Na začiatku nového roku je dobré pripomenúť si skutočnosť, že čas nášho života je v Božích rukách.
Slovo na každý deň
Každý - minulý, prítomný aj budúci - čas je v Božej ruke. Ako sa vysporiadame s našou minulosťou?
V Božej ruke je každý čas, i ten prítomný. Aká je tvoja prítomnosť?
Oveľa dôležitejšie než poznať svoju budúcnosť je poznať toho, ktorý má vo svojich rukách i našu budúcnosť.
Je lepšie, keď sa budú plniť Božie plány než tie naše.
Duchovnú slepotu môže odstrániť len Boh. Robí to tak, že človeku zjavuje skutočnosti, ktoré by inak nevidel. Mudrcom odhalil vianočné tajomstvo.
Mudrci poznali, že do pozemského zostúpilo nebeské, do ľudského sa zaoblieklo božské, do časnosti vstúpilo večné. Bolo im dané vidieť, čo je viditeľné len očiam viery.
V skutočnosti zasľúbenie príbehu o mudrcoch hľadajúcich dieťatko nie je v tom, že hľadajúci človek nájde cestu k Bohu, ale že hľadajúci Boh nájde cestu k človeku.
Život pod zatvoreným nebom je bezútešný život. Je to život pod Božím odsúdením. Ježiš prišiel, aby otvoril nebo. Vďaka Nemu zostane ešte dlho otvorené. I pre nás.
Kristus nie je len pre slabochov, ale niekedy musíme prežiť i slabosť, i bezmocnosť i trápenie a prázdnotu života, aby sme spoznali, že Ho potrebujeme.
Viera nediktuje Bohu, čo má robiť. Ani si sama neurčuje spôsob, ako má byť vypočutá. Viera v plnej dôvere prenecháva rozhodnutie na Boha. Pane, ak chceš, môžeš. To je reč viery.
Je viera niečo neviditeľné, skryté v srdci človeka? Niečo, čo je len medzi mnou a Bohom? Nie. Pravú vieru vždy vidieť - v činoch, ktoré sa z nej zrodia.
Keď prídeme k Ježišovi so svojou diagnózou problému, sklamanie nás neminie. Totiž naša diagnóza ľudských problémov a ich Božia diagnóza sa veľmi líšia.
Ježiš neprišiel v prvom rade riešiť kvalitu nášho pozemského života, ale kvalitu nášho večného života. Veď najväčšou hrozbou pre nás nie je choroba, ale Boh.
Niekto povedal, že ešte nebolo zhromaždenia, na ktorom by chýbali kritici. Ani Ježiš nebol ušetrený kritiky, čo môžeme vidieť i v tomto príbehu.
Ježiš sa pýta, čo je ľahšie: Uzdraviť či odpustiť? Odpustenie je neviditeľné a čo je neviditeľné, nemožno overiť, ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Uzdravenie je viditeľné a preto sa overiť dá. Z toho by...
Nasledovanie Ježiša nás nijako neušetrí búrok, čo zisťujú i Ježišovi učeníci. Sú však dvojaké búrky. Také, ktoré nás stihnú na našich vlastných cestách. A potom také, ktoré nás stihnú na Božích...
My si v živote často zamieňame dve veci, sebadôveru a vieru. To, čo nazývame vierou, je v skutočnosti sebadôvera. Hovoríme, že veríme, ale je to viac viera v seba ako v Ježiša. Preto majú búrky veľký...
Utíšením búrky na mori dáva Ježiš učeníkom a nám spolu s nimi uistenie, že niet takých okolností života, ktoré by neboli pod jeho kontrolou. Kto toto vie, ten sa nemusí báť.
Utrpenie jedného niekedy odhalí charakter druhého. V tomto príbehu utrpenie odhaľuje lásku, ktorá má podobu súcitu.
Od stotníka prichádzajú k Ježišovi dve delegácie, ale s kontrastným posolstvom. Jedni tvrdia: Zaslúži si, hoden je; stotník sám tvrdí: Nezaslúžim si, nie som hoden!
Ježišovo slovo má moc, to znamená, že činí, čo hovorí. Nie je však mocné len vtedy, keď je Ježiš blízko. On neprestáva byť mocným i vtedy, keď je ďaleko.
Pred bránou mesta Naim sa stretnú dva zástupy. V jednom vládne zármutok a plač. V druhom vládne radosť a veselosť. Čo bude výsledkom stretnutia týchto dvoch zástupov?
Ježiša nenecháva naša bolesť ľahostajným. Keď do nášho srdca vstúpi zármutok, do jeho srdca vstúpi milosrdný súcit.
Ježiš zastaví pohrebný sprievod a prednesie svoju pohrebnú kázeň. Lenže jeho kázeň je iná než všetky pohrebné kázne predtým i potom. My kážeme živým, ale On tu oslovuje mŕtveho.
Zástup pri meste Naim dostáva malú ukážku Božieho kráľovstva, kde smrť už nebude.
Bohatý chudobný mládenec kladie Ježišovi tú najdôležitejšiu otázku - otázku spasenia a večného života. Ježišova odpoveď je... prekvapujúca.
Otázka spasenia sa nezačína riešiť z ľudskej strany, ale z Božej. Bez poznania Boha, bez konfrontácie s Ním sa otázka spasenia stáva nanajvýš mravná, či etická otázka.
Ako dopadne konfrontácia mládenca s Božím zákonom, s Božími prikázaniami? Čo mu stojí v ceste, aby mohol zdediť večný život?
Stretnutie bohatého mládenca s Ježišom začalo veľmi nádejne. Veď čo už len môže byť nádejnejšie ako človek, ktorý sa pýta po spasení?! Ako končí?
Keď ide o otázku spasenia, nachádzame sa na pôde ľudskej nemožnosti a teda v beznádejnej situácii. Ježiš však nekončí slovom o ľudskej nemožnosti, ale pokračuje slovom o Božej možnosti.
Človek na konci svojich síl a možností sa chytá všetkého a všetkých. Krvácajúca žena sa chytá Ježiša ako jedinej nádeje.
Veriť vždy znamená prísť a osobne sa dotknúť, chytiť sa Ježiša vierou. Lebo len dotykom sa nadväzuje osobné spojenie s Ním.
Ježiš nám nedovolí zostať so svojou vierou v skrytosti, v anonymite, lebo k viere patrí i verejné vyznanie. Máme nielen veriť srdcom, ale i vyznávať ústami.
Diskrétna zóna slúži na to, aby nám druhí nepozerali cez plece, keď manipulujeme so svojimi peniazmi. Ježiš však nerešpektuje diskrétnu zónu, keď narábame s peniazmi. Naopak. On sa práve vtedy pozerá.
Našu pozornosť zvyčajne zaujmú tí, ktorí dávajú veľa. Ježišovu pozornosť však zaujala tá, ktorá dala najmenej, ale v skutočnosti dala najviac.
Ježiš vyučuje svojich učeníkov dôležitú lekciu o tom, čo znamená skutočne dávať. Prečo na Božích váhach dve drobné mince chudobnej vdovy prevážili to množstvo peňazí všetkých ostatných?
Ježiš stojí o tých, o ktorých už nikto nestojí. Inak by nepovolal skorumpovaného a spoločensky opovrhovaného mýtnika Matúša.
Ježiš jedných priťahuje, druhých pohoršuje. Pohoršuje, lebo sa nestráni, ba čo viac, priťahuje hriešnikov. Ježiš sa stal priateľom hriešnikov, ani aby schvaľoval hriech, ale aby ho liečil.
Biblia niekedy hovorí o našich hriechoch ako o dlhoch. Aj mravne bezúhonný Šimon i mravne skazená žena pred Bohom vystupujú ako dlžníci. Ako vlastne vzniká náš dlh u Boha?
Aj zbožný farizej, aj bezbožná žena, sú dlžníkmi, hriešnikmi. Je medzi nimi nejaký rozdiel?
Podobenstvo, ktoré Ježiš vypráva Šimonovi nie je iba o dvoch dlžníkoch, ale aj o ich veriteľovi. Ten obom ich dlh odpustí. Keď nám Boh odpustí náš dlh, tak jeden dlh nám zaniká a druhý dlh nám vzniká.
Ježiš ukazuje na dôležitú súvislosť medzi dlhom viny a dlhom lásky. Čím väčší dlh viny nám zanikol, tým väčší dlh lásky nám vznikol. Platí to aj opačne. Kto si myslí, že jemu zanikol len malý dlh...
Mladší syn z podobenstva o márnotratnom synovi uverí lži, že bez otca mu bude lepšie ako s otcom. Autor tejto lži je diabol a mnohí jej veria aj dnes.
Otec nenechá syna odísť preto, že ho nemiluje, ale práve preto, že ho miluje. Lebo láska si nemôže pripútať druhého proti jeho vôli. Láska je láskou len vtedy, keď dá druhému slobodu odísť, keď mu dá...
Diabol ešte nikdy nesplnil to, čo človeku sľúbil. Po čase to zistil i mladší syn. Život bez otca mu nepriniesol nič z toho, čo dúfal, že mu prinesie.
Syn sa vracia domov. To, čo hľadal v ďalekej krajine, nenašiel. Nič z toho, čo hľadal v živote bez otca a ďaleko od otca, nenašiel. Predsa však niečo našiel, našiel cestu domov, späť k otcovi.
Najväčší zázrak je ten, že dvere na otcovom dome, ktoré syn za sebou zabuchol, nezostali pre neho navždy zatvorené. Naopak, pri svojom príchode zisťuje, že sú pre neho otvorené dokorán.
Syn bol mŕtvy pre vzťah s otcom, beznádejne stratený ďaleko od domova. Ale stal sa zázrak. Mŕtvy a stratený syn ožil a našiel sa.
