom, kde Hospodin zjavil svoju slávu. Lebo Božia sláva sa zjavuje na tých najnečakanejších miestach a v tých najnečakanejších situáciách.
Boh dáva každému podľa jeho potrieb. Nie viac, nie menej. Niekedy však jednému dá viac, aby sa rozdelil s tým, kto má menej.
Buď sme závislí od chleba, alebo od Chlebodarcu. Buď sme závislí od daru, alebo od Darcu. Buď chceme mať viditeľnú a hmatateľnú istotu, alebo sme ochotní ísť cestou viery.
Lebo všetko, čo robíme na úkor Boha a poslušnosti Jemu, vyjde nazmar. Aj dnes sú takí, ktorí chcú „zbierať“ ešte aj v nedeľu, keď na to nie je Bohom určený čas.
Neraz sme v pokušení merať Boha, jeho lásku a starostlivosť o nás okolnosťami života. Ale jediným meradlom Božej lásky je Kristov kríž, jeho obeť, vďaka ktorej sme boli zachránení.
Lebo priebeh boja nezávisí od svalnatých rúk bojovníkov, ale od zdvihnutých rúk prostredníka Božieho ľudu. Na rozdiel od Mojžiša, prostredníka Izraelitov, ruky nášho Prostredníka nikdy neochabnú.