Na scénu prichádza druhý syn. Jeho postoj prezrádza, že tento príbeh je v skutočnosti o dvoch stratených synoch. Jeden sa stratil vo svete, ďaleko od otca. Druhý sa stratil doma, v blízkosti otca.
V rozhovore s otcom vychádza najavo mentalita staršieho syna. Staršiemu synovi časom vybledli výsady synovstva a vynikli mu jeho zásluhy služby. Už vidí len to, čo on robí pre otca, ale už nevidí, čo...
Vždy, keď si pri stretnutí s hriechom brata (alebo i sestry) pomyslíme, že nám by sa také niečo nikdy nemohlo stať, stávame sa staršími bratmi z Ježišovho podobenstva.
Mladší syn žil nemravne, ale na konci príbehu ho vidíme v dome s otcom. Starší syn žil mravne, príkladne, ale na konci príbehu nie je v dome s otcom. Stojí vonku.
Otcovou bolesťou bol stratený syn. Otcovou radosťou je nájdený syn. Nemôžeme byť synmi Otca, ktorý sa raduje z návratu syna, ak nie sme bratmi tomu, kto sa vrátil späť k Otcovi.
Naším problémom nie je len nevedomosť, ale i bezmocnosť. My nielenže nevieme, ako správne žiť, my ani nie sme schopní správne žiť. Veď kde vziať silu k životu podľa Boha? Jedine z Boha. Kde vziať...
Ježiš niekedy necháva naše otázky nezodpovedané? Ježiš totiž odpovedá len na tie otázky, ktoré sú pre nás potrebné. Povie nám len to, čo potrebujeme vedieť, nie to, na čo sme zvedaví.
V otázke spasenia existuje niečo také ako prísť neskoro. Mnohí aj budú chcieť vojsť, ale pre nich už bude neskoro. Nájdu zatvorené dvere.
Mnohí z nás sme vychovaní na samozrejmosti Božej lásky. Aký by to bol Boh, ktorý by ma nemiloval?! Biblia však nezvestuje Božiu lásku ako samozrejmosť, ako niečo, na čo máme automaticky nárok.
Rozhodujúce nie je to, či sa my priznáme k Ježišovi, ale či sa On prizná k nám. Nie či my hovoríme, že Ho poznáme, ale či On pozná nás. Tých, ktorí stoja pred dverami, Ježiš nepozná. Sú to pre Neho...
Mnohí nebudú spasení, ale mnohí budú spasení. Nebo nebude zívať prázdnotou. Žiaľ, že ani peklo. Jedno bude miestom radosti a hojnosti. Druhé bude miestom zúfalstva.
Kto sú tí poslední, čo budú prvými a kto sú tí prví, čo budú poslednými?
Ježiš v podobenstve o bohatom a chudobnom ukazuje, ako súvisí náš časný údel s naším večným údelom.
Ak pre Lazára smrť znamená koniec trápenia a začiatok radosti, pre boháča znamená koniec radosti a začiatok trápenia. Smrť neprinesie zrovnanie ľudských údelov, ale ich zmenu.
Stávame sa svedkami rozhovoru, ktorý sa odohráva na druhom brehu, na brehu večnosti. Vrhá veľmi vážne svetlo na náš breh, na breh časnosti.
Aj my máme svojich Lazárov. Nemusia ležať pri našich dverách. Ale možno ich rovnako prehliadame ako boháč prehliadal svojho Lazára. Kto však nechá bez pomoci druhých, nakoniec sám zostane bez pomoci.
Ak je naša pamäť veľkým darom a požehnaním tu na zemi, pre život v pekle to už neplatí. Tam sa pamäť stane prekliatím, trestom. Spomienky na minulosť budú človeka privádzať do zúfalstva. Lebo si...
Komu nestačí Božie slovo, nič ho neprivedie k pokániu a viere. Pred nami môže stáť viditeľný dôkaz a my sa radšej rozhodneme odstrániť dôkaz, ako by sme mali uveriť.
Do života desiatich malomocných mužov vstúpi Ježiš so svojím uzdravením. Čo sa stane, keď je Boh len prostriedkom k dosiahnutiu pomoci a nie cieľom samotným?
Stretnutie malomocných s Ježišom rozdelilo ich životy na obdobie pred uzdravením a po uzdravení. Spoločné trápenie pred uzdravením ichnielen zblížilo, ale ich aj naučilo prosiť.
Uzdravenie rozdelí desiatich malomocných na deväť nevďačných a jedného vďačného. Rozdiel však nie je v tom, že jedni ďakujú a druhí nie. V čom teda?
Vždy je viacej tých, čo prosia, ako tých, čo ďakujú. Vždy je viacej tých, čo prijímajú požehnanie ako tých, čo zaň oslavujú Boha. Vždy je viac tých, ktorí pribehnú k Bohu vtedy, keď potrebujú pomoc...
Ako je to s Božou spravodlivosťou a ospravedlnením človeka? Môže byť zlý človek prehlásený za ospravedlneného a dobrý človek za neospravedlneného?
Farizej z podobenstva je ako zdravý človek, ktorý prichádza k lekárovi, aby mu povedal, že je fit... na rozdiel od ostatných pacientov v čakárni. Pre človeka, ktorý je spokojný so sebou, Boh nič nemá.
Rozuzlenie podobenstva o farizejovi a mýtnikovi končí veľkým paradoxom Božieho odpustenia. V čom je ten paradox?
Žalm 130 je pútnická pieseň, ktorú izraelskí pútnici spievali na svojej ceste hore do Jeruzalema. Nachádzame v ňom pútnika a jeho volanie z hlbín.
Má volanie k Bohu vôbec zmysel? Nie je to len také volanie do prázdna? Nezanikne pútnikov hlas vyslaný k nebesiam v nekonečnom vesmírnom priestore? Nevráti sa k volajúcemu späť ako ozvena jeho...
To, čo robí pútnikovu situáciu takou ťaživou, je nielen vedomie jeho hriešnosti a porušenosti, ale i vedomie Božej svätosti. Ako môže obstáť pred svätým Bohom?
Niet takých hlbín hriechu, niet takej priepasti viny, na ktorú by nedosiahla moc Božieho odpustenia! Môže byť pre nás zázrakom, na ktorú nemáme nárok, alebo samozrejmosťou, na ktorú si automaticky...
Pútnikovo volanie na Boha sa mení na čakanie na Boha. Volanie z hlbín čaká na odpoveď z výšin. K viere nepatrí len volanie na Boha, ale i čakanie na Boha.
Pútnik končí svoju pieseň svedectvom o Bohu. Nesvedčí o sebe, ale o Božej spáse. Boh počuje volanie i z najväčších hlbín a priepastí hriechu.
V pútnikovom svedectve máme odpoveď na tri dôležité otázky: Ako Boh odpúšťa?, Čo Boh odpúšťa?, a Prečo Boh odpúšťa?
Čím končí pútnikovo svedectvo v Žalme 130? Končí tam, kde raz bude celú večnosť znieť pieseň vykúpených pútnikov, pieseň Izraela - toho nového Izraela, na oslavu svojho Vykupiteľa.
Učeníci sú poslaní pripraviť veľkonočného baránka. Netušia, že ten pravý veľkonočný Baránok je už dávno pripravený.
Dva kalichy. Jeden je určený pre učeníkov, ten druhý je určený pre Ježiša. Jeden je kalichom spásy, ten druhý znamená utrpenie. Z prvého pijú všetci, z druhého iba jeden, jeden za všetkých.
Najťažšie chvíle v živote sú tie, pri ktorých sa nezachveje len naše srdce, ale i naša viera. Práve v takej situácii sa ocitnú Ježišovi učeníci počas Veľkej noci.
Doteraz sme Ježiša videli, ako s neotrasiteľným pokojom a odvahou kráča v ústrety svojej smrti. V Getsemane je zrazu všetko inak.
Vo vzduchu visí nezodpovedaná otázka: Je možné, aby bol od Krista kalich utrpenia odvrátený? Vari existuje iná cesta tvojej i mojej záchrany než cesta kríža? Nebo mlčí. Otázka je zodpovedaná.
Keď sa Otec má rozhodnúť koho ušetriť, či nás ušetrí večného zahynutia, alebo svojho Syna ušetrí cesty kríža, tak sa rozhodne ušetriť nás a neušetriť svojho Syna.
Golgota je nepochopiteľná bez Getsemane. Preto tu boli potrební svedkovia, aby sme sa aj my dozvedeli, koľko stála Ježiša naša spása.
Čo viedlo Judáša k zrade Ježiša? Podľa evanjelistov to boli dve skutočnosti, láska k peniazom a satanské pokušenie.
Čo je to, čo Petra privádza na dvor veľkňaza? Vari je to jeho láska k Ježišovi? Nie, je to jeho pýcha. Peter tam ide preto, aby dokázal svojmu Pánovi oddanosť až na smrť.
Na dvore veľkňaza Peter spoznáva, že nie je taký, ako si o sebe myslel. Že nie je lepší ako ostatní. Že nemiluje viac ako ostatní, že nie je vernejší a oddanejší Ježišovi ako tí druhí.
Peter na Veľký piatok prežil, že smrť, ktorou zomrel, znamená jeho koniec. Ale na Veľkonočnú nedeľu pochopil, že smrť, ktorou Kristus zomrel, znamená jeho nový začiatok.
Ježiš stojí pred svojimi sudcami. Stvoriteľ sveta je súdený svojím stvorením. Vtelený Boh sedí na lavici obžalovaných. Aké absurdné a predsa skutočné!
Celé vypočúvanie Ježiša sa zúži na jednu jedinú otázku: Povedz nám, kto si? Najvyšší kňaz sa nepýta len vo svojom mene, ani len v mene židovskej najvyššej rady. On sa ju pýta aj v našom mene, v mene...
Ježiš prvýkrát na oficiálnej pôde židovskej rady vydáva svedectvo o svojom mesiášstve a božskom synovstve. Svojím svedectvom stavia svojich sudcov, i nás, pred rozhodnutie: Kým je pre nás Ježiš?
Na Ježišovom svedectve židovská rada založila svoje zavrhnutie Ježiša. Na Ježišovom svedectve sme my založili svoju vieru v Neho.
Ježiš je najväčšou hrozbou pre človeka, ktorý chce žiť sám pre seba a podľa seba. Stretnutie s ním sa stáva skúšobným kameňom nášho života.
Ježiš je Kráľ. Kráľ v prestrojení. V prevrátenom svete môže mať Boží Kráľ len jeden trón, ktorým je kríž.
Na veľkonočný piatok stoja vedľa seba dvaja synovia, jeden ľudský - Barabáš, druhý Boží - Ježiš. Jeden hlása revolúciu tela, druhý revolúciu ducha.
Hoci je človek stvorený na Boží obraz, žije v takom konflikte s Bohom, že keď On príde medzi nás v ľudskom tele, nemôže inak dopadnúť ako skončiť na kríži.
Ježiš povedal, že na tejto zemi nemá miesto, kde by mohol skloniť svoju hlavu. Ale nakoniec človek predsa našiel pre Neho také miesto, na kríži.
Ježiš na kríži nemohol zachrániť seba, aby mohol zachrániť nás! Zachránil nás, keď na sebe niesol trest za vinu sveta.
Kríž, na ktorý je Ježiš vyzdvihnutý, sa stane jeho trónom, z ktorého bude vládnuť v srdciach mnohých ľudí. Lebo jeho kríž sa stane neodolateľným magnetom, ktorý bude v priebehu dejín priťahovať...
Ježišov kríž rozdeľuje. Rozdelí i dvoch zločincov, ktorí boli spolu s Ním ukrižovaní. Rozdelí ich nielen priestorovo, ale i duchovne.
Od prvej chvíle, ako bol na Veľký piatok vztýčený Ježišov kríž, nastalo rozdelenie, ktoré pokračuje až do dnes. Ježišov kríž však aj spája. Prečítajte si ako.
Ježiš dáva kajúcemu zločincovi na kríži tri uistenia. Sú to dary, ktoré si ani oni, ani my nezaslúžime.
Ten, ktorý stál na počiatku ako Stvoriteľ sveta a ktorý raz bude stáť na konci ako Sudca sveta, zomiera na kríži ako posledný z posledných. Čo to pre Ježiša znamená?
Čo znamená Ježišov kríž pre nás? Ježiš vstúpil do tmy Božieho súdu, aby som ja mohol vstúpiť do svetla Božej prítomnosti. On vstúpil tam, kde nemusel, aby som ja mohol vstúpiť tam, kam som nesmel.
Nájde sa niekto, kto pochová Ježiša, tohto Židmi zavrhnutého Mesiáša a Rimanmi popraveného nepriateľa režimu? Kto sa odváži priznať k ukrižovanému Ježišovi?
Ježišovo vzkriesenie znamená, že smrť našla svojho premožiteľa. Potom je pravdou aj každé slovo, ktoré povedal a každý sľub, ktorý vyslovil.
Boh sa rozhodol odstrániť nepriateľstvo a zmieriť sa s človekom. Ako? Tak, že odstránil príčinu nepriateľstva, náš hriech. Ako?
Celé kresťanstvo stojí i padá na Kristovom vzkriesení. Ak Kristus nevstal, márna je kresťanská zvesť, niet o čom hovoriť, niet čo zvestovať.
Čo očakávate od budúcnosti? Čím viac sa človek blíži k smrti, tým menej cieľov má pred sebou. Až nakoniec mu nezostane žiaden. To však neplatí o kresťanovi.
Ak verím, že najväčší cieľ môjho života leží za hranicou smrti, v živote vzkriesenia, potom sa to musí i prakticky ukázať na mojom životnom štýle.
To, čo smrti dáva strašnú moc, je náš hriech a Boží zákon. Sú to ako dva piliere, o ktoré sa smrť opiera. Ako teda dosiahol Kristus víťazstvo nad smrťou?
Kristovo víťazstvo tak mení smrť na zisk. Napriek Kristovmu víťazstvu nad smrťou zomrieť musíme, ale vďaka jeho víťazstvu večne zahynúť nemusíme.
Uprostred toho, čo sa v živote Božieho ľudu mení, je tu niečo, čo sa nemení. Božie sľuby sa nemenia. Ani čas, ani zmenená situácia, ani striedanie generácií či vodcov na nich nič nemení.
Doteraz bol Jozua Mojžišovým pomocníkom, služobníkom. Odteraz má byť Božím služobníkom. Je ľahšie byť Mojžišovým ako Božím služobníkom. Boh však Jozuu volá, aby sa oprel o jeho neviditeľnú prítomnosť.
Pre Boha sme najužitočnejší vtedy, keď sme slabí. Vtedy sme i najpoužiteľnejší. Boh si totiž viac používa našu slabosť ako našu silu.
Jozua sa má postaviť na čelo státisícového národa. Namiesto rýchlokurzu manažmentu sa má však radšej zapísať do biblickej školy.
Izrael opäť stojí na hraniciach zasľúbenej zeme. Aj Jozua vyšle vyzvedačov s úlohou preskúmať krajinu. S akou správou prídu vyzvedači teraz?
Skôr ako Izrael vstúpil na pôdu nepriateľa, už ho niečo predbehlo. Bola to zvesť o Bohu a o jeho mocných činoch. Zvesť o tom, čo koná Boh, vyvolá strach u jedných a vieru u druhých.
Národ Izrael sa už nachádza na hraniciach zasľúbenej zeme. Medzi Božím sľubom a jeho naplnením však stojí ešte jedna veľká prekážka - rieka Jordán. Kto ju odstráni?
Sám Hospodin vstupuje do rozbúrených vôd Jordána ako prvý a stojí v jeho strede, kým všetci nebudú v bezpečí na druhom brehu. Počká i na toho posledného.
V Biblii opakovane vidíme, že Boh má záľubu postaviť človeka pred ľudsky neprekonateľnú prekážku. Je to jeho spôsob, ako prejaviť svoju moc a tak sa osláviť. Robí to v situáciách, pre ktoré niet...
Boží ľud má krátku pamäť. Veľmi rýchlo zabúda na to, čo Boh pre neho urobil. Preto Boh vychádza v ústrety jeho zábudlivosti. Dá mu pomôcku pre pamäť.
Obchádzanie Jeriacha Izraelom nie je vojenský, ale bohoslužobný čin. Tu nejde o to dobyť mesto. Tu ide o svedectvo svetu i Izraelu o Bohu,
Po páde Jericha víťazný ľud nemá právo na vojnovú korisť. Tá totiž patrí víťazovi a v tomto prípade je ním sám Hospodin. Jediná korisť, ktorú si ľud z Jericha odvezie, je Ráchab a celá jej rodina.
Čo nám príbeh Ráchab odkrýva o Bohu, o hriešnikoch, o cirkvi a o Spasiteľovi a o novom živote?
Áchanova svätokrádež nám odkrýva rozdiel medzi priznaním a vyznaním hriechu. Rovnako na ňom exemplárne ukazuje anatómiu ľudského hriechu.
Stávame sa tu svedkami zvláštnych bohoslužieb Božieho ľudu. Čo stojí v ich strede? Božie slovo a oltár. Čo to znamená pre nás dnes?
Náš život je z časti vecou našej voľby a z časti vecou nášho údelu. Údel je všetko, čo sme si sami nevybrali, ale nám to bolo dané. Otázka je, či sme svoj údel prijali z Božích rúk, alebo nie.
Čakali by sme, že požehnanie spočíva v tom, že ním Boh pridelí ľahší údel. Že požehnaný je ten, kto to má v živote ľahšie. Kálef je muž, ktorý celým srdcom nasledoval Hospodina a odmenou mu bol ťažší...
Izraelské kmene Menašše a Efraim verejne vyjadrujú svoju nespokojnosť s podielom na krajine, ktorý sa im ušiel. Reprezentujú tak postoj ľudí, ktorí majú pocit, že boli o niečo ukrátení...
Sme na konci delenia zasľúbenej zeme. Ako by asi vyzeral náš život, keby nám Boh ponúkol možnosť, akú dal Jozuovi? Keby sme si svoj „svoj životný údel“ mohli vybrať sami? Boli by sme na tom lepšie...
Aká je situácia, v ktorej sa Boží ľud nachádza v tomto svete? Taká, v akej sa nachádza prorok Elizeus v tomto príbehu. Ak jeho sluha čelí danej situácii strachom, on jej čelí vierou.
Včasráno vstal sluha Božieho muža. Keď vyšiel von, videl, že vojsko s koňmi a vozmi obkľučuje mesto. Jeho sluha mu povedal: Beda, pane môj, čo si počneme? Ten však odpovedal: Neboj sa! Máme viac...
Okrem modlitby je láska jediná zbraň, ktorú má cirkev k dispozícii v zápase so svetom. Vždy, keď cirkev siahla po inej zbrani, znamenalo to jej prehru.
Ako prídeme na chuť životu s Bohom? Môžeme si o tom veľa prečítať. Môžeme o tom i veľa počuť. Ale nič z toho nám nepomôže zistiť, ako chutí život s Bohom.
Ľudia zlomeného srdca a ubitého ducha potrebujú špeciálnu pomoc. Boh prichádza so svojím potešením a prináša svetlo nádeje.
Biblia nás vedie k pohľadu do budúcnosti. Rozhodujúce totiž nie je, čo platí o prítomnosti, ale čo platí o budúcnosti.
Dávid sa ocitá v situácii smrteľného ohrozenia. Zdanlivo nepochopiteľne však pohľad do jeho duše ponúka obraz utíšenia, pokoja a dôverného očakávania.
Prečo sa máme modliť? Veď Boh je vševedúci. Dávidov žalm je príkladom hlbokej a pravej motivácie modlitby k Bohu. Nech je pre nás inšpiráciou.
Dnešný žalm vyjadruje kontrast medzi úspešným a požehnaným životom. Medzi ľudským úspechom a Božím požehnaním je taký rozdiel ako medzi kvitnúcou burinou a kvitnúcou palmou.
V dnešnom žalme sa Dávid prihovára vlastnej duši. Dobroreč a nezabúdaj! Kto dobrorečí, ten nezabúda. A kto nezabúda, ten dobrorečí.
Uprostred žalmu, ktorý začína i končí dobrorečením, medzi dôvody k dobrorečeniu uvádza Dávid nielen to, čo Boh dal, ale i to, čo Boh nedal. Nielen to, čo Boh pre nás urobil, ale i to, čo pre nás...
Kto nám môže pomôcť? Len ten, kto má moc. Niet totiž pomoci bez moci. Našou nádejou teda je, že Boh, ktorý môže, i pomôže.
Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní odchádza do neba, ale Boží spásny príbeh pokračuje ďalej. Nič sa vlastne nekončí, ale v určitom zmysle všetko ešte len začína. To je dôvod veľkej radosti učeníkov.
Obraz Ježiša sediaceho po Božej pravici vyjadruje veľmi dôležitú duchovnú skutočnosť: dielo spásy je ukončené.
Otázka nestojí tak, či som ja dosť dobrý pre Boha, aby ma mohol prijať. Ale či obeť Ježiša Krista je pre Boha dosť dobrá na to, aby ju mohol prijať.
Ježiš je nielen Spasiteľ, ktorý je hotový so svojím dielom spásy. On je i Pán a Kráľ, ktorý sa zasadnutím po pravici Otca ujíma svojej vlády.
Keď Boh chce opäť získať človeka pre seba, jeho moc Mu je málo čo platná. Moc môže poraziť, zotročiť alebo zničiť človeka. Ale jedine láska môže premôcť a získať človeka.
Kristova cesta k sláve je presne opačná než je tá ľudská. Jeho cesta k sláve začala cestou sebaponíženia, služby a obete. Človek chce vystupovať stále vyššie a vyššie.
Ježiš bol preto Otcom povýšený, aby bol nami uctievaný. My máme vyznávať Ježiša Krista ako Pána a uznať jeho panstvo v každej oblasti nášho života.
Nech sa vám srdce neznepokojuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám azda povedal, že vám idem pripraviť miesto? Keď odídem...
Od prvého hriechu v Edene žije človek ako duchovný bezdomovec. Pokúša sa vytvoriť si domov bez Boha, bez Otca, lebo ten jediný skutočný domov je pre neho neprístupný.
Na začiatku robí Lót určité rozhodnutie. Teraz sa nedobrovoľne stáva zajatcom, ktorý je zbavený možnosti slobodne o sebe rozhodovať.
Ježiš sľubuje svojim učeníkom dva príbytky, jeden v nebi a druhý na zemi. Na čo slúžia a čo je ich cieľom a zmyslom, si môžete prečítať v dnešnom krátkom zamyslení.
Ježiš po svojom odchode k Otcovi zamenil svoju dočasnú, viditeľnú a telesnú prítomnosť na zemi za svoju stálu, neviditeľnú a duchovnú prítomnosť v Duchu Svätom.
Dar cudzích jazykov pri príchode Svätého Ducha znamená, že univerzálna zvesť, ktorou je evanjelium, dá zrod univerzálnemu spoločenstvu, ktorým je cirkev Ježiša Krista.
Aký význam má zoslanie Svätého Ducha? Bez neho by nebolo ani cirkvi, ani kresťanov. Preto Svätý Duch a cirkev patria nerozlučiteľne k sebe.
Jeruzalem a s ním celý dom Izraela dostáva od Boha príležitosť zložiť reparát. Na prvý termín, na Veľkú noc nikto neobstál. Vtedy prepadli všetci bez rozdielu. Na Turice dáva Boh nový, druhý, opravný...
Čo znamená zoslanie Svätého Ducha pre Ježišových učeníkov? A čo znamená byť Ježišovým svedkom? Viac v dnešnom zamyslení.
To najhoršie, čoho bol človek schopný, zabiť Božieho Syna, Boh použil na to najlepšie, čoho je On schopný, zachrániť človeka. Na kríži sa stretla nenávisť človeka a Božia láska. A láska vyhrala!
Hriech vo svojej podstate znamená povedať nie Tomu, ktorý je Pánom neba i zeme. A On je ten, ktorý raz vysloví svoje posledné slovo o mne i tebe.
Jadrom i obsahom prvej kresťanskej kázne v dejinách je Kristus. Odozvou Petrových poslucháčov na zvesť evanjelia bola hrôza. Čo nimi tak otriaslo?
Bez hlbokého poznania hriechu niet skutočnej túžby po záchrane. Ľuďom, ktorí sa po záchrane nepýtajú a o záchranu nestoja, záchranu zvestovať nemôžeme. Takým treba zvestovať ich hriech, ako sú na tom...
Tým, ktorí poslúchnu výzvu evanjelia, v pokání sa odvrátia od hriechu a vo viere sa obrátia ku Kristovi, Peter zvestuje i zasľúbenia evanjelia: odpustenie hriechov a dar Svätého Ducha.
Kristus nás nepovolal k anonymnému a nezáväznému, ale k vyznavačskému a záväznému kresťanstvu.
Ako začal tvoj život viery? Ak Bohom začal, dobre začal. Lebo čo Bohom začína, dobre začína. Preto je dôležité, aby i každý deň začal Bohom a nie tebou. Bohom ako tým, ktorý hovorí a tebou ako tým...
Vykročiť na cestu viery znamená pustiť z rúk, čo raz i tak stratíme a chytiť sa toho, o čo nikdy neprídeme. Znamená to prenášať ťažisko svojej dôvery z vecí tohto sveta na toho, ktorý i nás povolal:...
Boh pre nás nemá inú cestu, len tú ako mal pre Abráma. Veď i preto sa Abrám volá otcom všetkých veriacich, lebo cesta, ktorou šiel on, je tá istá cesta, ktorou máme ísť i my, jeho duchovné deti.
Keď Boh vezme život človeka do svojich rúk, človek sa nestane len nositeľom požehnania, ale i nástrojom, kanálom požehnania. Božie požehnanie nikdy nie je určené len pre našu osobnú spotrebu.
Kráčať vierou neznamená ísť naslepo. Viera nie je slepá. Viera má Božie slovo, Boží sľub, o ktorý sa môže oprieť. Božie slovo je jedinou orientáciou či kompasom na ceste viery.
Každý deň vstávame, aby sme sa znovu ponorili do vôd našich všedných, každodenných úloh a povinností. Ale ak sa nemáme v týchto vodách utopiť, musíme sa pravidelne vynárať nad hladinu, aby sme sa...
Včera sme hovorili o potrebe stavať oltáre ako odpoveď na Božie oslovenie. Prvým bol osobný oltár, a dnes budeme premýšľať nad rodinným a zborovým.
Boh uprostred tohto sveta postavil svoj oltár v kríži svojho Syna. Kríž je Boží oltár, na ktorom Boh priniesol vo svojom Synovi tú najväčšiu obeť. Všetky naše „oltáre“ sú len odpoveďou na tento Boží...
Abrám staval oltár pre Boha. Sebe postavil stan. Stan svedčil o Abrahámovi ako o pútnikovi a cudzincovi, ktorý týmto svetom len prechádza. Veď skutočným cieľom pre neho nebol Kaanán, ale lepšia...
K životu viery patria i skúšky viery. Viera, ktorá má rásť, musí byť skúšaná. Čím je tréning pre svaly športovca, tým sú skúšky pre vieru veriaceho.
Otázka, ktorú Abrám riešil, je otázka, ktorú neraz riešime i my. Je to otázka: Ako obstáť medzi ľuďmi tohto sveta? Akú stratégiu prežitia si zvolíme?
Keď sa nám darí, ešte to nemusí byť Božie požehnanie. Keď sa nám darí bez Boha, vtedy je jasné, kto za týmto „požehnaním“ stojí. Nie je nič horšie, ako keď sa nám darí bez Boha.
Keď Abrámovo klamstvo ohľadne Sáraj vyjde najavo, dostane morálne zaucho od bezbožného faraóna. Niekedy nás ľudia sveta zahanbia a prevýšia svojou mravnou výškou.
Medzi Abrámom a Lótom a ich pastiermi vzniká spor. To je ten odveký spor o to, čo je moje a čo tvoje. Spor, v ktorom neraz brat nepozná brata. Dobré rodinné vzťahy vydržia len dovtedy, pokiaľ nejde o...
Sú spory, ktorých jediné riešenie spočíva v tom, že sa nájde niekto, ten povestne múdrejší, ktorý sa dobrovoľne vzdá svojich nárokov a práv. To je cena, ktorú treba niekedy zaplatiť za pokoj. Práve...
V živote každého človeka raz udrie hodina pravdy, keď sa ukáže, kto je kto. A tá hodina pravdy často udrie práve v súvislosti s nejakou dôležitou voľbou, či rozhodnutím. Lebo na našich voľbách...
Každá naša voľba, každé naše rozhodnutie bude mať svoje dôsledky. Keď sa rozhodujeme dnes, volíme si i svoju budúcnosť.
Naše životné voľby môžu byť voľbou Lótovou, alebo Abrámovou. Lót si volí videním, Abrám vierou. Čomu viac dôveruješ ty?
Len ľudia oddelení od sveta môžu pomôcť svetu. Lót stratil svoju oddelenosť od sveta, a preto stratil i svoje poslanie pre svet.
Ten, kto vie, že všetko, čo má, je len dar a že za všetko vďačí Bohu a nie sebe, odolá pokušeniu pripísať si zásluhu za čokoľvek.
Abrám dokázal zvíťaziť nielen nad pokušením pýchy a chamtivosti, ale aj nad sebou. Zvíťaziť nad sebou je vždy ťažšie ako zvíťaziť na druhým.
Ťažisko nášho života s Bohom nie je v tom, čo nám dá, ale v tom, čím pre nás je. Nie je to o daroch, ale o Darcovi.
Pravá viera má i svoje otázky a otázniky, má i svoje pochybnosti a zápasy. Len ten, kto verí, môže i pochybovať, lebo má o čom. Kto neverí, pochybovať nemôže, lebo nemá o čom.
Jedna z najťažších vecí v živote viery je čakanie. Ľahšie sa koná vo viere, ako čaká vo viere.
Veriť znamená celou svojou bytosťou zakotviť v Bohu a v slove, ktoré povedal. Táto istota viery je založená na tom, kto je Boh.
Čakanie je jedna z najťažších úloh, ktoré nám Boh tu na zemi pridelí. Je to zároveň čas, keď viera dostáva príležitosť rásť.
Na kríži Boh uzavrel svoju zmluvu s nami, podpísanú krvou svojho Syna. Zmluvne sa voči nám zaviazal, že splní svoje sľuby dané nám.
Boh má pre svoje riešenia v našom živote určený i svoj čas. To je lekcia, ktorú sa musel naučiť Abrám so svojou ženou Sáraj. A ktorú sa musíme učiť i my. Oni sa ju učili ťažšou cestou, my sa ju...
Každý pokus ísť na červenú, keď svieti Božie stop, čakaj, dôveruj, vedie k haváriám. Chceme si pomôcť, no život si ešte viac skomplikujeme. Jednu bolesť obídeme a do druhej, ešte väčšej upadneme.
V našom zúfalstve, na našom úteku je tu niekto, kto všetko vidí, všetko počuje, všetko vie a napriek všetkému nás stále miluje a stará sa.
Keď Boh začne meniť naše srdce, začnú sa riešiť i naše problémy, ale inak, než si predstavujeme.
Keby ľudia mali hodnotiť Boha podľa nás, ktorí v Neho veríme, aké hodnotenie by Boh dostal? Hagar na svoje veľké prekvapenie spoznáva, že Boh Abráma a Sáraj je iný, než si myslela.
Pokora je bez Boha nevysvetliteľná, lebo my všetci sme pyšní ľudia. Pokornými sa stávame vtedy, keď sme premožení Bohom a jeho milosťou.
Nikdy nebola uzavretá dohoda medzi takými nerovnocennými partnermi ako prípade Boha a Abráma, Boha a človeka.
Boh nás nevidí len takých, akými sme teraz. On nás už teraz vidí takých, akými sa z jeho milosti staneme.
Keď Boh dáva, nedáva len svoje. On dáva i seba. Nedáva len svoje dary, dáva seba ako Darcu. Viac ako seba samého nám Boh nemôže dať.
Ak Božia prítomnosť nie je viazaná na oltár, na bohoslužobný priestor, potom ani naša bohoslužba nemôže byť viazaná na oltár. Ak Boh prichádza za nami do nášho „stanu“, kde žijeme svoj každodenný...
Abrahámova pohostinnosť je krásnou ukážkou praktickej bohoslužby, bohoslužby všedného dňa. Slúži Bohu tým, že slúži skutkom lásky ľuďom, ktorých mu Boh pošle do cesty.
Skutočná viera v Boha a v Božie možnosti sa rodí tam, kde umiera naša viera v seba a v ľudské možnosti. Preto Boh prichádza až vtedy, keď z pohľadu človeka je už neskoro.
Znakom Božích priateľov je záujem o záchranu druhých. Boh ho prebudí tým, že ich zasvätí do svojich plánov. Tak sa Boží záujem stáva ich záujmom. Lebo On je Bohom, ktorý nemá záľubu v smrti hriešnika.
Našou jedinou nádejou je, že Boh nie je len spravodlivý, ale i milostivý. Lebo v tom prípade nebude jednať s nami tak, ako si zaslúžime, ale tak, ako si nezaslúžime.
Abrahámove opakované prosby o záchranu Sodomy sú vzrušujúcim bádaním s cieľom zistiť, pokiaľ až siaha Božia ochota odpustiť.
Nie Abrahám, stojaci v modlitbe za Sodomu, ale Kristus, visiaci za celý svet na kríži ukazuje skutočnú mieru Božieho odpustenia. Nie Abrahámova zástupná modlitba, ale Kristova zástupná obeť dáva...
Keď raz uprieme svoju túžbu nesprávnym smerom, na veci tohto sveta, stanú sa z nás ľudia, ktorí stratili svoju oddelenosť od sveta.
Lót oznamuje Boží súd nad mestom svojej rodine. Oni však neberú Boha vážne, preto ani slovo o súde neberú vážne. A nielen že neberú vážne Boha, ale ani Lóta.
Ešte nikdy nevyzeral útek pre záchranu života tak tragikomicky ako v prípade Lóta! Ten, ktorý mal druhých vyviesť zo Sodomy, je z nej nakoniec sám vyvedený takmer nasilu.
Lót uveril ilúzii, že v tomto svete človek môže nájsť svoj pozemský raj. To, čo tak dlho a usilovne budoval, končí v daždi síry a popola.
Keď Abrahám včasráno vstal, šiel na miesto, kde predtým stál s Hospodinom. Pozrel smerom k Sodome a Gomore i na celé okolie a videl vystupovať dym zo zeme ako dym z huty. Keď Boh pustošil mestá...
Lót, ktorý na začiatku príbehu sedí v bráne Sodomy ako vážený člen mestskej rady, sa na jeho konci v strachu skrýva v jaskyni ako muž, ktorý o všetko prišiel. Nielen to. Pre ďalšie generácie svojich...
Abrahám sa znovu utieka k svojej stratégii prežitia na neznámom území medzi neznámymi ľuďmi. Použije svoj osvedčený trik z minulosti a vydáva Sáru za svoju sestru.
Boh zostáva Abrahámovým spojencom pred kráľom, hoci klamal. Boh sa nevzdáva tých, ktorí zlyhali. A dokonca sa k nim nehanbí priznať sa ani vtedy, keď na nich spočíva hanba ich zlyhania.
Abrahám dostáva od kráľa Abímelecha morálnu príučku. Ten, ktorý mal byť svedomím pre druhých, spoznáva, že pohanský kráľ sa stáva jeho svedomím.
Abrahám je človekom strachu. Preto si zvolil takú životnú stratégiu, ktorej jediným cieľom bolo chrániť seba, hoci i na úkor svojej ženy.
Pre všetko, čo Boh koná, musí dozrieť čas. Preto nás Boh nechá čakať. Tým vytvára priestor pre to, aby naša viera rástla. Aby sme Mu dôverovali i vtedy, keď ľudsky videné už niet nádeje. Abraháma so...
Radosť z Izáka kalí prítomnosť Izmaela. U Abrahámovcov vznikne kvôli Izmaelovi spor. Do požehnania, ktoré im Boh daroval, sa primiešala horkosť z toho, čo si sami „navarili“.
Hagar sa ocitá po druhýkrát na púšti. Prvýkrát tam utiekla z vlastného rozhodnutia, druhýkrát sa tam dostala nedobrovoľne. Tentoraz sa už vrátiť nemôže. Na púšti znie jej bezmocný plač zúfalstva.
Pozorovaním života cudzinca, ktorý už nejaký čas žije na jeho území si kráľ Abímelech dáva otázku: Čo je tajomstvo Abrahámovho požehnaného života?
V rozhovore s kráľom Abímelechom otvorí Abrahám „kauzu“ studne, o ktorú ho násilím pripravili kráľovi sluhovia. Abrahámovi sa stala krivda a on až doteraz o nej mlčí.
Abrahám spojil sadenie stromov so vzývaním Hospodina, ako keby to bola jedna a tá istá činnosť. Toto je to, čo nazývame bohoslužbou všedného dňa.
Veľkosť lásky k Bohu sa meria veľkosťou obete, ktorú sme pre Boha ochotní priniesť. Abrahám nič väčšie než Izáka nemá. A Boh nežiada nič menšie než Izáka.
Naša viera je vždy skúšaná vtedy, keď nerozumieme Bohu, čo s nami robí a prečo to robí. Navyše keď všetko to, čo robí , protirečí všetkému tomu, čo o Ňom vieme a ako v Neho veríme.
Nejde o to, či sme ochotní ísť na vrch Mórija, ale či naň ako Abrahám i skutočne dôjdeme. Mnohí to uprostred cesty vzdali a vrátili sa späť.
Cesty na vrch Mórija sú vždy osamelé cesty. Preto sa Abrahám pred cestou neradí so svojou ženou Sárou, lebo sú rozhodnutia, ktoré musíme urobiť sami a kde nás ani milované osoby nesmú zdržať. Veď...
Abrahám po ceste na vrch Mórija netuší, že o mnoho rokov neskôr iný Otec a iný Syn pôjdu spolu cestou na vrch Golgota, na konci ktorej bude stáť obetný oltár.
Na začiatku príbehu nás udivil Boží rozkaz Abrahámovi, aby obetoval svojho syna. Na konci príbehu nás udivuje Abrahámova ochota obetovať syna.
Spolu s Abrahámom sa dozvedáme, čo si Boh na človeku najviac cení. Nie je to to veľké, čo pre Boha urobíme, ale to veľké, čoho sa pre Neho vzdáme.
Ako Abrahám obetoval baránka miesto svojho syna, tak Boh obetoval svojho Syna ako Baránka miesto nás. Ale to, čoho bol Abrahám ušetrený v prípade svojho syna, toho Boh nebol ušetrený v prípade svojho...
Prečo Abrahám obstál v skúške „na výbornú“? Preto, lebo mu Boh stál za to, aby Mu neodoprel ani to najdrahšie, čo mal.
Hrob je miestom, kde ľudsky videné končia všetky nádeje. Ale rodinná hrobka Abraháma sa nestala cintorínom pochovaných nádejí. Práve naopak.
Abrahám rieši otázku lásky z pozície viery. On chce zostať verný Božiemu povolaniu, ktorým Boh povolal jeho i jeho potomstvo. Nič nestratí ten, kto v otázke manželstva vieru povýši nad lásku. Kto si...
Ako si hľadať životného partnera pod Božím vedením? Aké zásady uplatňuje Abrahámov sluha, keď hľadá manželku pre Izáka?
Niekedy stojíme pred otázkou, či určitá vec je od Boha, alebo nie. Či naše pochopenie jeho vôle je správne, alebo nie. Ale čo je od Boha, to On ukáže tým, ktorých sa to týka. Keď ukáže svoju vôľu...
Celé roky žil Abrahám v zasľúbenej zemi ako cudzinec „v podnájme“. Až na konci sa „nasťahoval“ do svojho vlastníctva, do rodinnej hrobky, ktorá bola jediným kusom zeme, ktorý v zasľúbenej zemi...
Dávid pri pohľade na Hospodina vysloví svoje presvedčenie o budúcnosti, keď hovorí: Nebudem mať nedostatku. Nie je to však príliš trúfalé presvedčenie? Na čom ho Dávid zakladá?
Realitou života Božieho dieťaťa nie sú len zelené pastviny, ale aj tmavé doliny. Boh je Bohom nie len do dobrého počasia, ale do každého počasia.
Dávidovou istotou je, že Boh je s ním dnes a bude s ním aj zajtra. Je táto pravda aj tvojou istotou?
Náš Pán nám denne prestiera bohatý stôl spasenia, ktorý je plný jeho dobrých darov, darov milosti, pokoja, odpustenia, potešenia.
Stretnúť sa s Bohom znamená prežiť hlboké sebapoznanie. Nič nám nepovie o sebe toľko ako to, keď sme konfrontovaní s Bohom.
Dnes mnohí vyhľadávajú stretnutia s duchovným svetom, ktoré ich budú duchovne povznášať. Ale v Biblii vidíme, že stretnutia ľudí s Božím svetom nie sú povznášajúce, ale zdrvujúce.
Izaiáš spoznáva, že stretnúť sa s Bohom neznamená len stretnúť sa s jeho svätosťou, ale i s jeho milosťou.
Božia milosť nielen obdarúva, ale i zaväzuje. Obdarúva odpustením, spásou a zaväzuje k službe.
Môže Boh poskytnúť svojmu ľudu nejaký dôkaz, že na neho nezabudne?
Sme ľuďmi dvoch vier. Jednou vierou veríme v nedeľu, druhou vierou veríme v pondelok. Vedieme tak duchovne rozpoltený život. A taký život za veľa nestojí.
Nemôžeme ovplyvniť okolnosti. Môžeme však ovplyvniť to, ako na dané okolnosti zareagujeme. Naše rozhodnutia dnes ovplyvnia to, aký bude náš život v budúcnosti.
Stačí jedno zlé rozhodnutie a následky môžu byť tragické. Ak nechceme niesť zlé následky, musíme sa vyvarovať zlých rozhodnutí. Ale ako?
V starobe je človek v pokušení byť sebecky zameraný na seba, na svoje potreby. Noémi však nehľadá svoje šťastie, ale šťastie svojich neviest.
Cesty dvoch Noéminých neviest Orpy a Rút sa rozídu vo chvíli, keď sú postavené pred cenu, ktorú bude treba zaplatiť v prípade, že pôjdu s Noémi. Jedna je ochotná túto cenu zaplatiť, druhá odchádza.
Rút ako mladá vdova obetuje svoje šťastie, keď sa vzdáva perspektívy nového vydaja a rozhodne sa venovať zvyšok svojho života jednej starej bezdetnej vdove. Boh nič nezostane dlžný tým, ktorí obetujú...
Čo vedie Rút k tomu, že po desiatich rokoch spoločného života s Noémi vyznáva: Tvoj Boh, Boh Izraelov je i mojím Bohom? Ako viedla cesta od „tvoj“ k tomu „môj“?
Nedá sa oddeliť vzťah k Bohu od vzťahu k Božiemu ľudu. Náš vzťah k Božiemu ľudu - k cirkvi je barometrom nášho vzťahu k Bohu. Kto sa obrátil k Bohu, ten sa pripojil i k Božiemu ľudu.
Božie cesty sa vždy musia čítať od konca. Až keď budeme stáť na konci príbehu o Noémi, vtedy pochopíme, že i veci, ktoré Boh dopustil, neznamenali nedostatok jeho lásky, múdrosti či moci, ale boli...
Dnes si ľudia zakladajú na svojich právach. Avšak Rút aj to, na čo mala právo, považuje za milosť.
Rút sa utieka pod Božie krídla, robí Boha svojím útočiskom. A kto tak urobí, nebude vo svojej dôvere zahanbený. Boh nesklame jeho nádej.
Vykupiteľom, ktorý je ochotný zaplatiť výkupné v prípade Noémi a Rút a tak vykúpiť obidve vdovy z ich biedy, je Boáz. Nemusí to urobiť, ale chce. Prečo chce? Pretože miluje.
Príbeh Noémi končí oslavou Boha, ktorý trpký údel jednej izraelskej vdovy zmenil na požehnanie. To je to, čo nás chce príbeh o Noémi naučiť, že Božie cesty sa musia čítať od konca.
Kniha Rút končí rodokmeňom. Na prvý pohľad to vyzerá ako veľmi suchý a nezáživný záver pútavého a dynamického deja. V skutočnosti rodokmeň na konci knihy Rút je dramatickým vyvrcholením celého...
Ježišova obeť na kríži vytvorila úplne nové usporiadanie vzťahov nielen na horizontálnej, ale i na vertikálnej rovine. Boh sa stáva naším Otcom a Kristus naším Bratom.
Niekedy nám dlho trvá, kým spoznáme svoju vinu a hriech nazveme hriechom. Dávidovi trvalo rok, kým sa pozrel svojmu hriechu priamo do očí a nazval veci pravým meno, tak ako ich nazýva Boh.
Hriech je ľudský problém, pre ktorý neexistuje ľudské riešenie. Náš hriech môže vyriešiť len ten, voči ktorému sme sa previnili. Ten, ktorého našimi hriechmi neustále zraňujeme.
Ľudia sa rozčúlia, keď počujú, že sú hriešnikmi a zaslúžia si trest. Povedať áno na Boží súd, ktorý Boh vysloví už či nad nami alebo nad inými, môže len ten, kto má hlboké poznanie svojho hriechu.
Boh je spravodlivý, ale i milostivý. Dávid sa však neodvoláva na Božiu spravodlivosť, ale na Božiu milosť. Prečo?
S takýmto poznaním o sebe, aké má Dávid, si môže človek buď zúfať, alebo skončiť na kolenách pred Bohom. Tak ako skončil Dávid. A tým ukázal všetkým generáciám hriešnikov cestu domov.
Ak je naše srdce nenapraviteľné, lebo je hriešne od narodenia, potom jediným riešením tohto problému je nové srdce - duchovná transplantácia.
Dávid vie, že hriech nie je len vina, pre ktorú potrebuje odpustenie; nečistota, pre ktorú potrebuje očistenie. On vie i to, že hriech je i bariéra, ktorá ho oddeľuje od Boha.
Náš problém hriechu je väčší, než sme si mysleli. Ale Božie riešenie nášho hriechu je lepšie, než sme čakali. A len ten, kto s Dávidom spoznal seba a svoj hriech, môže spoznať Boha a jeho milosť.
V dnešnom texte sme svedkami triumfálneho návratu učeníkov z ich misijnej cesty. Zažili veľký misijný úspech a teraz o tom podávajú správu svojmu Pánovi. Ježiš ich však hneď "schladí".
Keď to Ježiš povedal, zdvihol oči k nebu a hovoril: Otče, prišla hodina; osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba… Ja som ťa oslávil na zemi tým, že som dokonal dielo, ktoré si mi dal vykonať...
A ako si mu dal moc nad každým telom, tak nech on dá večný život všetkým, ktorých si mu dal.Ján 17:2 Otec dáva Synovi dvojakú moc a dvojaké právo. Tým, že Mu dal moc nad každým človekom, dal Mu právo...
Tu máme veľmi prekvapujúcu definíciu večného života. Možno sme si doteraz mysleli, že večný život je život predĺžený do nekonečna. Teda život, ktorý nikdy nekončí.
Skôr, než sme sa stali kresťanmi, platilo o nás to isté ako o učeníkoch, že sme boli zo sveta. Čo o nás platí teraz, keď už nie sme zo sveta?
Ako v živote človeka dochádza k zmene jeho duchovnej totožnosti? Ježiš túto zmenu opisuje z dvoch strán, z Božej i ľudskej. Tá Božia hovorí o Božej iniciatíve a tá ľudská o našej odozve.
Kresťan je človek, ktorý síce nie je zo sveta, ale až do smrti žije vo svete. Z toho pre neho vyplýva, že niekedy musí čeliť i nepriateľstvu sveta. Čím Ježiš vysvetľuje tento konflikt so svetom?
Keď sa pozriem na seba, nemám istotu, že jedného dňa neopadnem od Krista, od viery, od spoločenstva Božieho ľudu. Ale keď počujem môjho Pána, ktorý hovorí: Ja som ich ochránil, nikto z nich...
Ako bol Ježiš poslaný do sveta, tak sme aj my poslaní do sveta. Jeho Otec poslal ako Baránka medzi vlkov, nás posiela ako ovce. Ako však môže ovca obstáť medzi vlkmi?
V predvečer svojej smrti sa Ježiš modlí za učeníkov, ktorých zanecháva vo svete, ale i za všetkých, ktorí v neho ešte len uveria. Pozerá sa dopredu a vidí zástupy veriacich.
Keď sa Ježiš modlí za budúcu cirkev, prosí o jednotu. Táto jednota má svoj horizontálny rozmer. Je to jednota medzi veriacimi navzájom, ktorá je založená na viere v Krista.
Jednota, za ktorú sa Ježiš modlí, má nielen horizontálny, ale i vertikálny rozmer. Nie je to len jednota medzi veriacimi navzájom, ale i jednota veriacich s Otcom a Synom.
Kresťania zostali tomuto svetu veľa dlžní. Svet potrebuje nielen počuť zvesť evanjelia, ale aj vidieť moc evanjelia demonštrovanú v živote kresťanov. To, ako evanjelium dokáže spojiť a zjednotiť...
Skôr, ako Ježiš upadne do rúk nepriateľov, vysloví svoju poslednú vôľu: Otče, chcem. Pozoruhodné! Nikdy predtým a nikdy potom nepočujeme Ježiša modliť sa: Otče, chcem.
Otcova sláva je i Synovou slávou. Otec chce však obdarovať Syna ešte niečím, čím by vyjadril svoju najhlbšiu lásku k Nemu a potešil Ho. Otec tu robí niečo, nad čím sa nám zastaví rozum. Jeho zrak...
Koho Otec miluje, toho obdarúva. Miluje svojho Syna, preto Ho obdarúva.
Jedného dňa vieru vystrieda videnie. To, čo je tu našim očiam skryté, bude raz dokonale odkryté. Na tejto strane, na strane časnosti vkročíme do brány smrti ešte ako ľudia viery, aby sme na druhej...
My nič tak nepotrebujeme pre svoj život ako byť bytostne zakorenení v Božej láske. Mať istotu jeho lásky, o ktorú nás nemôžu pripraviť žiadne okolnosti života. Lebo len hlboká dôvera v to, že sme...
Nikto z nás nezažije na sebe takú nespravodlivosť ako Ježiš. A predsa, keď sa stretneme s krivdou a s nespravodlivým jednaním, keď na vlastnej koži pocítime neférové jednanie sveta, vtedy si...
Z veľkňazskej modlitby sa môžeme veľa dozvedieť nielen o Synovi, ktorý sa modlí, ale aj o Otcovi, ku ktorému sa modlí. Ježiš nám tu otvára nielen pohľad do svojho srdca, ale i do Otcovho. Čo vidíme...
Ninive vtedy a človek dnes musí byť najprv konfrontovaný so svojou vinou. A tak prvé slovo, s ktorým je Jonáš na začiatku knihy poslaný do Ninive, je slovo súdu. Ale posledné slovo, ktoré Boh vysloví...
Boh má svoj misijný projekt, ktorý sa volá Ninive. Ak je nádej pre Ninive, potom je nádej pre každého. K Božiemu projektu je prizvaný Jonáš. Ako sa k nemu postaví? Bez slova urobí presný opak toho...
Neposlušnosť nie je len život vo vlastnej réžii, ale aj život na vlastné náklady. Každé naše nie, ktoré Bohu povieme, nás vždy bude stáť viac ako naše áno.
Naša neposlušnosť nikdy nie je našou súkromnou vecou. Naša neposlušnosť presahuje náš súkromný život a zasahuje i do života druhých. Bolo by tragické, ak by na našu neposlušnosť doplatili iní.
Jonáš má dobrú teológiu, ale zlú prax. Nejedná v súlade, ale v rozpore so svojou vierou a so svojím vyznaním. Hovoriť, že sa bojím Boha, ale nebojím sa Ho neposlúchať, znamená žiť v sebaklame.
Najdôležitejšie poznanie v živote človeka je poznanie Boha. cesta k poznaniu Boha je v prípade každého z nás niečím osobitná a výnimočná.
Vo chvíli, keď sa námorníkom situácia úplne vymkne z rúk, robia to, čo bežne robí človek sveta i dnes. Keď sa bojí, tak sa modlí... každý ku svojmu bohu o pomoc.
Námorníci majú svojich bohov, svoje modly. Lenže tie ich sklamú práve vtedy, keď ich pomoc najviac potrebujú. To je požehnané sklamanie! Lebo sklamaním zo svojich bohov sú námorníci pripravení...
Čo Boh sleduje búrkou, ktorú posiela na more? Pripravuje námorníkov na Jonášovo svedectvo. Búrkou im otvorí uši pre zvesť o sebe, ktorý je Bohom nebies i zeme. Tak to Boh robí dodnes. Kto má...
Človek je už raz taký, že radšej vyvinie všetku svoju snahu a vynaloží všetko svoje úsilie, len aby si v živote poradil bez Boha. Aby sa nemusel utiecť k Bohu vo svojej bezmocnosti. Lebo uznať si...
Námorníci sa najskôr báli o seba. Na konci knihy Jonáš čítame, že sa boja Hospodina. Boja sa Boha veľkou bázňou.
Boh vzal na seba ten najväčší záväzok voči nám, záväzok milosti, lásky a vernosti. Preto i my máme vziať na seba záväzok voči Nemu a to záväzok poslušnosti.
Keď Boh prizve človeka k svojmu dielu, nastávajú problémy. Už či je to naša neposlušnosť, ľahostajnosť alebo nezáujem. Ale Boh kvôli tomu neobetuje svoje dobré zámery s nami.
Keby mal Boh čakať na Jonášovo, ale i na naše pokánie, tak sa ho nikdy nedočká. Boh to však nenecháva na Jonáša. On nečaká na naše pokánie. Za tvojím i mojím pokáním stojí Boh, jeho iniciatíva, nie...
Niet takej priepasti, na ktorú by bola Božia milosť nedosiahla. Veď Boh v Kristovi zostúpil do priepasti všetkých priepastí, do priepasti smrti a pekla. Jeho milosť je hlbšia než tá najhlbšia...
Božia záchrana zaväzuje k poslušnosti. Boh preverí Jonášov sľub poslušnosti. A Jonáš neposlúcha ani na druhýkrát.
Podľa čoho vieme, ktorý kazateľ je Bohom poslaný a ktorý nie? Podľa vernosti slovu, ktoré mu bolo zverené. Že káže to, čo Boh hovorí v Písme a nie to, čo chcú ľudia počuť.
Podľa čoho zistíme, že niekto uveril? Existuje len jeden dôkaz o tom, že sa človek naozaj stretol s Bohom a tým je pokánie. Vtedy si človek ako prvú vec vo svojom živote začne riešiť svoj hriech...
Dá sa zmerať pravosť pokánia. Áno, dá. Každé pokánie sa musí merať ovocím pokánia a tým je zmena života. Nejde o to, koľko sĺz sme vyronili, ale čo sa v našom živote zmenilo.
Jonáš má veľký evanjelizačný úspech. Na jeho kázeň sa obráti celé mesto. Ale tento mimoriadne úspešný evanjelista je zo svojho úspechu nešťastný.
Boh berie Jonáša do svojej školy, aby mu udelil lekciu zo súcitu. Aplikuje Jonášovu teológiu na samotného Jonáša. Aj milosť, lásku, ktorú chcel Jonáš pre seba, aj súd, ktorý chcel Jonáš pre druhých.
Čo sa stane, keď sa na javisku ľudských dejín zjaví Božia láska? Tečie krv, nie cudzia, ale Kristova krv. Božia láska je krvácajúca láska, ktorá krváca nielen obrazne, ale i doslovne. Krváca pre náš...
Aký je zmysel Kristovej obete? Nielen oslobodiť nás od našich hriechov, ale urobiť z nás kňazov – bohoslužobníkov, ktorí stoja v službách Kristovho kráľovstva. To je nesmierna výsada!
Kristus sa nám predstavuje ako ten, ktorý je Prvý a Posledný. Ním všetko začalo a Ním i všetko skončí. On stojí na počiatku sveta i na jeho konci. Na počiatku stojí ako Stvoriteľ sveta. Na konci...
V živote sa môžeme stretnúť s tým, že tí druhí budú mať proti nám všeličo. Ale to nás až tak nemusí zaujímať. Niečo celkom iné je, keď má niečo proti nám Kristus. To je vážne. To nás zaujímať musí...
Duchovná obnova veriaceho človeka vždy začína návratom, čo je len iné označenie pre pokánie. Musíme sa vrátiť na miesto, odkiaľ sme sa časom vzdialili, na miesto prvej lásky. Kde je to miesto? Pod...
K titulu "Prvý a Posledný" Kristus pripája slová: ...ktorý bol mŕtvy a ožil. Ale ako môže večný, nesmrteľný Boh zomrieť? Je predsa vylúčené, aby Boh mal osobnú skúsenosť so smrťou. Boh nie, ale...
Kresťan má „slávnostnú príležitosť“ ešte len pred sebou. Tú najslávnejšiu a najslávnostnejšiu. Jedného dňa sa otvoria brány nebeskej dvorany, kde bude prebiehať svadobná hostina nebeského Ženícha...
Keď si chcel človek v raji zariadiť svoj život bez Boha, zatvorili sa za ním dvere k Bohu. Odvtedy žil pod zatvoreným nebom a pred zatvorenými dverami. Ale keď Kristus hovorí o otvorených dverách...
Rozhodujúce nie sú naše sľuby dané Pánovi, ale jeho sľuby dané nám. Keď sa pozriem na seba, nemám žiadnu istotu, že v hodine skúšky obstojím. Ale keď sa pozriem na Neho, rodí sa vo mne dôvera, že On...
Možno sme už raz otvorili dvere svojho srdca Kristovi. Sme ale stále v pokušení uzatvárať sa do svojho sveta a budovať si v ňom svoje kráľovstvo. Vtedy posielame Krista za dvere. Preto na ne klope...
Kristus pred našimi dverami – to je neraz smutný obraz nášho života. Vždy, keď žijeme v znamení slov: Moja vôľa nech sa stane, posielame Krista za dvere. My sme vo vnútri, On je vonku. Vymkli sme Ho...
Svet má jedného jediného Vládcu, ktorý sedí na nebeskom tróne. Boha. Pokiaľ On sedí na tróne, môžem s istotou vedieť, že všetko je v jeho rukách, v tých najlepších a najmocnejších rukách. Aj môj...
Hľadá sa ten, kto je hoden otvoriť zapečatenú knihu, ktorú Boh drží vo svojej pravici. Kniha má charakter testamentu, Božej vôle. Teraz ide o to, kto sa stane jej vykonávateľom. Kto uskutoční Boží...
Božia moc sa tu na zemi prejavuje úplne inak ako ľudská moc. Navonok sa prejavuje ako úplná bezmocnosť. Táto Božia slabosť dosiahla svoj vrchol na kríži, kde Boží Baránok visel bezmocne pred očami...
Nato som počul mohutný hlas z neba: Teraz nastala spása a moc i kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného, lebo bol zvrhnutý žalobca našich bratov, ten, čo na nich dňom i nocou žaloval pred naším...
Biblia používa rôzne obrazy pre spasenie. Napríklad byť spasený znamená vojsť do Božieho kráľovstva alebo mať večný život. Ale Biblia často používa pre spasenie i obraz hostiny. Byť spasený znamená...
Advent znamená príchod. Žiadne biblické učenie neviedlo k toľkým špekuláciám ako práve učenie o druhom príchode Ježiša Krista. Mnohí už prišli so „zaručenými“ dátumami o jeho príchode, ktoré sa však...
Dejiny sveta majú nielen svoj počiatok, ale i svoj koniec. Tým koncom nie je definitívny zánik života, teda smrť, ale súd. Rozhodujúca chvíľa v celom súdnom procese nastane vo chvíli, keď sa otvoria...
Ján vo svojom videní posledného súdu vidí knihy, ktoré sa na súde otvárajú. Knihy skutkov sú záznamom nášho života. Do nich sa zaznamená celý náš životný príbeh. Kniha života je menný zoznam ľudí...
Čím Biblia začína, tým i končí. Začína stvorením neba i zeme, končí stvorením nového neba i novej zeme. Napriek novosti nového stvorenia tu vidíme určitú podobnosť s prvým stvorením. Tá podobnosť je...
Našou spoločnou skúsenosťou v tomto svete a v tomto živote je bolesť. Bolesťou je orámovaný celý náš život. Na svet prichádzame v pôrodných bolestiach matky, zo sveta odchádzame v smrteľných...
Túžba po vzťahu večnej lásky môže byť naplnená len vo večnosti a to vo vzťahu človeka a Krista. Jedného dňa i bude. To je to, čo chce anjel povedať Jánovi, keď mu ukáže Baránkovu nevestu.
Všetko to, od čoho si v tomto živote sľubujeme naplnenie, prináša len sklamanie. Ani úspech, ani bohatstvo, ani postavenie, ani rodina, ani vzťah lásky muža a ženy nemôžu uhasiť smäd duše. Náš smäd...
Hriešny človek nemôže vidieť Boha, lebo by to pre neho znamenalo istú smrť. Ale jedného dňa bude platiť, že len ten, kto bude vidieť Boha, bude žiť naveky. Kto nebude vidieť Boha, ten zomrie.
Posledná kniha Biblie so svojou zvesťou o druhom príchode Ježiša Krista otvára našu vieru pre budúcnosť. Vzdať sa tejto zvesti znamená vzdať sa budúcnosti a žiť iba pre prítomnosť. Ale ak som človek...
Skôr, ako bude náš smäd duše definitívne uhasený vo večnosti, v blízkosti Ženícha, môžeme niečo z tej plnosti ochutnať už tu a teraz a tak zvlažovať svoje smädné ústa, až kým nepríde.
Radostnejšiu udalosť ako svadbu si ani nevieme predstaviť. Preto očakávať Ježišov druhý príchod je to isté ako tešiť sa na svadbu, na svoju svadbu. Veď ten, ktorý prichádza, nie je nikto iný ako náš...
Boží Syn príde ako Ženích pre svoju nevestu cirkev, aby sa s ňou navždy spojil v sobášnom akte. Nikto však nevie, kedy Kristus príde. Tak, ako Mu každý stál za to, aby za neho obetoval svoj život...
Podobenstvo o desiatich pannách nie je podobenstvom o veriacich a o neveriacich. Je o veriacich a o tzv. veriacich. Rozdiel medzi nami sa ukáže vo chvíli príchodu ženícha. Dovtedy sú na nerozoznanie.
Čo znamená byť pripravený na Pánov druhý príchod nám povie podobenstvo o sluhoch, ktorým pán dal talenty, aby s nimi obchodovali. V tom je pripravenosť – plniť si verne zverené úlohy. Obdobie medzi...
Každému z nás bol zverený určitý duchovný kapitál. Našou úlohou je tento kapitál rozmnožiť. Ako Pánovi sluhovia totiž raz budeme braní na zodpovednosť za to, ako sme naložili s tým, čo nám bolo...
Veľa ľudí dnes trpí nezmyselnosťou toho, čo robia. Načo sa snažiť, načo sa namáhať, keď to aj tak zostane nepovšimnuté a neocenené?! Ale kresťan vie, že všetko, čo tu na zemi robí, má hlboký zmysel.
Deň účtovania pri pánovom návrate odhalí rozdiel medzi sluhami. Ukáže sa, že sú nielen dobrí sluhovia, ale i zlí sluhovia. Kontrastný život sluhov v časnosti bude znamenať i kontrastný údel vo...
Odpoveď na otázku "Prečo sa práve Mária stala matkou nášho Pána" nehľadajme v Márii, ale v Bohu. Našla milosť u Bohu. Milosť našla Máriu. Milosť nie je ani odmena, ani vyznamenie.
Anjel oznamuje Márii počatie z Ducha Svätého i narodenie z panny. Tieto dve skutočnosti hovoria o dvojakom pôvode Ježiša Krista. Počatie z Ducha hovorí o jeho božskom pôvode. Narodenie z panny hovorí...
Vďaka Vianociam veríme v Boha, ktorého vidíme v narodenom betlehemskom dieťati. Aby sme Ho neskôr v plnosti videli v tvári ukrižovaného Krista.
Mária sa dozvie, že jej telo sa stane bránou, cez ktorú Boží Syn vstúpi ako dieťa na javisko ľudských dejín. Ako prijme túto správu?
Evanjelista Matúš nezačína príbeh Ježišovho narodenia Jozefom a Máriou, ale Ježišovým rodokmeňom. To znamená, že Ježiš nespadol z neba na zem. Neprišiel ako nejaký mimozemšťan.
Tisícročné očakávanie sa mení na naplnenie. Sľuby spred dávna sa napĺňajú. Božie sľuby totiž nemajú expiračnú dobu. Dôkazom toho sú Vianoce.
Emanuel je s nami ako človek, ktorý nám dokonale rozumie. Je s nami ako Boh, ktorý nám dokonale pomáha. Už len jedna otázka: On je s tebou. Si aj ty s Ním?
Každoročne v našich rodinách prebieha štedrovečerný rituál, počas ktorého sa vzájomne obdarúvame. Týmto spôsobom síce veľmi nedokonale, ale predsa odrážame niečo z toho, čo na oveľa hlbšej rovine...
Židovskí proroci snívali sen o kráľovstve, ktorého Kráľ nebude žiť z obetí svojich poddaných, ale ktorého poddaní budú žiť z obeti svojho Kráľa. Tento sen sa však nezrodil v hlavách ľudí...
Udalosť narodenia betlehemského dieťaťa potrebuje vysvetlenie. Inak by táto udalosť zostala tajomstvom. Veď kto by v narodenom dieťati spoznal Božieho Syna, toho zasľúbeného Kráľa?!
Čo charakterizuje ľudí, ktorí sa osobne stretli s Kristom? To, čo charakterizuje i pastierov. Keď sa z Betlehema vrátili späť k svojim ovciam, všetko bolo také isté ako predtým. A predsa sa niečo...
Tu máme vianočnú zvesť v podaní evanjelistu Jána. Čo iní evanjelisti opísali historicky – narodenie Ježiša v Betleheme, Ján vyjadril teologicky: A Slovo sa stalo telom.
Keď Boh chcel vstúpiť do nášho sveta a mať účasť na ľudskom živote, musel sa narodiť z človeka ako dieťa. Keď človek chce vstúpiť do Božieho sveta a mať účasť na božskom živote, musí sa narodiť...
Tak, ako sa znovu a znovu znečisťujem, potrebujem sa znovu a znovu aj očisťovať. Kristova obeť mi však zabezpečuje nielen denné očistenie, ale i večný život v budúcnosti. Lebo vďaka nej môžem mať...
Žalmista je "stopár“, ktorý sa vybral po Božích stopách. Na sklonku roka je však rad aj na nás. Čo my dokážeme vyčítať z Božích stôp v uplynulom roku? Niektoré stopy sú viditeľné, neprehliadnuteľné...
Zachovávanie dňa odpočinku znamená niečo celkom iné, než si mysleli Židia. Neznamená pasivitu, ale zmenu aktivity. Neznamená nečinnosť, ale zmenu činnosti. V deň odpočinku sme oslobodení od svojej...